Tu prichádza rozuzlenie v stretnutí Martina s kráľom. Martin sa priznal k svojim priestupkom, že zabil sokola aj zlodeja:

„Pán môj, nesiem vám tohto sokola,
smrť jeho moja robota bola,
či je to váš sokol, prosím?“

Od kráľa za to dostal kantár a koňa (vďaka starčekovi, ktorý sa ho zastal).:

„Na staji mojej rehce sto vrancov,
najkrajšieho si ty vyber,
tie statných nosia vlasti obrancov
a honia divú vrahov zber.
Podaj mi ruku, priateľ môj mladý,
okrasa našej vernej osady,
nezabudnem tvoju krásu:
ľúbim ja mladosť, ľúbim obete,
prázdnotu v tvojom nenechám kvete,
keď boh dá šťastia a času. -„

Kráľ Matiáš sa zaujíma o Martinov život, objavuje v ňom statočného človeka – „okrasu našej vernej osady“ a obľúbi si ho.

IV. VOHĽADY

Dej sa odohráva v noci, keď Elena čaká na Martina a hrá na drumbli. Vtedy k nej príde mladý vojak a nadbieha jej (ponúka jej prsteň). Tu sa prejaví Elenina vernosť:

„Teda ti dačo šepnem do ucha –
vraví pán, k nej sa pritiera,
na mäkké pricko ruku opiera: -
Bojte sa, pán vojak, zaucha!
Sprostá vám dievka také vysolí,
že kedy v Detve smelým ste boli,
o dva týždne obadáte!
a ešte viac sa bojte Martina:
príde, toto je jeho hodina,
ten vám povie, kade máte! -“

Keď príde Martin, vojak kapituluje, pretože vidí, že Elena je beznádejne zaľúbená do Martina (vojak = kráľ Matiáš). Martinovi sa zdalo, že Elena nebola ešte nikdy krajšia:

„Jej vrkoč z hladkých pletených vlasov,
na hrdle čierna tkanička,
oplecko snežné, vyšité krásou,
ľaliová kabanička;
bielenej sukne záhyb storaký,
červené kycky, uzly a traky
a čižmičky z kordovánu;
postava driečna a tvár okrúhla,
oči zložené z ohňa a uhlia.!“

No Martin aj v ľúbostnom opojení cíti čas skorého odlúčenia.