Čitateľovi sa tak naskytuje príležitosť nahliadnutia do mysle mladých spisovateľov, hudobníkov alebo prostých mladíkov, žijúcich v medzivojnovom období. Tma a steny Krištofovej izby predstavujú preto predtuchu zlých časov a jeho chvíľkové splanutie láskou k ženám, je len malá iskierka nádeje ľudí, ktorá rýchlo hasne pod náporom dusivej reality. Záver románu je príznačný pre dobu, v ktorej žil Romain Rolland: „Mal ešte v očiach slzy. Utrel si ich rukou a s úsmevom pozrel na zapadajúce slnko“ Dôkazom toho je skoro totožný opis povojnového sveta, ktorý vykresľuje K. Teigle v charakterizácii poetiky: ....zrodilo sa vo svete, ktorý sa smeje a zároveň mu slzia oči.