- Sládkovič v Maríne vykreslil v 41. slohe jedno z najoriginálnejších vyznaní lásky v literatúre
- Láska dvoch mladých ľudí v Maríne nenašla naplnenie; lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo.
„Svety závistné medzi nás stali.“
- Moderne vyznieva obžaloba spoločnosti, v ktorej dievčina nemôže byť paňou svojho srdca a stať sa ženou muža, ktorého miluje
- Ich láska bola z tohto sveta, preto nebola večná. No ušľachtilo básnik ďakuje za jej cit.
3. téma: Slovensko: - symbióza lásky k Míne a lásky k Slovanstvu u Kollára sa prevtelila u Sládkoviča do symbiózy lásky k Maríne a lásky k Slovensku. Slovensko je tu prítomné od Tatier až po Ostrihom, autor má vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu. Jeho láska Marína sa mení na vidinu – vílu. Ich láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky. Uvedomuje si však, že jeho rozchod so ženou, ktorú ľúbi, neznamená koniec jeho povinnosti voči národu. U Kollára rozlúčka s Mínou neznamená rozchod, ale dávajú si sľub vernosti. Kollár túži po posmrtnom stretnutí s Mínou.
- V 4. speve (Léthé) sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo priali Slovanom. V 5. speve (Acheron) po slovanskom pekle, kde sa stretávajú s neprajníkmi slovanského národa.
- Sládkovič v závere vyvyšuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly Maríny. Spoznáva, že život je nekonečná premena a to mu vlieva novú silu a nádej. Pokúša sa nájsť princíp, ktorý by trvalejšie a hlbšie osvetľoval zmysel života pred prchavým ľúbostným citom. Nachádza ho v mladosti.
4. téma: Mladosť: - mladosť nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha, živú túžbu, zmeniť skutočnosť a uskutočniť svoje túžby a ideály. Toto je revolučné jadro Sládkovičovej filozofie života. Z tohto hľadiska odoláva volaniu víly Maríny, ktorá ho stále vábi do vĺn Hrona a večnosti. Premáha nával žiaľu, víťazí v ňom vôľa a povinnosť k životu.
- Takto vyrovnaný dopísal Sládkovič záverečné slohy, v ktorých už niet bolesti a trpkosti, len blažená spomienka na krásu, lásku v poslednej 291. slohe.
„Marína moja! Teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
A pekný život tie kvety žili,
A diamant v hrude nezhnije!“.
Realizmus v slovenskej literatúre (1880 – 1918)
-Realizmus v slovenskej literatúre nastupuje s časovým oneskorením takmer pol storočia
Spoločensko – politická situácia
-Obdobie politickej pasivity
-Zaostávanie Slovenska v oblasti kultúry aj hospodárstva
-Vplyv maďarizácie
-Boli prijaté APONIHO ZÁKONY – povinné zavedenie maďarčiny na školách
