Útvar: román
Kompozícia: 12 kapitol
Postavy:
Paul Bäumer:
- má 19 rokov
- z chudobnej rodiny
- písal básne a divadelnú hru, vie hrať na klavíri, kedysi zbieral pestré motýle
- jeho obľúbené jedlo – zemiakové placky
- Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie. A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie – bolo to prvé naše zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?
- Erna – jeho najstaršia sestra
- matka – chorá, má rakovinu, strachuje sa o Paula
- otec – je pyšný na Paula, že je vojakom
Albert Kropp:
- má 19 rokov
- Paulov spolužiak
- slobodník, dobre mu to myslí
- navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri býčích zápasoch; v aréne by bojovali drevenými obuškami proti sebe ministri a generáli bojujúcich krajín oblečení v plavkách a kto by vyhral, toho krajina by zvíťazila
Müller:
- má 19 rokov
- Paulov spolužiak
- stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite, v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky
Leer:
- má 19 rokov
- necháva si narásť dlhú bradu
- sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov
- v škole bol dobrý matematik
Tjaden:
- má 19 rokov
- chudý, zámočník, najväčší žráč v celej kompánii
- pomočuje sa v spánku – Himmelstoss to chcel vyliečiť tak, že ho dal spolu s ďalším, čo sa pomočoval na jednu dvojposchodovú posteľ – ten, čo spal dole, bol na tom mizerne, lebo miesto dosák bolo v posteli drôtené pletivo, a tak Tjaden radšej spal na zemi
Haie Westhus:
- má 19 rokov
- kopáč rašeliny – nemá túto prácu rád
Detering:
- sedliak
- myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu
- podľa neho je najväčšie svinstvo, že sú vo vojne zvieratá
Stanislaus Katczinsky:
- štyridsiatnik, prezývajú ho Kat
- hlava ich skupiny
- húževnatý, prefíkaný, ľstivý, má nehybnú tvár, modré oči, ovisnuté plecia
- vždy zaňuchá, kde sa má niečo stať alebo kde možno prísť k dobrému jedlu
- S vojnou by to nebolo všetko také zlé, len keby sa dalo viac spať.
- tvrdí, že vzdelanie oblbuje
- má ženu a syna
- povolaním je asi obuvník, ale vyzná sa vo všetkom
Kantorek:
- Paulov triedny
- prísny, malý, má špicatú myšaciu tvár, nosieva sivý kabát so šosami
Himmelstoss:
- povolaním poštár
- malý, zavalitý, má ryšavé vykrútené fúzy
- na vojne odslúžil 12 rokov, je desiatnik
- „postrach Klosterbergu“
- Pokladali ho za najväčšieho psiska na kasárenskom dvore, a bol na to pyšný.
Obsah:
Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.
I. Paul so svojou skupinou ležia 9 kilometrov za frontom. Žalúdky majú plné bielej fazule s hovädzinou, sú sýti a spokojní, lebo kuchár Heinrich im dal dvojitú porciu na obed. Navaril pre 150 mužov, ale nažive ostalo iba 80, a tak mu poddôstojník prikázal rozdeliť všetko jedlo aj fajčivo. Paul a jeho priatelia idú na lúku za barakmi, kde stojí hromadná latrína. Sadnú si, čítajú noviny, poštu a rozprávajú sa asi 2 hodiny.
Vojakovi je jeho žalúdok a trávenie bližšie ako hociktorému inému človeku. Tri štvrtiny jeho slovnej zásoby pochádzajú z tejto oblasti a dokonca výraz najvyššej radosti i najhlbšieho rozhorčenia čerpá z nej svojrázne podfarbenie. Nie je možné vyjadrovať sa iným spôsobom tak presne a jasne. Kropp sa spýta, či niekto nevidel Kemmericha. Kemmerich je tiež ich spolužiak, má priestrel stehna a leží v St. Josephe.
Kantorek bol Paulov triedny. Na telocviku dlho rečnil o vojne, až kým všetci nepovedali, že tam pôjdu. Jeden chlapec, Josef Behm, váhal. Dal sa však prehovoriť, išiel a padol medzi prvými. Dostal zásah do očí, motal sa medzi líniami a kričal, a tak ho nepriatelia odstrelili. Mnohí ľudia nechápali vojnu. Najrozumnejšie sa vlastne správali chudobní, jednoduchí ľudia; vojnu od začiatku považovali za nešťastie, zatiaľ čo lepšie situovaní ľudia boli od radosti celí bez seba, hoci si mohli skôr uvedomiť jej následky.
Behmovu smrť nedávali za vinu Kantorkovi. Existovali totiž tisíce ľudí ako on, a všetci boli presvedčení, že robia to najlepšie.
Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. ... Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich, prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. ... Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi – , milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smerom vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – a museli sme sa s tým sami vysporiadať.
Paul, Kropp a Müller idú navštíviť Kemmericha. Leží v poľnom lazarete s amputovanou nohou. Kým bol v bezvedomí, ukradli mu hodinky. Pod posteľou má pár leteckých čižiem z mäkkej žltej kože. Müllerovi sa veľmi páčia a rád by ich mal. Za pár cigariet pichne sanitár Kemmerichovi morfium, aby mu bolo lepšie. Kropp hovorí cestou z nemocnice, že mu Kantorek napísal, že sú železná mládež.
Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci.
II. Vojenský výcvik trval desať týždňov. Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknuto a nakoniec ľahostajne sme zisťovali, že rozhodujúca je kefa, a nie duch, systém, a nie myšlienka, dril, a nie sloboda. Dali sme sa na vojnu z oduševnenia a dobrovoľne, urobili však všetko, aby to z nás vytĺkli.
Tjaden, Westhus, Kropp, Müller, Kemmerich a Paul sa dostali pod velenie desiatnika Himmelstossa, ktorý ich nemilosrdne preháňal. Niektorí z toho ochoreli, Wolf dokonca zomrel na zápal pľúc. Stali sa tvrdšími, nedôverčivými, neľútostnými, pomstivými a surovými – tieto vlastnosti im predtým chýbali.
Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa, pomohlo nám našich dvadsať rokov, hoci veľa iného nám to sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!
Paul navštívi Kemmericha. Kemmerich zomrie a Paul odnesie jeho čižmy Müllerovi.
III. Príde náhrada – 25 nováčikov. Paulova kompánia je v neznámej vybrakovanej dedine. Kat zaobstará slamu na spanie, chlieb a konské mäso. Keď sú opäť v barakoch, Tjaden oznámi ostatným, že Himmelstoss príde na front. Jedného večera sa rozhodnú Himmelstossovi pomstiť a riadne ho zmlátia.
IV. Vojaci idú na opevňovacie práce. Prichádzajú do pásma, kde sa začína front. Vrážajú do zeme železné koly a odkrúcajú ostnatý drôt. Po práci si všetci ľahnú spať. Vedľa Paula leží vystrašený plavovlasý nováčik. Po kanonáde ho Paul pošle za kríky, nech si odhodí zašpinené spodky. V diaľke počuť krik zranených koní. Keď sa vracajú do barakov, na lúke ich prekvapí ostrá streľba. Nie je tam iný úkryt ako cintorín s kopčekmi hrobov. Paulovi črepina poškriabe ruku a bojí sa, aby nezamdlel. Chce sa dostať do krátera, ktorý pred chvíľou vyryl granát. Skočí tam a zistí, že je pri ňom mŕtvy človek a rakva. Paul sa kryje rakvou. Zrazu mu Kat zakričí: „Plyn – plyyn – plyyyn! – povedz ďalej!“ Paul si nasadí masku a pomôže jednému nováčikovi s jeho maskou. Jednému chlapovi padne na ruku rakva. Chce si stiahnuť masku, ale Kropp mu to nedovolí a spolu s Katom a Paulom mu uvoľňuje ruku. Obviažu mu ju pohotovostnými obväzmi. O chvíľu si už môžu dať dole masky a poriadne sa nadýchať vzduchu.
Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a mŕtvoly ležia porozhadzované. Zomreli ešte raz; ale každý z nich, čo ho roztrhalo na franforce, zachránil jedného z nás.
Plavovlasému nováčikovi zasiahlo bok. Kat to chce skončiť hneď revolverom, aby netrpel, ale prichádzajú ostatní. Je päť mŕtvych a osem ranených. Vojaci sa vracajú do barakov.
V. Tjaden zavesí na drôt vrchnák z plechovice od krému na topánky nad kúsok horiacej sviečky. Do plechovice hádžu všetci vši – puknú a je po nich. Na front prichádza Himmelstoss, lebo prehnal pri výcviku syna predsedu vlády. Müller sa pýta ostatných, čo by robili, keby bol odrazu mier. Albert by sa ožral. Kat s ním súhlasí a potom by nasadol na najbližší vlak a išiel by domov. Haie sníva o ženách, perinách a pružných matracoch. Potom by vstúpil do vojska ako poddôstojník, mal by každý deň stravu a čistú bielizeň. Po dvanástich rokoch by dostal odporúčací list, a stal by sa žandárom a mohol by sa celý deň špacírovať. Tjaden sa chce pomstiť Himmelstossovi. Detering by chcel stihnúť žatvu. Prichádza k nim Himmelstoss, prihovorí sa im a Tjaden mu drzo tyká a nadáva do svíň. Himmelstoss sa nahnevá a nadá mu tiež. Vyhráža sa mu vojenským súdom a odíde. Tjaden, Leer a Haie odídu tiež.
Kropp uvažuje nad tým, že keby sa vrátili do triedy, bolo by ich asi už iba 12, lebo siedmi sú mŕtvi, štyria ranení, jeden v blázinci. Aj keby urobili vojnovú maturitu, ako vysokoškolákom by im nebolo oveľa lepšie, lebo nemajú peniaze. V škole sa aj tak nenaučili nič dôležité.
Nikto nás ale v škole nenaučil, ako v daždi a víchrici zapáliť cigaretu, ako urobiť oheň z mokrého dreva – alebo, že je najlepšie vraziť bodák do brucha, lebo tam nezostane trčať ako v rebrách.
Všetci sú bezradní, čo by mohli po vojne robiť. Paul by chcel urobiť niečo nepredstaviteľné, ale nič mu nenapadá. Odrazu sa mi vidí všetko bez východiska. Aj Kropp o tom premýšľa. „Bude to s nami ťažké. Robia si vlastne tí vo vlasti o nás nejaké starosti? Dva roky streľby a ručných granátov – to potom nemožno zhodiť zo seba ako starý kabát.“ Zhodujeme sa, že každý je na tom rovnako, nielen my tu. Každý, všade, čo je v rovnakej situácií, jeden to znáša lepšie, druhý horšie. Je to spoločný osud našej generácie.
Albert to vysloví: „Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme.“ Má pravdu. Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženie, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.
Feldvébel s Himmelstossom hľadajú Tjadena, ale márne. Himmelstoss sa rozpráva s Albertom. Albert je k nemu drzý. Poručík Bertinck predvolá Tjadena a Kroppa. Tjaden dostane tri dni strednej basy, Kropp jeden deň. Sú zavretí v chlieve. Kat s Paulom idú ukradnúť hus. Paulovi sa to podarí, aj keď má problémy s dogou, ktorá stráži stajňu. Kat ošklbe hus, perie si nechá na vankúše a upečie ju. Najedia sa a zvyšok odnesú Albertovi a Tjadenovi.
VI. Vojaci idú na front o dva dni skôr, lebo sa hovorí o novej ofenzíve. Cestou vidia mnoho nových rakiev, ktoré sú určené pre nich. Musia si dávať pozor na chlieb, lebo sa veľmi rozmnožili potkany. Zabíjajú ich, ale aj tak im stihnú zožrať chlieb. Na noc zamoria vojaci predpolie plynom a čakajú útok. Začne sa paľba. Jeden nováčik dostane záchvat a chce vyjsť zo zákopu. Paul a Kat ho chytia a trochu zmlátia, aby nemohol ujsť. Jeden nováčik však vybehne von a stena zákopu je v okamihu polepená horúcimi úlomkami, franforcami mäsa a zdrapmi uniformy. Na ďalší deň začnú vojaci útok granátmi na Francúzov.
Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred zničením. Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, to sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch sa môžeme proti nej brániť; máme šialenú zlosť, už neležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravisku, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili.
Paul je na hliadke a spomína si na domov a uvažuje o mladosti.
Dnes by sme krajinou našej mladosti prechádzali ako turisti. Spálila nás skutočnosť, poznáme rozdiely ako kramári a nutnosti ako mäsiari. Nie sme viac bezstarostní – sme príšerne ľahostajní. Boli by sme tam, ale žili by sme?
Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.
Paul s ostatnými počujú jedného raneného vojaka kričať tri dni, ale nedokážu ho nájsť. V noci sa začne honba na medené vodiace prstence granátov a hodvábne padáčiky z francúzskych svetlíc. Z padáčikov sa dajú ušiť blúzky, a preto ich mnohí posielajú domov. Umiera veľa nováčikov, lebo sú neskúsení a vystrašení. V jednom úseku zákopu uvidí Paul Himmelstossa, ako simuluje zranenie. Paul mu nadáva a kričí, aby išiel bojovať, ale Himmelstoss ho nepočúva. Poslúchne až poručíka. Westhus má rozmliaždený chrbát a umiera. Z celej kompánie stopäťdesiatich chlapov zostalo iba tridsaťdva.
VII. Himmelstoss sa chce zmieriť s Paulom a ostatnými. Súhlasia, iba Tjaden je nedôverčivý.
Kemmerich je mŕtvy, Haie Westhus umiera, s telom Hansa Kramera budú mať v súdny deň ťažkosti, aby ho po plnom zásahu pozbierali dohromady, Martens nemá nohy, Meyer, Marx, Beyer a Hämmerling sú mŕtvi.
Paul s Kroppom uvidia na plote pri divadle plagát s dievčaťom a mužom. Muž ich nezaujíma, obdivujú dievča a rozmýšľajú, že sa dajú odvšivaviť. Domy, v ktorých sú ubytovaní, ležia blízko pri kanáli. Večer si idú zaplávať a uvidia tri Francúzky. Sľúbia im, že v noci prídu a prinesú chlieb. Leer, Kropp a Paul opijú Tjadena, aby nešiel s nimi, lebo Francúzky sú len tri. V noci ich teda navštívia a donesú im chlieb a jaternice, za čo dostanú odmenu.
Paul dostane dovolenku – 14 dní a tri dni na cestu. Potom má ísť do barakového tábora vo vresovisku. Doma sa cíti stiesnene a čudne. Otec sa ho vypytuje, ako je na fronte, ale Paula to otravuje. Keď je vo svojej izbe, je vydesený, lebo minulosť sa od neho odvracia. Jeho knihy mu nič nehovoria, slová k nemu neprenikajú. Paul ide za Mittelstaedtom (bývalý spolužiak) do kasární. Dozvie sa, že Kantorek narukoval ako domobranec. Aj školník Boettcher narukoval. Mittelstaedt preháňa Kantorka najviac, ako môže a zosmiešňuje ho.
Paul ide za Kemmerichovou matkou. Oklame ju, že Franz pri umieraní netrpel, povie jej, že zomrel hneď po zásahu. V posledný večer dovolenky matka dohovára Paulovi, aby si dával pozor a aby si vybral radšej nejakú menej nebezpečnú službu. Paul jej to sľúbi a rozmýšľa nad tým, že vôbec nemal ísť na dovolenku.
Nemal som sem chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje – už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak, a teraz nie som nič, cítim iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal prísť na dovolenku.
VIII. Paul v tábore pracuje v kantíne a hrá občas na klavíri. Vedľa barakov stojí zajatecký tábor Rusov. Zajatci prichádzajú k barakom, hľadajú jedlo a vymieňajú ho za všetko, čo majú. Paul máva často stráž pri Rusoch. Jeden Rus hrá na husliach a ostatní ho počúvajú.
V nedeľu nemá Paul voľno, a preto ho prídu navštíviť otec a sestra. Celý deň sedia v kantíne. Paul sa dozvie, že jeho matka je v Lujzinej nemocnici na treťotriednom lôžku. Treba ju operovať, ale rodina nemá peniaze. Otec bude musieť zase pracovať nadčas. Paulovi matka poslala pohár marmelády a balíček zemiakových placiek.
IX. Paul hľadá na fronte svoj regiment. Kropp mu povie, že vraj asi pôjdu do Ruska. Vo veľkom sa upratuje, vymieňa sa staré oblečenie za nové, lebo príde cisár na prehliadku. Tjaden, Kropp, Kat a Paul uvažujú, prečo je vlastne vojna, kto ju vlastne potrebuje.
„Myslím si, že je to skôr akýsi druh horúčky,“ hovorí Albert. „Nikto ju vlastne nechce, a odrazu je tu. My sme vojnu nechceli, tí druhí tvrdia to isté, a napriek tomu sa pol sveta bije.“
Po prehliadke sa nové oblečenie vymení späť za staré. Nejde sa do Ruska, ale späť na front.
Paul sa kvôli dovolenke cíti previnilo, preto sa dobrovoľne prihlási na prieskum. Stratí sa a leží v kráteri. Zrazu k nemu dopadne akési telo. Paul ho šialene bodá a ranený vojak chrčí. Paul sa odvlečie do najvzdialenejšieho kúta a túži sa odtiaľ dostať, ale paľba neprestáva. Ráno ranený ešte stále chrčí. Paul mu dá vodu, oslovuje ho kamarát a obviaže mu tie tri rany, čo mu spôsobil. Je to prvý človek, ktorého Paul zabil vlastnými rukami a vidí ho umierať zblízka. Keď nakoniec zomrie, Paul ho uloží pohodlnejšie, zatlačí mu oči, prihovára sa mu, ospravedlňuje sa mu, chce napísať jeho žene, chce pomôcť jeho rodine. Pozerá si fotky a listy, čo má mŕtvy pri sebe. Sú to fotky nejakej ženy a malého dievčatka. Paul zistí, že mŕtvy sa volal Gérard Duval a bol to typograf (kníhtlačiar). Paul sa nakoniec dostane ku kamarátom a povie im, čo sa mu stalo. Oni ho upokojujú.
X. Paul, Kat, Albert, Müller, Tjaden, Leer, Detering a ešte jeden vojak strážia vysťahovanú dedinu. Paul s Katom zaobstarajú tucet vajec a dva funty masla. Ďalší dvaja idú hľadať na pole zemiaky, mrkvu, hrach a karfiol. Paul pečie placky, Kat robí akúsi bielu omáčku a pečie dve prasiatka, ktoré predtým zabili. Príde návšteva dvaja saskí rádiotelegrafisti. Jeden hrá na klavíri, druhý spieva. Začne sa ostreľovanie. Všetci sa kryjú, dvaja prebehnú s kanvicou kávy do úkrytu. Potom prebehnú Kat a Kropp s veľkým pekáčom s prasiatkami. Nakoniec prebehne aj Paul s plackami. Keď sa všetci najedia, pijú rum a koňak, a fajčia. Vonku je mačka, a tak ju pustia dnu a nakŕmia. V noci sa v úkryte chodí hore-dolu, lebo prasiatka nepriaznivo pôsobia na črevá. Takto pri jedení, pití a flákaní prejde takmer 14 dní. Všetci sú spokojní a majú dobrú náladu. O ďalších osem dní prídu po nich dve nákladné autá. Vezmú si so sebou aj mačku v klietke pre papagáje.
O niekoľko dní idú vojaci vyprázdniť nejakú obec. Albert je ranený pár centimetrov nad kolenom a Paul má ranenú nohu.
Večer odvážajú Paula a Alberta do lazaretu. Doktor vyloví Paulovi z nohy črepinu. Paul podplatí feldvébla cigarami a ráno odchádza spolu s Albertom v lazaretnom vlaku. Alberta chcú na ďalšej stanici vyložiť, lebo má horúčku. Paul chce ostať s ním, preto simuluje neznesiteľné bolesti a horúčku. Paul s Albertom ležia v katolíckej nemocnici. V noci nemôže nikto spať. Nadránom zadriemu, ale zobudí ich ranná pobožnosť mníšok. Mníšky sa modlia a otvoria im dvere na izbe, aby aj oni z toho niečo mali. Ranení chcú ale spať, preto Paul hodí na chodbu fľašu. Na obed príde lazaretný inšpektor a pýta sa, kto hodil fľašu. Vinu na seba vezme Josef Hamacher, lebo má na papieri napísané, že je občas nepríčetný, a teda si to môže dovoliť. Na izbe ležia ôsmi. Najhoršie je na tom Peter – má komplikovaný priestrel pľúc. Franz Wächer má rozstrieľanú ruku. Jedného dňa ho odvezú do smrtnej izby. Je to izba hneď pri výťahu do márnice. Nikto sa z nej ešte nevrátil. Paula operujú a Albertovi amputujú celú nohu. Petra odvezú do smrtnej izby. Albert sa chce radšej zastreliť, ale nemá revolver. Peter sa vráti zo smrtnej izby.
Až v lazarete človek vidí, čo je vojna.
Najstarší na izbe je Lewandowski. Má 40 rokov a ťažký priestrel brucha. Jedného dňa ho navštívi žena s dieťaťom. Paul dostáva dovolenku na zotavenie. Ťažko sa mu lúči s Albertom, potom ide späť na front.
XI. Na fronte sa stále bojuje. Už si zvykli na to, že vojna je príčinou smrti podobne ako tuberkulóza a rakovina, chrípka či úplavica. Všetci sú vojaci, nie sú medzi nimi rozdiely, ktoré boli predtým vytvorené vzdelaním a výchovou.
Život z nás urobil mysliace zvery, aby nám dal zbraň inštinktu, prešpikoval nás otupenosťou, aby sme sa nezrútili od hrôz, ktoré by nás pri jasnom a uvedomelom myslení prepadli, prebudil v nás cit kamarátstva, aby sme unikli priepasti opustenosti, prepožičal nám ľahostajnosť divochov, aby sme napriek všetkému vnímali každý pozitívny moment a držali si ho ako rezervu proti náporu veľkého Nič. Tak žijeme uzavretý, tvrdý, najpovrchnejší život a len občas nejaká udalosť vykreše iskry.
Detering uvidí v záhrade čerešňu, ktorá mu pripomenie domov. V noci utečie smerom do Nemecka, ale chytia ho žandári. Berger, najsilnejší chlap z kompánie, chce priviesť do úkrytu raneného psa – spojku, ale schytá ranu do panvy. Müllera trafí svetlica do žalúdka. Čižmy zanechá Paulovi. Paul ich sľúbi po smrti Tjadenovi. Veliteľ kompánie Bertinck zasiahne vojaka s plameňometom a vtom ho zasiahne guľka. O chvíľu mu črepina odtrhne bradu a zomrie. Tá istá črepina roztrhne Leerovi bok.
Leto 1918 je najkrvavejšie. Kat má rozmliaždenú holennú kosť. Paul ho vezme na chrbát a nesie na obväzisko. Napíše Katovi svoju adresu a Kat dá zase svoju Paulovi. Keď Paul donesie Kata k sanitárom, zistí, že Kat je už mŕtvy, zasiahla ho cestou črepina do hlavy. Paul si vezme jeho vojenskú knižku a veci.
XII. Je jeseň. Paul zostal jediný zo siedmich chlapcov z jeho triedy. Hovorí sa o mieri. Paul sa nadýchal trocha plynu, a tak dostal 14 dní voľno – sedí v záhradke na slnku. Čoskoro bude prímerie a pôjde domov.
Keby sme sa boli vrátili domov v roku 1916, boli by sme z bolesti a sily našich zážitkov rozpútali víchricu. Keď sa vrátime teraz, budeme ustatí, zrútení, vyprahnutí, vyvrátení z koreňov a bez nádeje. Nebudeme sa už vedieť vpraviť do života!
Nebude im rozumieť staršia generácia ani mladšia. Paul je pokojný, už mu nemôžu nič zobrať, je opustený a nič nečaká. V rukách a očiach mi prúdi život, čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho zvládol, neviem. Ale pokiaľ je tu, bude si hľadať svoju cestu, či si to moje Ja želá, alebo nie.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové... Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.
