(román)

Obsah:

Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa vdove po Jánovi Makovi. Nikto mu nechcel ísť za krstnú mať, až napokon šla Hana Meľošová, ktorá bola ich susedka. Jozef mal nevlastného brata Jána, ktorý sa oňho staral. No nesprával sa k nemu dobre, vyčítal mu, že ho musí živiť. Matka chcela zabrániť nesvárom medzi bratmi, a tak poslala Jozefa do hôr k pastierom, kde sa mu vodilo lepšie. No nechcel tam zostať navždy. Zišiel z hôr do dediny a začal pracovať ako drevorubač. Bol pracovitý a ľudia si ho za to vážili. Jozef sa zaľúbil do Maruše Meľošovie, dcéry svojej drsnej matky a chcel sa s ňou oženiť. S ťažkosťami, ale predsa, si postavil aj vlastný dom na Jánovom pozemku. No prišla vojna a Jozef musel odísť na front. Túlal sa dlho po svete, bol aj zatvorený pre svoje názory. Dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho nevlastného brata Jana. No napriek tomu sa vrátil do rodnej dediny. Keď prišiel, Maruša s Janom bývali v jeho novom dome. Týmto veľmi utrpel citový život Jozefa Maka. Ťažko mu bolo žiť vedľa Maruše ako svojej švagrinej. No on pretrpel všetko len vo svojom vnútri a navonok sa nebúril. Napokon sa oženil s Julou Petriskovie, ktorú ale nemal rád. Jula mala jednu ruku nevládnu a jej rodina si myslela, že sa nikdy nevydá, a tak si z nej urobili slúžku. Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti.

Jula však porodila zdravého syna. Spočiatku si myslela, že keď ju Jozef nebil, nemal ju rád, lebo bola celý život zvyknutá, že ju bili. Medzitým Jano odišiel do Ameriky hľadať šťastie. No Jozef ho po roku stretol na jarmoku v meste. Jozef ostal stáť ako stĺp, ustrašila sa Janova tvár, a akoby sa boli dohovorili, obaja zdvihli ruky, chytili sa za košele na prsiach. Prvý sa spamätal Ján. Pozrel sa na všetky strany, potom zažmurkal, ponaprával si tvár a spustil ruky. Čože tu robíš, Jožo? Ľaľa, akoby si z neba spadol. Maruša začala piť. Raz sa veľmi opila, padla do kotla s horúcou vodou a umrela. Maruša visela na okraji zvárky ako prehodená handra, spodná časť tela vonku na vzduchu a horná časť v teplej vode. Jula s Jozefom nedávali najavo, že sa majú radi. Až na Julinej smrteľnej posteli to vyšlo najavo. Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola bys som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo... Jula zomrela po pôrode druhého dieťaťa. Jozef sa musel ďalej prebíjať životom sám. Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.

"Trp Jozef Mak - Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete Jozef Mak."