KONFLIKT SUBJEKTÍVNYCH PREDSTÁV O ŽIVOTE S OBJEKTÍVNYM STAVOM SVETA V LYRIKE P. O. HVIEZDOSLAVA
( Sonety a Letorosty I., II., III. )

Už samotný pseudonym tohto najväčšieho slovenského básnika hovorí o tom, k čomu bude vo svojich Sonetoch a Letorostoch inklinovať. Svoje básnické meno Hviezdoslav si Pavol Országh vytvoril v dobe, keď skutočne vo svojej poézii „slávil hviezdy“. Hviezdy ako symbol odpútania sa od pozemského sveta, od jeho „strastí“. Hviezdy ako symbol niečoho vyššieho, nedosiahnuteľného, alebo len ťažko dosiahnuteľného. Už z jeho mena by sa dal vyrozumieť základný konflikt dvoch svetov – pozemského a hviezdneho, ktorý sa zreteľnejšie prejavil v prvom lyrickom cykle SONETY, zloženom z 21 reflexívnych úvahových básní (sonetov), v ktorých básnik rieši problematiku vzťahu zeme a hviezd, hmoty a ducha, ale aj otázku miesta človeka vo svete. Základným konfliktom v tomto cykle je básnikova túžba uniknúť pomocou poézie z pút zemskej „prikovanosti“ na stranu duchovného bytia a zároveň je to konflikt tejto túžby s poznaním nemožnosti odpútať sa od reality, od pozemského života.
Prvé dva sonety predstavujú prológ – úvod, v ktorom autor načrtne miesto a čas – je to básnikova izba v čase chýliaceho sa večera, „keď slnko zájde skonom a noc temné krídla hviezd oky posiate v šír rozstrie ponad zem...“ (Hviezdoslav, 1951, s. 17).
Je to chvíľa, keď sa skončí celodenná práca, keď sa ľudia vracajú z polí domov ako včely do úľa. Vtedy ostane človek sám so svojou podstatou – so svojimi myšlienkami, túžbami a snami, v ktorých sa konečne môže odpútať od všednej reality dňa, v ktorých je pravá sféra „vyššieho“ duchovného života.

„Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,
z pút smyslov unikol jak vtáča nástrahe,
a žije plným žitím pre seba a v sebe.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 17)

Práve tu sa môže človek oddialiť od všetkého „prízemného“, čo ho v živote ťaží, tu môže dať konečne priestor svojej fantázii a „žiť“ len pre seba na mieste oveľa krajšom a lepšom ako je reálny svet vôkol neho.
V tomto uzavretí sa do seba je podľa Stanislava Šmatláka skrytý zárodok „dejového“ pohybu cyklu, to znamená „let“ básnikovej duše do ríše hviezd (Šmatlák, 1961, s. 236).

„Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,
len vtedy octne sa zas človek na dráhe,
po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 17)

V ďalších sonetoch už Hviezdoslav hovorí o téme svojej poézie. Práve v nich sa začína meniť tón jeho písania z neosobného rozprávania (akoby sa doteraz díval ešte na všeobecného, nekonkrétneho človeka) na subjektívne hovorenie o sebe, o svojich pocitoch – napr. „A preds’ som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy sa noria do tieňov, v ich hynú záveju...“ (Hviezdoslav, 1951, s. 19). Večer je pre Hviezdoslava časom jeho básnického tvorenia. Básnik sa prihovára svojej básnickej múze, ktorú nazýva krasopani alebo „lampa obraznosti“, osvecujúca svet jeho túžob, jeho poézie. Je to jeho svet, v ktorom niet ničoho cudzieho, ktorý vzišiel z neho samotného. Je to svet jeho najčistejšieho vnútra.

„To svet, čo zo mňa pošiel, môj svet maľovaný,
nič cudzieho v ňom niet, svit i tieň mojo je,
a končí sa najďalšej hviezdy na rozhraní.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 19)

V úvodných Sonetoch vidieť najskôr jasnú prevahu ideálneho, „hviezdneho“ sveta proti tomu reálnemu, „zemskému“. Hviezdoslav vidí práve v poézii prostriedok na dosiahnutie výšin „hviezdneho“ sveta, v ktorých sa môže pohybovať jeho duch, odpútaný od všetkých pozemských vecí. Jedine jeho duša (duch) dokáže stúpať hore, do krásneho raja, kde sa môže oddávať všetkým pôžitkom a dať plnú voľnosť svojim predstavám, pretože tam dolu, vo svete dolín, nie je preňho žiaden podnet pre tvorenie, tam „rujú sa o korisť, vlastne o kosť“. Reálny svet je podľa neho plný nepokoja, honby ľudí len za hmotnými statkami, je to miesto, kde ľudia nemajú čas na snívanie, ale aj svet, v ktorom ľudia prežívajú svoje žiale, biedu, „drú“ od rána do večera, aby mali aspoň z čoho jesť. Básnika trápi tento stav, v ktorom sa spoločnosť nachádza, chcel by s tým niečo spraviť, ale nevie ako. Nevie to zmeniť, preto si aspoň vo svojich predstavách vysníva svoj „vlastný“ svet, kde je všetko krásne a bezstarostné; svet, v ktorom aspoň na chvíľu upadnú do zabudnutia všetky problémy, ktoré trápia jeho dušu i telo.
Básnik taktiež uvažuje o mieste človeka na zemi a vo večnosti a vyslovuje podstatu ľudského bytia: „... som atom, iskra len, lež s jadrom trvalým; zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim, púť moju nadpradie mi jasná cesta Mliečna“ (Hviezdoslav, 1951, s. 24). Vidieť tu spojitosť zemského bytia človeka s nekonečným vesmírom, založenú na „duchovnom princípe“. Najväčšiu trvácnosť v živote vidí najmä v poézii, pretože „čo z ducha zrodilo sa, nikdy nezahynie“ (Hviezdoslav, 1951, s. 24). Práve do poézie vložil všetky svoje sny, myšlienky, nálady, pocity, v nej ukazuje svoje vnútro, svoje skutočné a nefalšované „JA“.
V sonete č. 10 však dochádza k zlomu navodenej jednoty človeka a sveta tam „hore“ – je to miesto, kde sa neskrotná túžba po odpútaní sa od zeme premení na drámu. Stane sa to práve vo chvíli, keď básnik „najhlasnejšie vykričí“ svoju túžbu.

„Hach, vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,
ty čarovtáku môj, nes ducha môjho, nes!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 26)

Tu sa chce básnik už úplne odpútať od pozemských strastí, od každodenného ťažkého života, preto, keďže mu to reálny svet nedovoľuje celému, tam posiela aspoň svoju dušu plnú túžob, ktorá má „krídla“. Posiela ju tam, kde je všetko krásne, dobré, čisté, kde je všetkého dostatok a nad čím držia ochrannú ruku anjeli – posiela ju do neba, do „raja“. Hviezdoslav tu na zdôraznenie blížiacej sa tragédie zámerne navodil známy antický motív, motív Ikara, vybájeného hrdinu, ktorý sa vzniesol na umelých krídlach k slnku, a keďže nepočúval rady svojho otca Daidala, aby neletel príliš vysoko, zahynul. Hviezdoslav tu hovorí, že úplne chápe, prečo chcel Ikaros letieť stále vyššie a vyššie – pretože mu výšiny poskytli aspoň chvíľkové odtrhnutie sa od reálneho sveta, bolo to aspoň chvíľkové víťazstvo ducha nad hmotou, aj za cenu straty vlastného života.

„Ikare, rozumiem už tvojej samopaši:
len raz si v nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,
a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 26)

Básnik je nadšený zo svojho „letu“, pretože konečne spoznal „pravú žitia snahu“, hovorí, že jeho obzor teraz nemá hraníc, vôkol neho je široké priestranstvo a on je stredom všetkého. Vidí to, čo dosiaľ nikdy nevidel – krásy nadpozemského sveta, vidí všetko, čo dokáže obsiahnuť jeho zrak.
„Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,
dúh vlanie čudesné a drahokamov hra,
roj kúzel magických, jag, fatamorgána –
no oko zemšťana preds’ všetko požiť vládze!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 29)
Ani tento pohľad mu však už nestačí. Je nespokojný. Má ďalšie a ďalšie nároky a požiadavky, ktoré sú však nereálne – básnik túži vidieť tvár toho najvyššieho – BOHA.

„... teraz rád bych spatril rez i majstra čelo,
všeslávy obličaj! – Môj vodca, podaj ruku,
po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 34)

Hviezdoslav sa chce zmyslami presvedčiť o jeho existencii – čo by sa dalo pokladať za akési zvíťazenie zemského sveta, „ukojenie“ už pradávnej ľudskej (pozemskej) zvedavosti po odpovediach na túto otázku. Básnik je príliš smelý, to, čo dosiaľ videl, mu dodalo odvahy, preto tu musí zasiahnuť sám Boh, aby trochu zastavil básnika v jeho neskrotných cieľoch a prinútil ho porozmýšľať nad samým sebou. Ukáže mu kríž, na ktorom v ťažkých mukách skonal Ježiš, ktorý „trpev za pravdu, ten jasný zobjal Kríž“, aby vykúpil svet. Boh sa obracia na básnika a pýta sa ho, akú obeť priniesol on tomuto svetu, keď sa chce dostať do neba.

„Čo ty? – kde rany, obeť? – Mlčíš na otázky! –
Tvoj genij, vravím: Zpäť! – Príď, až mzdu zaplazíš!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 35)

Básnik po týchto slovách vytriezvie a vracia sa na zem. Pochopí, že trvácnosť ľudskej existencie je v činoch ľudí, ktoré ostanú navždy v pamäti druhých. Pochopí, že „kto zhorí za národ“, kto bude pracovať celý život pre jeho blaho, ten bude večný!!! Hviezdoslav sa štylizuje do podoby apoštola, pretože apoštoli sú ľudia schopní aj tých najväčších obetí. Aj on chce byť jedným z nich, chce byť básnikom svojho národa, ktorý na prvé miesto v živote stavia PRAVDU. Jasne tu vidno odklon od sonetu č. 10; básnik si už uvedomuje, že na zemi je mnoho zloby, neprávosti, ktorú treba napraviť – a to ho utvrdzuje vo vedomí, že je ešte potrebný na svete tu „dolu“.
V závere (v 21. sonete) je poznanie, že až po vyplnení činného, pozemského poslania treba hľadať možnosť nového prístupu k ríši hviezd: „... z hviezd – tam – až k hviezdam sami povznesú sa orli!“ (Hviezdoslav, s. 37).
Sú to miesta, na ktorých zviedol básnik zápas s „lákadlami“ duchovného sveta a uvedomil si povinnosti voči národu. Pripomína to Sládkoviča, ktorý tiež odmietol premenenú Marínu, keď sa zmenila na pohronskú vílu a vábila Sládkoviča, aby vo vlnách Hrona našiel pokoj pre svoju boľavú dušu. Sládkovič si tu tiež uvedomoval, že jeho rozchod so ženou, ktorú ľúbi, neznamená koniec jeho povinností voči národu a preto premenenú Marínu odmieta. Vyvyšuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly Maríny.

„Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi –
mňa ešte zemské viažu potreby –
a vlasť moja je na zemi!“
(Sládkovič, 1979, s. 97)

Aj keď sa Hviezdoslav vo svojich „úvodných“ sonetoch utieka skôr k vysnívanému, „hviezdnemu“ svetu, kde môže dať voľný priechod svojim túžbam a snom, ktoré tkvejú v jeho najhlbšom vnútri, v závere vidieť ako dozrel, ako dospel ku skutočnému poznaniu, dokázal odhaliť, čo je v živote dôležité – je to skutočný, reálny svet okolo nás, ktorý ho potrebuje viac ako svet vysnívaný. Básnik si uvedomí, že nemôže „žiť“ len vo svojom „ideálnom“ svete, ale že sa musí pokúsiť zmeniť aj stav sveta na zemi. Veď práve v tomto reálnom svete žijú skutoční ľudia, ľudia z mäsa a kostí, ktorí majú tiež svoje potreby a ktorým môže práve on pomôcť – či už fyzicky, alebo psychicky – cez svoju tvorbu – a aj tým že sa vždy postaví na ich stranu. Až potom môže očakávať aj nejakú odmenu, napr. aj vo forme posmrtného života v nebi.

V druhom básnickom cykle LETOROSTY už Hviezdoslav vystupuje ako zrelý básnik. Je to cyklus najsubjektívnejší, v ktorom básnik odhaľuje svoje vnútro, svoje srdce (častokrát plné bôľu a smútku) a ponúka ho na otvorenej dlani svojim čitateľom. Nebojácne dáva nazrieť do hlbín svojej duše, nič neskrýva a netají. Je úprimný, hovorí to, čo cíti, čo si myslí a čo chce.

LETOROSTY I. tvoria umelecké krédo básnika ísť po ceste realisticky. V básni Čo dávam, dávam z úprimnosti duše vyslovuje básnik realistický program svojej tvorby. Je to programová báseň, v ktorej sa básnik odhaľuje pred čitateľom, ukazuje mu svoju dušu. Je to subjektívne vyznanie, formuluje to cez svoje „JA“. Autorský subjekt zvýrazňuje to, čomu sa chce vo svojej tvorbe venovať, a čoho sa chce strániť. Hviezdoslav je za úprimnosť písania „bez okrás, lesku, farbidla“ (Hviezdoslav, 1951, s. 41). Neznáša klamstvo, „faloš“, prázdne slová, váži si len pravdu a otvorenosť, aj keď tento postoj mu prináša veľa trápenia.

„... mne odporným, čo prírode sa prieči,
len pravdy si ctím prostý obličaj!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 41)

Na zvýraznenie toho, čo chce povedať, využíva Hviezdoslav veľmi často hlásku r.. Prečo si však vybral Hviezdoslav práve túto hlásku? Možno je to preto, že písmeno r pôsobí v našich ušiach dosť nepríjemne, znie, ako keby niekto kričal – a aj Hviezdoslav kričí, ale na papieri. Týmto krikom chce zdôrazniť, čo chce svojou poéziou dosiahnuť, akým smerom chce ísť a čoho sa chce držať. Je to krik úprimný, ktorý vychádza rovno z jeho duše, z jeho srdca a smeruje priamo k jeho čitateľom, aby sa im hlbšie „zavŕtal“ do uší, i do sŕdc.

V LETOROSTOCH II. už básnik rieši osobné problémy. Zamýšľa sa nad tým, čo ho trápi, ťaží, vyrovnáva sa so smrťou matky a otca (báseň Čierny rok) i brata. Jeho poézia je pochmúrna, pesimistická. Sám o sebe hovorí, že je muž bolesti a smútku. Avšak básnik sa nepoddá žiaľu, ale dáva zvíťaziť myšlienke vyššej, a tou je potreba konať a pracovať stále ďalej i pri vedomí pominuteľnosti blízkeho človeka, človeka, ktorého nadovšetko miloval. Vidíme to aj v básni Pustý dom, v ktorej sa básnik vracia na jar domov, vracia sa s radosťou do rodného domu, stojí na prahu a váha, či má vkročiť. Skúša kľučku, no je zavreté. Snaží sa zargumentovať, kde by mohli byť. Najskôr si myslí, že sú na poli, ale uvedomí si, že je nedeľa – nerobí sa. Potom si nahovára, že budú v kostole. Čaká, ale márne. Protiargument však dokazuje, že tam nie sú, že ich už nikdy neuvidí – všetci zomreli.

„... niet tých milých ľudí,
niet, Bože! – ani nebude ich viacej! –“
(Hviezdoslav, 1951, s. 127)

Hviezdoslav si však túto realitu nechce pripustiť, aj keď ju už zo začiatku predznamenávalo prostredie okolo neho – bolo ticho (už to ticho akoby autorovi naznačovalo, že tam nikoho nenájde), cesta bola zarastená – básnik však túto skutočnosť odďaľuje, nechce si ju pripustiť, ale nakoniec musí tento fakt prijať a akceptovať ho. Uvedomí si, že musí ísť ďalej, že nemožno vrátiť čas naspäť. Hľadá nejaký protipól k smrti, liek na oslabenie bolesti a nachádza ho v literárnej tvorbe.

„ Veta, večne veta!
I idem, kam ma oči vedú, ďalej . . .“
(Hviezdoslav, 1951, s. 128)
V LETOROSTOCH III. už rieši básnik problémy národa.
Hviezdoslav nechce byť pasívny v národných otázkach, ale chce niečo spraviť. Zároveň si uvedomuje istú bezozvennosť svojej poézie, jej zbytočnosť. Cíti sa bezmocný proti tomu, zúfalý, cíti rezignáciu a smútok nad tým, čo nedokáže zmeniť. Uvedomuje si, že jeho poézia nie je čítaná, ...

Dokazuje to najmä báseň Ó, prečo nie som víchrom!?, v ktorej je navodený motív z Nového zákona, keď Ježiš vyhnal kupcov z chrámu a o to sa snaží aj Hviezdoslav. Básnik je veľmi expresívny. Chcel by byť víchrom, morom, sopkou (gradácia) a chcel by zničiť zlý svet, no uvedomuje si svoju bezmocnosť – začína pochybovať o svete, o svojej tvorbe – akú má úlohu jeho poézia, aké má miesto vo svete. Autor rezignuje a smúti...

„ – Takto, jak som, ach, človek bezvládny,
bez moci, pridať dôraz svätohnevu
a pohoršeniu výkon odplaty:
keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa,
a pravdu klesať, pykať nevinu:
čo môžem proti...? Do pŕs vzbúrených
pozapriem päste – skloním biednu hlavu
a horkosť duše v slzách vylievam – –„
(Hviezdoslav, 1951, s. 167)

V básni K vám, urodzeným, veľkomožným tvorí základ monológ básnika k vládnucim vrstvám. Hviezdoslav tu vystupuje v dvoch póloch – najprv ako sudca a potom ako obhajca. V úvode je obžaloba zameraná na tých, ktorí zanevreli na ľud, hovorí, že sme všetci „z Adamovej kosti“, všetci sme si rovní. Kritizuje „boháčov“, ktorí iba ľudu môžu ďakovať za to, kde sú.

„ K vám, urodzeným, veľkomožným...
mám veľké, vážne slovo!
Povedzte, ale stranou mam,
vyznajte jasno, bez obalu,
hej, srdcom všetkej úprimnosti možným:
čím zaslúžil si ľud ten môj i váš
to položenie zrovna otrokovo...

... Jak prehrešil sa kedy proti vám?
Čím zavinil, že nafúkaní vzdorom...

... ste pohrdli ním – odhodili sa ho,
jak prašivého, postihlého morom?“
(Hviezdoslav, 1951, s. 198)

Hviezdoslav hľadá príčinu, prečo pohŕdajú národom a pýta sa, kde vzali na to právo. V závere sa básnik mení zo sudcu na obhajcu a prosí vládnuce vrstvy, aby slovenskému ľudu ponechali aspoň rodný jazyk, ľudové zvyky a ľudovú slovesnosť, pretože tieto tri veci sú „studňou, z ktorej vody nikdy neubudne....“. Básnik si uvedomuje, že jazyk a zvyky tvoria základ, podstatu každého spoločenstva ľudí; tvoria jeho minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Iba s nimi je národ národom v pravom slova zmysle.

„ Zvlášť ale prosí: šetrite mu reč:
to dedičstvo, tú pozostalosť predkov
najdrahšiu, ten dar z neba soslaný,
odenie duše nachojasné!“
(Hviezdoslav, 1951, s. 204)

Hviezdoslav je v našej slovenskej literatúre skutočným pojmom – pojmom, ktorý je známy každému. Je to meno, ktoré sa okamžite vynorí v našich mysliach tak, ako sa vynorí napr. u Angličanov Shakespeare, u Rusov Puškin, u Nemcov Goethe ... Je to meno básnika, ktorého pozná určite každý Slovák, len je škoda, že ho ľudia poznajú skôr z pozície jeho mena a z tých pár veršov, čo sa naučili kedysi dávno v škole. Ľudia často považujú Hviezdoslava za nášho najväčšieho spisovateľa, ale poznajú hoiba „zvonku, nie zvnútra“, pretože čítať jeho knihy sa im mnohokrát zdá príliš náročné. Nie je to však celkom tak. Jeho literárny jazyk je živý a veľmi bohatý. Využíva množstvo kontrastov, nedokončených viet, zátvoriek, inverzií, zvolaní, básnických otázok a zdrobnenín. Taktiež používa novotvary, ktoré si sám vytvoril, dlhé vety (ktoré však niekedy sťažujú čítanie), archaizmy, rôzne mytologické postavy, ktoré sú často ľuďom úplne neznáme, on ich však používa s takou samozrejmosťou a ľahkosťou, že to dokazuje nielen jeho literárnu vzdelanosť, ale aj historický prehľad až do tých najvzdialenejších čias. Používa „kvetnaté výrazy“ na opísanie svojich najvnútornejších pocitov a subjektívnych predstáv, ktorými sa dokáže viac priblížiť ku svojim čitateľom a pritiahnuť si ich k sebe.

Hviezdoslav sa snaží byť vždy dokonalým – môže to dokazovať napr. aj forma sonetu, ktorou písal svoj prvý cyklus Sonety. Snaží sa byť dokonalým klasikom – je to snaha o nadčasovosť, ktorá sa mu aj podarila.
Ako hovorí Valér Mikula, o Hviezdoslavovi existuje dvojaký mýtus – ten, ktorý vytvorili o ňom iní (=mýtus) a ten, ktorý si vytvoril o sebe sám autor (=automýtus). Ja si myslím, že Hviezdoslav rezonuje v našom povedomí ako niekto nesmrteľný, o kom sa veľa hovorí, ale koho iba málokto dokáže pochopiť, pretože jeho diela sú často veľmi náročné na interpretáciu, vyžadujú „snahu o spojenie nášho myslenia s básnikovým“, čo je niekedy dosť náročné, najmä pre čitateľa v dnešnej dobe, v ktorej už vládnu iné priority. Zmenila sa doba, zmenil sa aj postoj čitateľov. Meno Hviezdoslav však v našej literatúre zostáva. Možno je to preto, ako vraví Matuška, že Hviezdoslav bude ešte dlho slávny, lebo ho nikto nečíta.
Aj samotný pseudonym Pavla Országha – Hviezdoslav – je možné interpretovať dvojako (hádam ako všetko, čo sa ho týka):
1.Hviezdoslav je ten, kto slávi hviezdy;
2.Hviezdoslav je ten, ktorého sláva siaha k hviezdam, ktorého slávia hviezdy.
(Mikula, 1997, s. 56)

A práve táto druhá interpretácia jeho mena vystihuje Hviezdoslava najlepšie. Už tu nejde len o subjektívny svet básnika, ale o osobnosť básnika a jeho postavenia v spoločnosti ako takej. Nejde tu už o to, čo chce básnik sám pre seba, ale o jeho národné myšlienky, jeho umeleckosť, veľkosť, skromnosť a pokrokovosť. Je to premena, ktorá nám ukazuje Hviezdoslava vo svojej veľkosti ako básnika, ktorý má určite nezastupiteľné miesto nielen v našej literatúre, ale aj v našich srdciach. Som rada, že som sa aj ja mohla dostať bližšie k tomuto velikánovi slovenskej literatúry a bližšie spoznať jeho subjektívne túžby a sny, možno aj trochu viac pochopiť jeho osobu a jeho životné ciele – najmä však snahu vždy bojovať za dobro svojho milovaného národa – svojho Slovenska a jeho obyvateľov!!!

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hviezdoslav - Sonety, Letorosty