KNIŽNÉ HRY – POČIATKY SLOVENSKEJ DRAMATICKEJ TVORBY

Dramatické umenie

V Európe a v stredoveku /14. stor./ predvádzali liturgické hry /cirkevné, náboženské/ a mystériá /náb. hry/ - veľkonočné a vianočné hry. V 16. a 17. stor. sa divadlo stáva súčasťou výchovy a osvety. Veľký rozvoj divadla na Slovensku bol v 17. a 18. stor. – období baroka – školské hry, a začínajú k nám prichádzať prvé kočovné div. spol. – kočovní herci vystupovali zväčša v hostincoch, div. budovy sa začali stavať v 18. storočí.

Rozvojom slovenského meštianstva – remeselníkov, obchodníkov a inteligencie sa vytvorili spoločenské predpoklady pre uplatnenie a rozvoj dramatickej tvorby. Ku koncu 19. storočia sa v slovenských mestečkách začalo organizovať ochotnícke divadlo, čo bolo podnetom pre dramatickú tvorbu. 1830 – ochotnícke divadlo – založil Gašpar Féjerpataky Belopotocký v Liptovskom Mikuláši.

Divadelné hry na Slovensku sa začínajú tvoriť v období humanizmu, renesancie a baroka – školské a cirkevné hry, ktoré majú preveriť žiaka zo znalosti latinského jazyka a biblie (autor – Kyrmezen).

1919-1920 vzniká prvé Slovenské národné divadlo (dramatici: J. Palárik, Záborský, Tajovský, Hviezdoslav; J. Chalupka písal pre ochotnícke divadlá). Pred vznikom SND boli veľmi obľúbené v repertoári ochotníckych divadiel hry F. Urbánka, Vladimíra Hurbana Vladimírova a M. Rázusa.

Dramatická tvorba zaznamenala vzostup až po roku 1918, ale nebola natoľko vyhranená a taká dynamická ako poézia a próza – málo autorov. Vyplýva to z toho, že na Slovensku neboli profesionálne divadlá, kde by sa mohli inscenovať hry. Až vznik SND v Bratislave, Východoslovenského národného divadla v Košiciach a Slovenského ľudového divadla v Nitre, vznik profesionálnych divadiel v mestách Martin, Zvolen, Banská Bystrica podnietil k väčšej aktivite aj spisovateľov. Na Slovensku nebolo ešte ani kultivovaného diváka, ktorý by tiež pôsobil aktívne na skvalitnenie dramatickej tvorby.

1940 – Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene
1944 – Divadlo Jonáša Záborského v Prešove
1955 – Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava – činohra
1962 – Malá scéna

Začiatky slovenského profesionálneho divadla boli skromné. Chýbala tradícia, napr. v Čechách bolo už divadlo od 80-tych rokov 19. storočia. Bolo málo hercov, málo dramaturgov a režisérov, aj málo divadelných hier vhodných pre profesionálnu scénu (hrali sa len hry Herodes a Herodias, Hviezdoslavove a Tajovského hry). V tejto situácii pomoc poskytovali českí divadelníci. Medzi priekopníkov slovenského profesionálneho divadelníctva patrili: režiséri: Andrej Bagar, Ján Borodáč, Ján Jilemnický, Jozef Budský, Karol L. Zachar. Oľga Borodáčová Orzsághová, herci: H. Meličková, F. Zvarík, Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Chudík, Dibarbora, Július Pántik


JÁN CHALUPKA

Pôsobil na gymnáziu v Ožďanoch a Kežmarku. Najdlhšie pôsobil ako farár v Brezne, kde poznal veľmi dobre malomestský život, spiatočníctvo jeho cechových majstrov, odnárodňovanie a pod. V ňom našiel námety svojich hier.

Kocúrkovo /podtitul: alebo len aby sme v hanbe nezostali/

– v tejto veselohre nás auto uvádza do malého mesta a zosmiešňuje odrodilstvo, klebetárstvo, honbu za dobrým vydajom, hlúposť a snaha prispôsobiť sa aspoň navonok novým módnym prúdom. Je to obraz dvoch protichodných svetov – zanikajúceho feudalizmu a zrodu národnej uvedomelej inteligencie.

Opisuje prostredie slov. malomesta, kde odhaľuje na jednej stránke všeobecné smiešne stránky jeho životného štýlu predstavované postavami remeselníckych „pánov majstrov“.

Hlavnou postavou je čižmár Tesnošil. Dej sa rozvíja okolo neho a jeho rodiny. Dej sa odohráva v čase, keď do Kocúrkova prichádza učiteľ Sloboda, ktorého chce čižmár pre svoju dcéru, ktorú on nechce. Rada kvôli voľbe nového učiteľa, Tesnošil podporuje susedovie Martina, ktorý si má vziať jeho dcéru Aničku, pán z Chudobíc však zvolí Turčana Slobodu. Tesnošilka ho chce pre Aničku, ale on sa zaľúbil do dcéry starého učiteľa.