text je písaný, akoby ho rozprával chlapec

Dej:
Všetko sa to začalo v zime. Ja a otec sme, dá sa povedať, žili na chate spolu s horolezcom Petrom. Peter chodieval zavčasu ráno liezť. po ňom sme odchádzali aj my, korčuľovať sa na zadné plesá. Chýbali mi kamaráti, preto som si čas krátil maľovaním. Raz sme sa spolu s Janou vybrali na Svišťový štít. Počul som, ako si Jana a otec niečo rozprávali, no nevedel som, čo to bolo. Niečo mali za lubom. Pri chate som uvidel otca so šteniatkom vlčiaka. Pomenoval som ho Bak. Veľmi som si ho obľúbil. Bak bol veľmi prítulný. Jedného dňa Bakovi turisti poranili oko. Po dlhom čase liečenia sa však oko vyzdravelo. Keď ma už nebavilo prizerať sa na ostatných, ako sa lyžujú, rozhodol som sa skúsiť to tiež. Ako vlek mi slúžil Bak, ako tréner tatko. Jedného večera sa Bak nevracal domov, tak sme ho šli hľadať. Po dlhom pátraní sme ho našli a doniesli domov. Bol nepokojný. Vybehol von a bežal do lesa. Bežali sme za ním a stretli sme poľských turistov. O 3 dni spadla lavína. Bak nebol schopný nikoho vyhrabať, tak sme ho začali trénovať. O Bakovom "zásahu" sa však dozvedelo veľa ľudí a robili si z neho srandu. Raz k nám prišli chlapci asi v mojom veku. Zapáčil sa im Bak, preto sme sa o ňom rozprávali a naučili ho rôzne triky. Niekedy vtedy sme dostali odkaz, že Bak musí ísť na bezpečnosť, lebo vraj niekoho pohrýzol. Bola to lož. Bak bol na niekoľko dní aj v karanténe. Všetko skončilo dobre, no pár dní na to, niekto Baka znova podozrieval. Vraj znova niekoho napadol. Stále mali proti nemu niečo. Keď prišiel čas ísť do školy, vybrali sme sa za mamou. Bak nemohol s nami zostať v byte, tak sme ho dali ku tatkovmu známemu. Jedného dňa sme sa šli s tatkom prejsť, no keď sme sa vracali, mama nebola doma, tak sme šli na Nálepkovu chatu. Pár minút po našom príchode spadla lavína neďaleko chaty a otec im šiel pomáhať zachraňovať ľudí. Keď sa vrátili, jeden človek bol mŕtvy. Neskôr sme šli po Baka. Najprv nás nespoznal, no keď sme odchádzali, Bak skoro ušiel. Nemohli sme si ho ešte zobrať. Po troch dňoch Bak zdochol od žiaľu. Bol som veľmi smutný. V zime boli preteky v lyžovaní, ktorých som sa samozrejme zúčastnil. Bol tam aj Maroš. Prvé kolo som síce nevyhral, no bol som dobrý. Keď som prišiel na štart druhého kola, povedali mi, že neštartujem. Zmeškal som štart. Ďaľší rok koncom októbra som šiel na chatu za tatkom. Ten rok som ani nepretekal v lyžovaní. Keď som potom pomáhal v pivnici, spadol mi na nohu radiátor. Šli sme s tým s tatkom do nemocnice. Po čase sa noha vyliečila. Cez letné prázdniny som tatkovi pomáhal nosiť na chatu veci, lebo sme ju prestavovali. Večer, keď celá chata stíchla, som sa spýtal: ,,Tatko, čo budem robiť zajtra na stavbe? "

táto posledná veta je odpísana z knihy, preto to končí tak čudne...