V túto osudnú zimu nastal aj v dome Pretúrovom smútok. Mate ochorel a veľmi ťažko. Začalo ho klať(pichať) v boku. Musel teda ležať. Jera išla s plačom po doktora a ani si nevšímala ľudí a Mateho bratov, ktorí sa po nej dívali a nevedeli čo je vo veci. Doktor prišiel, Mateho vyšetril ale nechcel ich znepokojovať. Nakoniec však povedal, že sa mu nedá pomôcť pretoče mu narástol nádor na žalúdku. Dal mu teda len masť na zmiernenie bolestí. Prechádzalo viac dní. Matemu bolo raz horšie raz lepši. Jedného dňa prišiel za Matem šor Ilija. Aj Mate ho navštívil keď bol chorý. Šor Ilija sa mu ospravedlňoval za to, že práve jeho dcéra prebrala Katici snúbenca. Mate ho ubezpečil, že sa nič nedeje, a že je len rád lebo on si tiež neželal spojiť težacký rod so statkársky. Hoci sa vie, že Nikov otec bol težak, ktorý nahromadil na cestách svoj majetok. Ilija sa teda upokojil a ďalej sa s Matem rozprával ako so svojím rovestníkom a priateľom.

V Pretúrovskom dome sa striedali návštevy medzi, ktoré patrila aj šora Anzula. Tá prišla raz s tým, že Katicu odškodní a ponúkla Matemu peniaze. Ten však nesúhlasil s ich príjmom lebo by nevedel odstrčiť svoje ďalšie deti a nevedel, že čo by povedal z kadiaľ ich má. No nakoniec pristal na myšlienku, že ich odovzdá vo svojom testamente Katici aby sa šora Anzula nenahnevala. Tak spísal Mate testament. Prihoršilo sa mu a jeden deň sa chystal do Pretúrovského domu aj Paško. Ten išiel za Matem a poprosil ho o Katicu a Mate mu ju z radosťou sľúbil no vedel, že si ju musí najprv získať a musí mať trpezlivosť. Paško išiel za Katicou splniť svoj cieľ a pomeriť sa s ňou no ona to pomerenie obrátila na hádku. Paško odišiel a nemal v úmysle sa vrátiť. Po ceste od Katici stretol skupinu ľudí, nevšímal si kto sú až kým ho jedna ruka nezastavila. Bola to Nikova ruka. Predtým boli sokovia a teraz mu Niko ponúkal pomoc. Povedal, že aj on sa potrebuje s Katicou porozprávať a prihovorí sa aj zaň ho.

Tak sa teda vrátil so skupinou, ktorej bola ešte šora Anzula a Ilija s jeho dcérou Doricou, do Pretúrovského domu. Niko išiel za Katicou a tá sa vôbec nepotešila. Vyhodila mu na oči všetko čo jej spôsobil. Jemu bolo ľúto jej sĺz ale ona ho aj urážala. Tak mu už zostalo ľahostajné čo si Katica bude myslieť. Vybrali sa teda do Mateho izby kde už boli všetci návštevníci aj Barica, Jera, Ivan a jeho deti. Všetci postupne prichádzali k Mateho posteli a zhovárali sa s ním. Ivanovi odkázal celú vinicu, dom a všetko ostatné.

Barica sa potešila, že ona bude paňou domu a Jeru naopak veľmi štvalo. Dal mu na starosť aj jeho sestry. Matiji povedal aby bola dobrou ženou. Tiež poprial Nikovmu a Doricinmu vzťahu a bol z neho šťastný. Nakoniec sa dostal rad na Katicu. Padla k jeho nohám a plakala. Všetci odstúpili, aby sa mohli porozprávať. No Paško vedel, že sa bude rozprávať aj o ňom. Mate povedal dcére, že je zaopatrená a tiež aby prekonala svoju pýchu a pomerila sa s Paškom a zobrala si ho. Paško tiež pristúpil. Katica súhlasila, že si Paška vezme a tiež povedala, že to nebude nasilu ale z lásky. Ona tiež len v tej chvíli zistila, že Paška stále ľúbi. Mate sa potešil, že teraz už bude môcť pokojne odísť zo sveta.

Prešlo pár dní no Mate stále žil aj keď si už viackrát mysleli, že zomrie. Jera bola nešťastná, že jej muž umiera v takých mukoch. Pri Matem sa objavil už aj Lole, človek, ktorý zatvára oči zomierajúcim. Keď je pri človeku Lole, vie sa, že už je smrť pri tebe. Ale aj on sa čudoval prečo Mate neumiera. Aj kňaz sa už nad ním viackrát modlil. Krátko pred Mateho smrťou prišiel za ním aj Zandome, ktorý sa stránil pohľadu na umierajúceho. Mate síce už nehovoril ale Zandome mu dokonale rozumel pohľadom do očí, ktoré boli plné lásky, pochopenia a šťastia. Mate už nevnímal ani muky a čakal na smrť. Jeru napadlo dať zavolať Ursu, šamanku z hôr aby povedala čo sa deje a prečo tak dlho umiera. Ona povedala, že sa narodil s čiapočkou a s tou chce aj zomrieť. Nikto nevedel z kadiaľ to môže vedieť ale jeho bratia to potvrdili. Tak rodina všetko prehladala až našla truhličku, v ktorej sa to čo hľadali aj nachádzalo. Bola to nejaká kožtička. Priložili ju Matemu na hlavu a ten v pokoji odišiel.

Na Mateho pohreb prišlo veľa ľudí. Mladí, starí, chudobní, ale aj bohatí. Chceli vzdať poctu najlepšiemu, najvzácnejšiemu a najobdivovanejšiemu težakovi akého poznali. Mohli o ňom povedať žil a zomrel. To o ňom povedal aj Zandome, ktorý tiež povedal, že už na pohreb nikdy nepôjde. Na konci je ešte také ako keby oznámienie ako bude Zandome a Niko podnikať. Hovoria o tom ako si Zandome založí vlastný obchod s vínom ale bez spoločníkov iba s Nikom. Bude predávať víno, ktoré sám vyrobí. Dá mu vlastné meno a postaví si ozajstnú pivnicu v zemi. Len Zandome nemá kapitál na začatie. Ten mu poskytne šora Anzula. Ale Niko s jeho obchodom celkom nesúhlasí lebo si myslí, že chce vynechať z práce težakov. Ale to tak nie je. On chce aby mu težaci dávali hrozno, nie víno, a on im bude dávať aj časť zo zisku. S tým už Niko súhlasí a v obchode Zandomeho podporil.

Citáty:

„Veď konečne, čo je život? Mysleli by sme, že život trvá, kým nastane smrť: a ja myslím, že my počíname umierať ešte vtedy, keď chodíme po svete zdraví a čerství. Nádej za nádejou Ťa opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na čom si si v mladosti zakladal, v starobe o to nestojíš. Tak poumiera pomaličky všetko, čo v tebe žilo, naostatok i priateľstvo. A keď vidíš pred sebou dlhú púť na druhý svet, srdce ti odpadne i od rodiny, lebo vidíš, že si na púti ostal sám, úbohý, nevládny - tak, ako keď si prišiel na svet. Nie div, že sa ti žiada odísť, keď ťa už žiada odísť, keď ťa už nič neviaže.“
„Oh, láska je predsa len mocný lekár, ona poskytuje balzam, lieči rany! Ako je sladko spočinúť v jej tôni, ako sa vlieva mier do srdca a pokoj!“.“