referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Edmund
Streda, 1. decembra 2021
Hviezdoslav - Sonety, Letorosty
Dátum pridania: 25.03.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: katka253111
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 876
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 16m 40s
Pomalé čítanie: 25m 0s
 
V závere (v 21. sonete) je poznanie, že až po vyplnení činného, pozemského poslania treba hľadať možnosť nového prístupu k ríši hviezd: „... z hviezd – tam – až k hviezdam sami povznesú sa orli!“ (Hviezdoslav, s. 37).
Sú to miesta, na ktorých zviedol básnik zápas s „lákadlami“ duchovného sveta a uvedomil si povinnosti voči národu. Pripomína to Sládkoviča, ktorý tiež odmietol premenenú Marínu, keď sa zmenila na pohronskú vílu a vábila Sládkoviča, aby vo vlnách Hrona našiel pokoj pre svoju boľavú dušu. Sládkovič si tu tiež uvedomoval, že jeho rozchod so ženou, ktorú ľúbi, neznamená koniec jeho povinností voči národu a preto premenenú Marínu odmieta. Vyvyšuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly Maríny.

„Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi –
mňa ešte zemské viažu potreby –
a vlasť moja je na zemi!“
(Sládkovič, 1979, s. 97)

Aj keď sa Hviezdoslav vo svojich „úvodných“ sonetoch utieka skôr k vysnívanému, „hviezdnemu“ svetu, kde môže dať voľný priechod svojim túžbam a snom, ktoré tkvejú v jeho najhlbšom vnútri, v závere vidieť ako dozrel, ako dospel ku skutočnému poznaniu, dokázal odhaliť, čo je v živote dôležité – je to skutočný, reálny svet okolo nás, ktorý ho potrebuje viac ako svet vysnívaný. Básnik si uvedomí, že nemôže „žiť“ len vo svojom „ideálnom“ svete, ale že sa musí pokúsiť zmeniť aj stav sveta na zemi. Veď práve v tomto reálnom svete žijú skutoční ľudia, ľudia z mäsa a kostí, ktorí majú tiež svoje potreby a ktorým môže práve on pomôcť – či už fyzicky, alebo psychicky – cez svoju tvorbu – a aj tým že sa vždy postaví na ich stranu. Až potom môže očakávať aj nejakú odmenu, napr. aj vo forme posmrtného života v nebi.

V druhom básnickom cykle LETOROSTY už Hviezdoslav vystupuje ako zrelý básnik. Je to cyklus najsubjektívnejší, v ktorom básnik odhaľuje svoje vnútro, svoje srdce (častokrát plné bôľu a smútku) a ponúka ho na otvorenej dlani svojim čitateľom. Nebojácne dáva nazrieť do hlbín svojej duše, nič neskrýva a netají. Je úprimný, hovorí to, čo cíti, čo si myslí a čo chce.

LETOROSTY I. tvoria umelecké krédo básnika ísť po ceste realisticky. V básni Čo dávam, dávam z úprimnosti duše vyslovuje básnik realistický program svojej tvorby. Je to programová báseň, v ktorej sa básnik odhaľuje pred čitateľom, ukazuje mu svoju dušu. Je to subjektívne vyznanie, formuluje to cez svoje „JA“. Autorský subjekt zvýrazňuje to, čomu sa chce vo svojej tvorbe venovať, a čoho sa chce strániť. Hviezdoslav je za úprimnosť písania „bez okrás, lesku, farbidla“ (Hviezdoslav, 1951, s. 41). Neznáša klamstvo, „faloš“, prázdne slová, váži si len pravdu a otvorenosť, aj keď tento postoj mu prináša veľa trápenia.

„... mne odporným, čo prírode sa prieči,
len pravdy si ctím prostý obličaj!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 41)

Na zvýraznenie toho, čo chce povedať, využíva Hviezdoslav veľmi často hlásku r.. Prečo si však vybral Hviezdoslav práve túto hlásku? Možno je to preto, že písmeno r pôsobí v našich ušiach dosť nepríjemne, znie, ako keby niekto kričal – a aj Hviezdoslav kričí, ale na papieri. Týmto krikom chce zdôrazniť, čo chce svojou poéziou dosiahnuť, akým smerom chce ísť a čoho sa chce držať. Je to krik úprimný, ktorý vychádza rovno z jeho duše, z jeho srdca a smeruje priamo k jeho čitateľom, aby sa im hlbšie „zavŕtal“ do uší, i do sŕdc.

V LETOROSTOCH II. už básnik rieši osobné problémy. Zamýšľa sa nad tým, čo ho trápi, ťaží, vyrovnáva sa so smrťou matky a otca (báseň Čierny rok) i brata. Jeho poézia je pochmúrna, pesimistická. Sám o sebe hovorí, že je muž bolesti a smútku. Avšak básnik sa nepoddá žiaľu, ale dáva zvíťaziť myšlienke vyššej, a tou je potreba konať a pracovať stále ďalej i pri vedomí pominuteľnosti blízkeho človeka, človeka, ktorého nadovšetko miloval. Vidíme to aj v básni Pustý dom, v ktorej sa básnik vracia na jar domov, vracia sa s radosťou do rodného domu, stojí na prahu a váha, či má vkročiť. Skúša kľučku, no je zavreté. Snaží sa zargumentovať, kde by mohli byť. Najskôr si myslí, že sú na poli, ale uvedomí si, že je nedeľa – nerobí sa. Potom si nahovára, že budú v kostole. Čaká, ale márne. Protiargument však dokazuje, že tam nie sú, že ich už nikdy neuvidí – všetci zomreli.

„... niet tých milých ľudí,
niet, Bože! – ani nebude ich viacej! –“
(Hviezdoslav, 1951, s. 127)

Hviezdoslav si však túto realitu nechce pripustiť, aj keď ju už zo začiatku predznamenávalo prostredie okolo neho – bolo ticho (už to ticho akoby autorovi naznačovalo, že tam nikoho nenájde), cesta bola zarastená – básnik však túto skutočnosť odďaľuje, nechce si ju pripustiť, ale nakoniec musí tento fakt prijať a akceptovať ho. Uvedomí si, že musí ísť ďalej, že nemožno vrátiť čas naspäť. Hľadá nejaký protipól k smrti, liek na oslabenie bolesti a nachádza ho v literárnej tvorbe.

„ Veta, večne veta!
I idem, kam ma oči vedú, ďalej . . .“
(Hviezdoslav, 1951, s. 128)
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: ORSZÁGH-HVIEZDOSLAV, Pavol. 1951. Spisy P. O.-Hviezdoslava III. Martin : Matica slovenská, 1951. 258 s., ŠMATLÁK, Stanislav. 1961. Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1961. 443 s. , MIKULA, Valér. 1997. Od baroka k postmoderne. Levice : L.C.A, 1997. 159 s.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.