Odtiaľto píše svojmu otcovi, píše o nemravnom správaní bežných ľudí v mestách a na dedinách. Zároveň však chváli talianske umenie. Z Ríma píše list Hanke. Cestou do Neapola je Ladislav spolu so svojimi priateľmi prepadnutý zbojníkmi, ale našťastie vyviazne živý a zdravý. V Neapole navštívi svojho strýca, ktorý ho sem zavolal z obavy, že umiera. Strýc sa už cíti celkom dobre, no tento stav netrvá dlho a on opäť ochorie, takže Ladislav sa v Taliansku musí zdržať. Strýc zomrel a Ladislav odchádza do Grécka. Konrád sa vráti do Ríma. Ladislav putuje po Grécku so Srbom Radićom, ktorý sa tu dlhé roky zapájal do bojov za oslobodenie Grékov spod tureckej expanzie. S ním prechádza cez Albánsko do Srbska. Opisuje statočnosť a hrdosť tohto slovanského národa a dúfa v jeho veľkú budúcnosť, keďže je taký silný, keď sa dokázal ubrániť pred takým silným protivníkom, akými sú Turci.

Ladislav sa vracia späť na Slovensko, a to cez Pešť. Po príchode do Drieňova zistí, že otec Hanky, Váhorád, má práve pohreb. O štvrť roka zomiera i Ladislavov otec. Ladislav sa po polroku od návratu domov ožení s Hankou. O rok sa im narodí dcérka a počas šestonedelia Hanka zomrie. O Kamilke nikto nič nevie, zmizla už po odchode Ladislava do Neapola. Po Hankinej smrti sa Ladislav vyberie do Tatier. V Tetrách sa stretáva s Ľubošom. Ľuboš a Konrád po potlačenom poľskom povstaní žijú ako pustovníci v Tatrách a Konrád je pomätený. Zabije sa nožom. Ladislav podľa rád Ľuboša hľadá Kamilku vo Ľvove. Dozvie sa, že vstúpila do kláštora.

Je to román o láske ,,krásnych duší“, o tragickom osude jednotlivcov i národa. Príbeh je celkom fiktívny, postavy jednorozmerné, ale okolnosti a podrobnosti sú reálne, pravdivé a niekedy veľmi plastické. Medzi tieto okolnosti a podrobnosti patria aj prírodné scenérie Slovenska, obrazy Tatier, Kriváňa, Považia, Nitry, cesta plťou po Váhu, rozhovory s pltníkmi, obrazy dedinského života atď. Ladislav vo svojom denníku a v listoch z ciest zapája Slovensko do súvislosti so slovanským svetom. Slovensko a Tatry sú centrom jeho pozornosti, predmetom jeho obdivu, lásky, vzrušenia a oslavy, ako o tom svedčia básne a ódy Na Tatry a Národný kraj, vložené do textu. Slovensko sa tu javí ako centrum slovanskej vzájomnosti, a tým Kuzmány mimovoľne priznal slovenskému národu právo na osobitnosť a rovnoprávnosť s ostatnými slovanskými národmi.

Idea slovanskej vzájomnosti je tu teda celkom organicky spojená s ideou slovenského národa a súčasne aj s ideou literárnej jednoty s Čechmi. Tieto tri základné orientačné buditeľské idey, odhliadnuc od otázky spisovného jazyka, v spojení s ideou humanity, demokracie a národného sebauplatnenia, tvoria nielen ideovú podstatu Kuzmányho Ladislava, ale sú aj východiskom a programom štúrovskej generácie.

Karol Kuzmány v románe Ladislav vyslovoval požiadavku odpútať literatúru od starých vzorov, obrátiť všetku pozornosť k súčasnosti, vyjadrovať súčasného človeka a tým aj život národa. Román je syntézou autorových umeleckých výbojov i jeho názorov. Kuzmány spojil viacero tendencií súdobej prózy. Prvky sentimentálnej novely (príbeh lásky Ladislava k Hanke, ktorá krátko po svadbe zomiera), postupy cestopisnej prózy a ,,románu v listoch“ (listy Ladislava z ciest po Európe), ktoré spája s dlhými úvahovými pasážami o umeleckých, filozofických, náboženských a spoločenských otázkach.

Kuzmány do prozaického textu vložil aj básnické pasáže, čo predstavovalo jeho nevydarený pokus o syntézu prózy a poézie. Okrem svojej vlastnej básnickej tvorby sem zakomponoval verše romantikov Alexandra Sergejeviča Puškina a Adama Mickiewicza. Román ako celok je pokusom o stvárnenie Kollárovej myšlienky slovanskej vzájomnosti v próze; je prozaickým obrazom jeho Slávy dcery. Všeslovanský rozmer románu zdôrazňujú okrem básní slovanských romantických autorov aj postavy dvoch Poliakov: Ľuboša a Konráda, ktorých tragické životné osudy predstavujú symbol tragiky poľského národa ,,okradnutého“ o vlastnú národnú samostatnosť a svojbytnosť.

Román možno charakterizovať ako kompozične nedostatočne zvládnutý. No napriek tomu, najmä vďaka nezvyčajnému kompozičnému spojeniu sentimentálneho príbehu s tragickým vyvrcholením životných osudov postáv s ideou slovanskej vzájomnosti, možno uznať román Ladislav za najzaujímavejší prozaický pokus preromantického obdobia.