Beckovský hradný pán Stibor nebol len dobrý bojovník a prví poradca kráľa Žigmunda, ale aj náruživí poľovník.
Raz pán Beckova ženil syna, na hrad sa zišli páni z celého kráľovstva.

Svadba trvala už viac ako týždeň a na hrade ešte stále mali čo piť a jesť. Kráľovské psy boli už tak prežratí, že sa pomaly nevládali ani pohnúť, preto povedal hradný pán psovodom nech ich zoberú na chvíľu von. Psy sa rozbehli na lúku kde sa hrali deti. Začali naháňať deti, ktoré bežali za otcom. Otec bežal zachrániť svoje deti, ktoré mali len jeho, mama im dávno zomrela,
ale potkol sa a spadol a nevládal sa postaviť, tak aspoň hodil po psovi konár.

Pes od bolesti vyl a skuvíňal. Bol to najobľúbenejší pes hradného pána. Psovod mu ho rýchlo doniesol, pán zbledol a povedal:“ Doveďte mi vyniká!“ Márne sa vinník ospravedlňoval, prosíkal, ale nepomohlo, hnev pána bol taký silný, že ho dal zhodiť z najstrmšieho brala. Ako ho išli zhodiť zvolal : "Do roka a do dňa sa tu na tomto mieste stretneme!!!"

Ozvena ukrutného volania sa niesla znova a znova a vrývala sa do pamäti hradného pána. Pán sa snažil na toto zabudnúť usporadúvaním rôznych bálov a hostín. Keď sa blížilo ku obávanému dňu, hradný pán si stále opakoval slová, ktoré vyriekol ten muž. Bol ten deň ako ho zhodili, no blížilo sa k večeru a pán si ľahol do záhrady, že si tam oddýchne na jeho hlave sa uvelebila vretenica, lebo to bolo také vyvýšené miesto a dopadali tam posledne lúče slnka. Pán si dlaňou prešiel po tvári a vretenica mu jed vpustila do očí v momente oslepol a vo veľkých bolestiach sa blížil k bralu, kde presne pred rokom zhodili toho muža.

Padal dolu a na veľký krik sa zobudilo celé panstvo aj z jeho manželkou. Ako prišli do záhrady, naskytol sa im hrozný pohľad. Jeho manželka chcela skočiť za ním, ale nedovolili jej to, tak si vybrala ihlicu, ktorú mala vo vlasoch a bodla si ju do srdca. Jej duša ako splašená lastovička začala lietať okolo brala a mnohí svedkovia dosvedčia že tam lieta dodnes.