iba „zvonku, nie zvnútra“, pretože čítať jeho knihy sa im mnohokrát zdá príliš náročné. Nie je to však celkom tak. Jeho literárny jazyk je živý a veľmi bohatý. Využíva množstvo kontrastov, nedokončených viet, zátvoriek, inverzií, zvolaní, básnických otázok a zdrobnenín. Taktiež používa novotvary, ktoré si sám vytvoril, dlhé vety (ktoré však niekedy sťažujú čítanie), archaizmy, rôzne mytologické postavy, ktoré sú často ľuďom úplne neznáme, on ich však používa s takou samozrejmosťou a ľahkosťou, že to dokazuje nielen jeho literárnu vzdelanosť, ale aj historický prehľad až do tých najvzdialenejších čias. Používa „kvetnaté výrazy“ na opísanie svojich najvnútornejších pocitov a subjektívnych predstáv, ktorými sa dokáže viac priblížiť ku svojim čitateľom a pritiahnuť si ich k sebe.

Hviezdoslav sa snaží byť vždy dokonalým – môže to dokazovať napr. aj forma sonetu, ktorou písal svoj prvý cyklus Sonety. Snaží sa byť dokonalým klasikom – je to snaha o nadčasovosť, ktorá sa mu aj podarila.
Ako hovorí Valér Mikula, o Hviezdoslavovi existuje dvojaký mýtus – ten, ktorý vytvorili o ňom iní (=mýtus) a ten, ktorý si vytvoril o sebe sám autor (=automýtus). Ja si myslím, že Hviezdoslav rezonuje v našom povedomí ako niekto nesmrteľný, o kom sa veľa hovorí, ale koho iba málokto dokáže pochopiť, pretože jeho diela sú často veľmi náročné na interpretáciu, vyžadujú „snahu o spojenie nášho myslenia s básnikovým“, čo je niekedy dosť náročné, najmä pre čitateľa v dnešnej dobe, v ktorej už vládnu iné priority. Zmenila sa doba, zmenil sa aj postoj čitateľov. Meno Hviezdoslav však v našej literatúre zostáva. Možno je to preto, ako vraví Matuška, že Hviezdoslav bude ešte dlho slávny, lebo ho nikto nečíta.
Aj samotný pseudonym Pavla Országha – Hviezdoslav – je možné interpretovať dvojako (hádam ako všetko, čo sa ho týka):
1.Hviezdoslav je ten, kto slávi hviezdy;
2.Hviezdoslav je ten, ktorého sláva siaha k hviezdam, ktorého slávia hviezdy.
(Mikula, 1997, s. 56)

A práve táto druhá interpretácia jeho mena vystihuje Hviezdoslava najlepšie. Už tu nejde len o subjektívny svet básnika, ale o osobnosť básnika a jeho postavenia v spoločnosti ako takej. Nejde tu už o to, čo chce básnik sám pre seba, ale o jeho národné myšlienky, jeho umeleckosť, veľkosť, skromnosť a pokrokovosť. Je to premena, ktorá nám ukazuje Hviezdoslava vo svojej veľkosti ako básnika, ktorý má určite nezastupiteľné miesto nielen v našej literatúre, ale aj v našich srdciach. Som rada, že som sa aj ja mohla dostať bližšie k tomuto velikánovi slovenskej literatúry a bližšie spoznať jeho subjektívne túžby a sny, možno aj trochu viac pochopiť jeho osobu a jeho životné ciele – najmä však snahu vždy bojovať za dobro svojho milovaného národa – svojho Slovenska a jeho obyvateľov!!!