Rudolf Sloboda: Rozum

Rozprávač

- filmový scenárista, nie príliš úspešný, no z času na čas sa mu podarí napísať aj dobrý scenár a zarobí
- žije s manželkou a dospievajúcou dcérou v chatrči, kde majú neporiadok a umývajú sa v lavóre
- mal problémy s alkoholom
- často sa háda s manželkou, nezaobíde sa to ani bez bitky, dokonca ju vyhodí aj z domu
- na jednej strane človek primitívny, na strane druhej mu chodia po rozume filozofovia a ich citáty
- má rád iba svoje psy a gitaru
- stále spomína na svojho už mŕtveho otca - má výčitky svedomia, lebo keď žil, nesprával sa k nemu tak, ako by si to bol zaslúžil, teraz na neho spomína s láskou, obdivuje ho

Dej:

Dej nie je príliš pútavý. Autor zachytáva tvorivú a životnú krízu filmového scenáristu v stredných rokoch. Nerozumie si s manželkou, ktorá stále plače, že dedičstvo po jeho otcovi bolo nespravodlivo rozdelené, nevie si poradiť pri výchove svojej 15 - ročnej dcéry. Problémy má aj v zamestnaní, keď si so svojimi kolegami a nadriadenými nerozumie a nedokáže vytvoriť scenár, ktorý by mal úspech. Oddáva sa spomienkam na otca a zároveň sa snaží vymyslieť námet na scenár.

Autor zachytáva scenáristov každodenný život, jeho jednoduché ba niekedy priam prízemné správanie. Zobrazuje, ako bol v nemocnici, ako sa doma hádal s manželkou, ako a rekreoval v kúpeľoch a nakoniec i, ako tvoril scenár na Dona Juana zo Žabokriek. V závere nečakane rozmýšľa o filozofoch, ako napr. Hegel, Marx, Kant, cituje ich a uvažuje nad ich učeniami.

„Nechal som všetko tak a ľahol som si do postele. Myslím si: lepšie ako vrahom je byť samovrahom. Ale ani to nie je dobré. Nech je prekliata moja dôvera v rozum a nech je prekliata moja pýcha, keď som si myslel, že sa dá žiť s chorým človekom. Možno keby som mal inú povahu. A teda nebudem ani vrahom, ani samovrahom, ale zmiznem preč, zabudnem na psy, na túto búdu, na blchy a nikdy sa sem nevrátim." (Sloboda, R.: Rozum. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1990, str. 253, 254)

„Choroba sa vždy môže zázračne skončiť uzdravením. Ale ten stav zbytočnosti a malosti sa nedá vydržať. Našťastie každý človek kdesi v hĺbke skrýva akúsi nádej, že nie je celkom zbytočný a že ho niekto ešte bude potrebovať, ba že urobí aj nejaký veľký čin. Táto výchova k veľkým okatým činom je pomýlená a najčastejšie na to prichádza muž v mojom veku, ktorý pochopil, že celý život nerobil nič dobre." (Sloboda, R.: Rozum. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1990, str. 254)

„Tie dlhé noci bez slov! Čo vymyslím pre svoj ďalší život? Môj stav, to už nie je ani skepsa, ani hnev, ani zúfalstvo. Je to priam smrť. Som mŕtva duša a som horší ako všetci zločinci sveta. Tí možno ospravedlňovali svoje zločiny povinnosťou, alebo túžili po bohatstve, ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť. Som zabitý človek." (Sloboda, R.: Rozum. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1990, str. 254, 255)