Postavy: Maritn, Elena, Matiáš Korvín...
I. MARTIN
V tomto speve nás autor zoznamuje s hrdinom básne a s prostredím, kde sa narodil a kde žije. Opisuje tu tiež krásy slovenskej prírody spod Poľany, akoby s ňou človek splýval. V tej krásnej prírode, v jeden nedeľný podvečer videl Martin Hudcovie tancujúcu skupinku dievčat, kde neodolá a zatancuje si s peknou Elenou, napriek tomu, že o neho majú záujem všetky dievčatá. Stretávame sa tu s ojedinelou charakteristikou vonkajšej podoby človeka v Sládkovičovej poézii:
„Čierna kabanka plecom visiaca,
šírák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havraních pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tančníc tvár.“
Po chvíli odišiel preč. V lese zbadal sokola, ktorý útočil na zajaca. Martin – spravodlivý mladý muž nemohol dopustiť, aby silnejší zabil slabšieho, tak sokola zabil valaškou:
„Sokol nech si orla volí! –
Sedem hrmených ! – sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.“
Potom vyšiel ku svojej širokej skale, kde hrá na fujare, po chvíli zaspí a prisní sa mu zlý sen. Z tohoto sna ho prebudí pes Belko.
II. DRUŽINA
Tento spev sa odohráva na Poľane, kde Martin so svojou družinou tancuje a veselí sa. Po opise tanca a hudby prichádza hostina. Keď sa skončí tanec a utíchne spev, básnik sa zamýšľa nad ľudom, ktorý veští slávnu budúcnosť:
„Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
pred budúcnosťou svojou sa trasie –
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
boh barlu cenou berly ocení,
boh ovce v obce ľahko premení,
boh zo stád štáty utvorí!“
V tom čase dvaja zbojníci odvádzajú Martinovu milú Elenu, ktorá ho zo strachu išla hľadať. Medzitým Janko Zvalovie zbadá žltú karičku na mŕtvom sokolovi, z čoho vyplýva, že sokol patrí kráľovi. Martin je ale statočný, a tak sa chce kráľovi priznať:
„Poviem mu: Škoda ho bola,
blúdil, po našej zbíjal Poľane –
a čo sa stalo, sa neodstane.“
Martin vracajúc sa z Poľany, vyslobodí Elenu za cenu ľudského života. Človeka však zabil v sebaobrane.
„Martin valaškou zvrtne dva razy-
jedno jednému padne na väzy,
druhé druhému obuch vyrazí;
ten v tráve jazyk zlostný vyplazí,
tento podobnej bojac sa skázy,
bokom do hory skokom odrazí. –
Víťazne Martinko stojí,
prestrašenú hladká, kojí,
a čo šuhaj dostal v boji,
okom Elenky si hojí.“
