referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gašpar
Streda, 29. januára 2020
Hviezdoslav - Sonety, Letorosty
Dátum pridania: 25.03.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: katka253111
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 876
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 16m 40s
Pomalé čítanie: 25m 0s
 
KONFLIKT SUBJEKTÍVNYCH PREDSTÁV O ŽIVOTE S OBJEKTÍVNYM STAVOM SVETA V LYRIKE P. O. HVIEZDOSLAVA
( Sonety a Letorosty I., II., III. )


Už samotný pseudonym tohto najväčšieho slovenského básnika hovorí o tom, k čomu bude vo svojich Sonetoch a Letorostoch inklinovať. Svoje básnické meno Hviezdoslav si Pavol Országh vytvoril v dobe, keď skutočne vo svojej poézii „slávil hviezdy“. Hviezdy ako symbol odpútania sa od pozemského sveta, od jeho „strastí“. Hviezdy ako symbol niečoho vyššieho, nedosiahnuteľného, alebo len ťažko dosiahnuteľného. Už z jeho mena by sa dal vyrozumieť základný konflikt dvoch svetov – pozemského a hviezdneho, ktorý sa zreteľnejšie prejavil v prvom lyrickom cykle SONETY, zloženom z 21 reflexívnych úvahových básní (sonetov), v ktorých básnik rieši problematiku vzťahu zeme a hviezd, hmoty a ducha, ale aj otázku miesta človeka vo svete. Základným konfliktom v tomto cykle je básnikova túžba uniknúť pomocou poézie z pút zemskej „prikovanosti“ na stranu duchovného bytia a zároveň je to konflikt tejto túžby s poznaním nemožnosti odpútať sa od reality, od pozemského života.
Prvé dva sonety predstavujú prológ – úvod, v ktorom autor načrtne miesto a čas – je to básnikova izba v čase chýliaceho sa večera, „keď slnko zájde skonom a noc temné krídla hviezd oky posiate v šír rozstrie ponad zem...“ (Hviezdoslav, 1951, s. 17).
Je to chvíľa, keď sa skončí celodenná práca, keď sa ľudia vracajú z polí domov ako včely do úľa. Vtedy ostane človek sám so svojou podstatou – so svojimi myšlienkami, túžbami a snami, v ktorých sa konečne môže odpútať od všednej reality dňa, v ktorých je pravá sféra „vyššieho“ duchovného života.

„Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,
z pút smyslov unikol jak vtáča nástrahe,
a žije plným žitím pre seba a v sebe.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 17)

Práve tu sa môže človek oddialiť od všetkého „prízemného“, čo ho v živote ťaží, tu môže dať konečne priestor svojej fantázii a „žiť“ len pre seba na mieste oveľa krajšom a lepšom ako je reálny svet vôkol neho.
V tomto uzavretí sa do seba je podľa Stanislava Šmatláka skrytý zárodok „dejového“ pohybu cyklu, to znamená „let“ básnikovej duše do ríše hviezd (Šmatlák, 1961, s. 236).

„Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,
len vtedy octne sa zas človek na dráhe,
po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 17)

V ďalších sonetoch už Hviezdoslav hovorí o téme svojej poézie. Práve v nich sa začína meniť tón jeho písania z neosobného rozprávania (akoby sa doteraz díval ešte na všeobecného, nekonkrétneho človeka) na subjektívne hovorenie o sebe, o svojich pocitoch – napr. „A preds’ som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy sa noria do tieňov, v ich hynú záveju...“ (Hviezdoslav, 1951, s. 19). Večer je pre Hviezdoslava časom jeho básnického tvorenia. Básnik sa prihovára svojej básnickej múze, ktorú nazýva krasopani alebo „lampa obraznosti“, osvecujúca svet jeho túžob, jeho poézie. Je to jeho svet, v ktorom niet ničoho cudzieho, ktorý vzišiel z neho samotného. Je to svet jeho najčistejšieho vnútra.

„To svet, čo zo mňa pošiel, môj svet maľovaný,
nič cudzieho v ňom niet, svit i tieň mojo je,
a končí sa najďalšej hviezdy na rozhraní.“
(Hviezdoslav, 1951, s. 19)

V úvodných Sonetoch vidieť najskôr jasnú prevahu ideálneho, „hviezdneho“ sveta proti tomu reálnemu, „zemskému“. Hviezdoslav vidí práve v poézii prostriedok na dosiahnutie výšin „hviezdneho“ sveta, v ktorých sa môže pohybovať jeho duch, odpútaný od všetkých pozemských vecí. Jedine jeho duša (duch) dokáže stúpať hore, do krásneho raja, kde sa môže oddávať všetkým pôžitkom a dať plnú voľnosť svojim predstavám, pretože tam dolu, vo svete dolín, nie je preňho žiaden podnet pre tvorenie, tam „rujú sa o korisť, vlastne o kosť“. Reálny svet je podľa neho plný nepokoja, honby ľudí len za hmotnými statkami, je to miesto, kde ľudia nemajú čas na snívanie, ale aj svet, v ktorom ľudia prežívajú svoje žiale, biedu, „drú“ od rána do večera, aby mali aspoň z čoho jesť. Básnika trápi tento stav, v ktorom sa spoločnosť nachádza, chcel by s tým niečo spraviť, ale nevie ako. Nevie to zmeniť, preto si aspoň vo svojich predstavách vysníva svoj „vlastný“ svet, kde je všetko krásne a bezstarostné; svet, v ktorom aspoň na chvíľu upadnú do zabudnutia všetky problémy, ktoré trápia jeho dušu i telo.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: ORSZÁGH-HVIEZDOSLAV, Pavol. 1951. Spisy P. O.-Hviezdoslava III. Martin : Matica slovenská, 1951. 258 s., ŠMATLÁK, Stanislav. 1961. Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1961. 443 s. , MIKULA, Valér. 1997. Od baroka k postmoderne. Levice : L.C.A, 1997. 159 s.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.