Román Ladislav (1838) je z hľadiska vývinu slovenskej prózy pozoruhodný z viacerých hľadísk, estetických i ideových. Kuzmány toto dielo napísal v spisovnej češtine a román je označovaný ako ,,všeslovanský“. ,,Zo všetkých pohrôm, ktoré sa kedy privalili na všeslovanský národ či už vinou krivého osudu, či zo strany zlých susedov, ani jednu nepokladám za takú nešťastnú a nakoniec záhubnú, ako našu roztrieštenosť v spisovnom jazyku.“ (Kuzmány – Pišút, 1986, s. 140). Bol to román určený vzdelanému čitateľstvu.

Formou patril ešte do klasicizmu, ale propagoval romantickú poéziu (Mickiewicza, Puškina). Autor ponúka kritiku klasicistickej a výklad romantickej poézie, úvahy o národnostnej otázke, o slovanskej vzájomnosti, o náboženstve. Kuzmány týmto románom konkretizoval úlohy inteligencie v živote národa.

Román má kompozične dve roviny, jednu dejovú, druhú ,,filozofickú“ či úvahovú. Obe roviny románu sú spojené postavami, z ktorých každá je zaujatá nejakou vysoko mravne–spoločenskou ideou. Ladislav je mladý právnik, zaujatý aj otázkami literatúry a umenia, jeho otec, vidiecky šľachtic a statkár, dobrovoľne sa zriekajúci privilégií svojho zemianstva, je zaujatý výchovou ľudu a hospodárskymi reformami, Ladislavov vychovávateľ Ľuboš je filozof a estét, pôvodom Poliak, oduševnený za romantickú poéziu a za Mickiewicza, odchovanec Ľuboša, maliar Konrád, tiež Poliak, je oduševnený za romantickú poéziu a za nezávislosť Poľska. Farár Váhorád je ideálny typ učiteľa a vychovávateľa. Ladislavov priateľ, ruský maliar, je nadšený umením talianskych majstrov a verí vo veľkú budúcnosť Ruska. Ladislavov spolucestujúci Srb Radić bojoval desať rokov za slobodu Grékov.

Všetky tieto postavy stelesňujú časové pokrokové snahy: vzdelanosť, umenie, demokratičnosť, boj za slobodu národa. Ladislav ako syntéza týchto snáh predstavuje ideálny typ národného vzdelanca, prvý svojho druhu v slovenskej próze, ktorý sa potom zjavuje v prózach štúrovcov i v prózach Svetozára Hurbana Vajanského.

Vlastný príbeh románu nemá nijaký silný konflikt. Ladislav vyrastá v Podháji a jeho otec mu je vzorom v príkladnom mravnom správaní. Otec nič nedbá na posmešky starých sedliakov, keď sa snaží pomáhať celej dedine, a najmä mladým ľuďom. Ladislav, už ako dospelý muž, sa zhovára s Ľubošom o poľských i slovenských básňach, o poslaní jednotlivca. Po čase sa s Ľubošom musí rozlúčiť. Ladislavov otec prichýli dievčatko z Poľska, ktorého rodičia sa stratili. Toto dievčatko sa volá Kamilka.

Spolu s Konrádom Ladislav porovnáva antické a romantické postupy básnickej tvorby. Plavia sa na plti, zrazu narazia na skalu a Ladislav zachráni topiaceho sa Konráda. Tento moment je veľmi silný a autor ním deklaruje aj všeslovanskú vzájomnosť.
Ladislav sa zaľúbi do sestry svojho priateľa zo štúdií – Ctiboha, do Hanky, dcéry farára Váhoráda. Po čase sa však s touto rodinou musí rozlúčiť a na príkaz strýka odísť do Trenčianskych Teplíc na bál, kde sa má uchádzať o ruku Gizely z grófskeho maďarského rodu. Tu má skrývať svoju otvorenú národnú hrdosť. Ladislav odmietne návrh bohatého strýka, aby sa ako šľachtic oženil s dcérou magnáta a venoval sa vysokej politike. Vráti sa k Hanke a vyzná jej lásku. Po čase sa musia rozlúčiť a Ladislav sa vráti k otcovi.

Ladislav povie otcovi o láske k Hanke a zisťuje, že Kamilka sa doňho zaľúbila. Trápi ho, že Kamilka sa dúfa v jeho lásku k nej, i keď on ľúbi Hanku. V liste Konrádovi napíše, že i keď Kamilku z celého srdca miluje, predsa sa Hanky nechce vzdať, je preňho nenahraditeľná. Ladislav čoskoro odcestuje do Viedne, odtiaľ cez Chorvátsko do Benátok. Cez Švajčiarsko prechádza do Nemecka, zastaví sa vo Weimare, Postupime a v Berlíne. Píše listy Hanke i Konrádovi, píše o pamiatkach a o všetkom, čo ho zaujalo. Veľkú radosť pocíti, keď prichádza do Čiech. Zdrží sa v Prahe. Je svedkom úsilia Nemcov o násilné i nenápadné ponemčovanie českého národa. Náhodou stretne istého Poliaka, odcestuje s ním do Krakova, zaujme ho poľská kultúra (najmä divadelné umenie), no srdce ho čoraz mocnejšie ťahá k vlasti. Po návrate domov sa vyberie aj do Drieňova a požiada rodičov Hanky o jej ruku. Tí privolia a on, spolu s Konrádom, odídu do Florencie.
Odtiaľto píše svojmu otcovi, píše o nemravnom správaní bežných ľudí v mestách a na dedinách. Zároveň však chváli talianske umenie. Z Ríma píše list Hanke. Cestou do Neapola je Ladislav spolu so svojimi priateľmi prepadnutý zbojníkmi, ale našťastie vyviazne živý a zdravý. V Neapole navštívi svojho strýca, ktorý ho sem zavolal z obavy, že umiera. Strýc sa už cíti celkom dobre, no tento stav netrvá dlho a on opäť ochorie, takže Ladislav sa v Taliansku musí zdržať. Strýc zomrel a Ladislav odchádza do Grécka. Konrád sa vráti do Ríma. Ladislav putuje po Grécku so Srbom Radićom, ktorý sa tu dlhé roky zapájal do bojov za oslobodenie Grékov spod tureckej expanzie. S ním prechádza cez Albánsko do Srbska. Opisuje statočnosť a hrdosť tohto slovanského národa a dúfa v jeho veľkú budúcnosť, keďže je taký silný, keď sa dokázal ubrániť pred takým silným protivníkom, akými sú Turci.

Ladislav sa vracia späť na Slovensko, a to cez Pešť. Po príchode do Drieňova zistí, že otec Hanky, Váhorád, má práve pohreb. O štvrť roka zomiera i Ladislavov otec. Ladislav sa po polroku od návratu domov ožení s Hankou. O rok sa im narodí dcérka a počas šestonedelia Hanka zomrie. O Kamilke nikto nič nevie, zmizla už po odchode Ladislava do Neapola. Po Hankinej smrti sa Ladislav vyberie do Tatier. V Tetrách sa stretáva s Ľubošom. Ľuboš a Konrád po potlačenom poľskom povstaní žijú ako pustovníci v Tatrách a Konrád je pomätený. Zabije sa nožom. Ladislav podľa rád Ľuboša hľadá Kamilku vo Ľvove. Dozvie sa, že vstúpila do kláštora.

Je to román o láske ,,krásnych duší“, o tragickom osude jednotlivcov i národa. Príbeh je celkom fiktívny, postavy jednorozmerné, ale okolnosti a podrobnosti sú reálne, pravdivé a niekedy veľmi plastické. Medzi tieto okolnosti a podrobnosti patria aj prírodné scenérie Slovenska, obrazy Tatier, Kriváňa, Považia, Nitry, cesta plťou po Váhu, rozhovory s pltníkmi, obrazy dedinského života atď. Ladislav vo svojom denníku a v listoch z ciest zapája Slovensko do súvislosti so slovanským svetom. Slovensko a Tatry sú centrom jeho pozornosti, predmetom jeho obdivu, lásky, vzrušenia a oslavy, ako o tom svedčia básne a ódy Na Tatry a Národný kraj, vložené do textu. Slovensko sa tu javí ako centrum slovanskej vzájomnosti, a tým Kuzmány mimovoľne priznal slovenskému národu právo na osobitnosť a rovnoprávnosť s ostatnými slovanskými národmi.

Idea slovanskej vzájomnosti je tu teda celkom organicky spojená s ideou slovenského národa a súčasne aj s ideou literárnej jednoty s Čechmi. Tieto tri základné orientačné buditeľské idey, odhliadnuc od otázky spisovného jazyka, v spojení s ideou humanity, demokracie a národného sebauplatnenia, tvoria nielen ideovú podstatu Kuzmányho Ladislava, ale sú aj východiskom a programom štúrovskej generácie.

Karol Kuzmány v románe Ladislav vyslovoval požiadavku odpútať literatúru od starých vzorov, obrátiť všetku pozornosť k súčasnosti, vyjadrovať súčasného človeka a tým aj život národa. Román je syntézou autorových umeleckých výbojov i jeho názorov. Kuzmány spojil viacero tendencií súdobej prózy. Prvky sentimentálnej novely (príbeh lásky Ladislava k Hanke, ktorá krátko po svadbe zomiera), postupy cestopisnej prózy a ,,románu v listoch“ (listy Ladislava z ciest po Európe), ktoré spája s dlhými úvahovými pasážami o umeleckých, filozofických, náboženských a spoločenských otázkach.

Kuzmány do prozaického textu vložil aj básnické pasáže, čo predstavovalo jeho nevydarený pokus o syntézu prózy a poézie. Okrem svojej vlastnej básnickej tvorby sem zakomponoval verše romantikov Alexandra Sergejeviča Puškina a Adama Mickiewicza. Román ako celok je pokusom o stvárnenie Kollárovej myšlienky slovanskej vzájomnosti v próze; je prozaickým obrazom jeho Slávy dcery. Všeslovanský rozmer románu zdôrazňujú okrem básní slovanských romantických autorov aj postavy dvoch Poliakov: Ľuboša a Konráda, ktorých tragické životné osudy predstavujú symbol tragiky poľského národa ,,okradnutého“ o vlastnú národnú samostatnosť a svojbytnosť.

Román možno charakterizovať ako kompozične nedostatočne zvládnutý. No napriek tomu, najmä vďaka nezvyčajnému kompozičnému spojeniu sentimentálneho príbehu s tragickým vyvrcholením životných osudov postáv s ideou slovanskej vzájomnosti, možno uznať román Ladislav za najzaujímavejší prozaický pokus preromantického obdobia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Karol Kuzmány: Ladislav