XIV. kapitola:

Prišlo leto. Krista sa naďalej stretáva s Angyalom. Raz v poli ju Angyal objíme, Krista sa zľakne a utečie. Stretne Ondreja, ktorému dôjde, čo sa stalo. Doma si uvedomí, že Angyal sa isto nahneval. Vyjde na cestu, chce sa s ním stretnúť. Stretne však znovu Ondreja. Privedie ho k sebe domov, pritisne sa k nemu a povie mu, že bude jeho ženou.

Ondrej Koreň sa skrútol, sťaby hľadal pri sebe kohosi. Keďže videl len tmu a v nej Kristu, chcel vysloviť ukrutné slovo, ktorým by ju ohromil, spálil. Ale potom odrazu odpľul si pred ňou a obrátiac sa, strmým krokom vošiel do tmy. To bola jeho reč.

XV. kapitola:

Potraviny sa začínajú míňať, ľudia sú nespokojní, za všetko vinia vojnu. Vojna je však príliš ďaleký pojem, preto nadávajú na pánov. Verejne však mlčia. Čakajú, že niekto príde a pomstí sa za nich.

XVI. kapitola:

Eva Hlavajová musí pracovať a starať sa o dom sama, ľudia ju považujú za falošnicu, lebo každému vraví, že jej Adam chýba. Raz odpadne od únavy a leží tri dni. Prosí ľudí, aby jej pomohli, lebo jej zmokne seno. Nikto jej však nepomôže. Ondrej jej zoberie z poľa, čo sa dá, ostatné je zničené. Ľudia Evu neľutujú, myslia si, že je to Boží trest. Nikto Evu nenavštevuje, iba Ondrej, aj keď mať mu to zakázala.

XVII. kapitola:

Eva je čoraz slabšia, nemá čo dať jesť malému Adamovi. Dekan si ju raz zavolá a dá jej kus chleba so slaninou, za čo mu je Eva veľmi vďačná.

XVIII. kapitola:

Eva navštívi Okolického a pýta sa ho, kedy príde Adam. Okolický ju oklame, že poslal oslobodenie, ale že to chvíľu potrvá. Eva je nešťastná a vykričí mu, že ju zneužil. Kúrňava to všetko počuje a potichu odíde. Okolickému sa zdá, že počuje kroky, ale keďže nikoho nevidí, myslí si, že sa mýli. O tri dni Eva porodí chlapca.

XIX. kapitola:

Ilčíčka píše každú nedeľu Štefanovi listy, potom chodieva posedieť ku Koreňom. Raz jej Koreň povie, že Štefan sa nevráti. Ilčíčka sa zľakne a ide sa domov modliť. U Árona sa schádza smotánka a hodujú. Dekan Mrva oznámi ľuďom, že veľký zvon, „Ondreja“, musia obetovať vojne, aby z neho vyrobili kanóny. Nechápu to a nechcú zvon dať.

XX. kapitola:

Chlapi chcú zvon ukryť v hore, ale dekan im radí nerobiť to. Poslúchnu ho. O pár dní ľudia pozorujú, ako sa „Ondrej“ rozbije pádom na tri kusy a odvážajú ho.

XXI. kapitola:

Komár sa skamaráti s Janom a v krčme sa opijú. Jano cestou z krčmy spadne do priekopy a vyspevuje. Keď sa ho ľudia pýtajú, čo robí, povie im, že pozerá, aká bude zajtra pohoda. Odvtedy ho začnú všetci prezývať prorokom. Jano sa im za to pomstí tým, že sa z neho stane udavač. Ľudia sa ho preto začnú báť. Áron Janovi už nechce nalievať, lebo má u neho velikánsky dlh.

XXII. kapitola:

Raz ráno nájdu vojaci „pánča“, obesené na remeni. Ilčíka sa jeho smrť veľmi dotkne a začne sa priečiť rozkazom. Pri kopaní zákopov už nevládze, ale Róna ho stále núti pracovať. Štefan mu podá lopatu, nech kope sám. Róna ho udrie po tvári, Štefan mu to vráti lopatou po hlave, čím ho zabije.

XXIII. kapitola:

Ilčík si až vo väzení uvedomí, že zabil človeka, ale neľutuje to. Tak nech zhynie každý, kto užívajúc svoj život, nevie si vážiť život iných, kto využíva bezmocnosť iných na to, aby strpčoval ich dni. Nech ho vyvlečú na smetisko a nech ho zabijú ako psa pred verejnosťou.

21. septembra vyvedú Ilčíka zo žalára za mesto, zaviažu mu oči a troma výstrelmi zabijú.

XXIV. kapitola:

Krstnými rodičmi Evinho syna sa rozhodnú byť Ondrej Koreň a Sivonka, ale kaplán Létay odmietne dieťa pokrstiť. Eva je nešťastná, chodí po žobraní. Jedného večera ide k rieke, rozmýšľa o Adamovi. Urobila krok k vode, súc kdesi v podvedomí presvedčená, že stúpi na čosi pevné. Ale vtedy zem pod ňou sa uviezla a Eva cítila, že letí dolu... ‚Dieťa neokrstené!’ Prišlo jej mimovoľne na um. Zdesila sa. Chabo vystrela ruku, ale vtedy bolo už neskoro. Voda sa pod ňou rozčerila a na druhej strane, ešte poniže lavice, ktosi sa rozbehol k dedine, volajúc: „Topelec, topelec!“

XXV. kapitola:

Evu vytiahnu z potoka mŕtvu. Okolický sa ide na ňu pozrieť. Vyzvedá sa, či Eva nenechala nejaký list. Keď mu povedia, že nie, upokojí sa a ide domov. Dekan Mrva napriek všetkým protestom babičiek pochová v sobotu Evu na cintoríne a jej dieťa pokrstí. V nedeľu sa koná prosebná procesia okolo kostola za ukončenie vojny. Ľudia chodia, občas pokľaknú na zem, volajú, nech sa Boh nad nimi zmiluje.

Bez konca, ako more bolo to volanie, zmäknuté bezmedznou dôverou, zatopené vrúcnosťou ranených sŕdc. Chvel sa v ňom bezmocný, k stene pritisnutý človek, ktorý zablúdil vo svojom poznaní a východiska nevidel. Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky. Zabudol... Sadol si do priekopy ako Jeremiáš, volajúci kohosi z vesmíru, kohosi nepodliehajúceho zákonom zeme, kohosi vzdialeného od špiny a hriechu, kohosi, kto nepoznal čas ani ľudskú horkosť v ňom. A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ľudské ruky plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky...