Osip prehovára svojho pána, aby odišli, no prerušia ich kupci. Tí nadávajú na hajtmana a prosia Chlestakova, aby ho poslal na Sibír. Za to mu ponúkajú víno, cukor, ale „Úplatky neberiem!“ vyhlási. Aspoň nie víno a cukor, ale peniaze. Kupci dajú peniaze a spokojní odchádzajú. Na hajtmana sa prišli sťažovať aj iní obyvatelia mestečka. V tom však príde hajtmanova dcéra, ktorú chce Chlestakov zviesť, keď v tom príde Anna Andrejevna, matka. Tú po odchode Márie Chlesakov žiada o ruku. No aj tu bol vyrušený, tentoraz Máriou. Chlestakov v pomykove radšej zvolí Máriu a tej aj pred jej matkou prejaví lásku.
Anton Antonovič prišiel za Chlestakovom do jeho izby, aby vyvrátil, čo na neho povedali kupci, no prekvapí ho scéna pred ním. Chlestakov žiada Antona Antonoviča o požehnanie, ten mu ho po dlhej chvíli aj udelí. Neskôr Chlestakov s Osipom odchádzajú, zajtra ich všetci budú čakať. Po odchode vzácneho hosťa prídu kupci, ktorí sa sťažovali. Anton Antonovič im pôsobivým monológom povedal pravdu o ich klamstvách a tým im prečistil žalúdky. No jediné, čo za to chce, bola gratulácia jeho dcére a Chlestakovovi.
Do hajtmanovho domu príde takmer celé mesto s jediným úmyslom, zagratulovať snúbenici a jej rodičom. A tak Anton Antonovič, Anna Andrejevna a Mária Antonovna vyrozprávali celý príbeh žiadosti o ruku. Poštár príde do domu hajtmana, kde je oslava v plnom prúde a hovorí: „On žiadny revízor nie je!“ Nikto mu to neverí.„Prečítal som si jeho list,“ presviedča poštár návštevníkov a nahlas číta. Prítomní sa dozvedajú, ako chcel všetkých využiť a každého poohováral. Začala sa zúrivá debata, ako mu mohli naletieť, ako ich oklamal a za koho ho mali. „To Dobčinskij a Bobčinskij...“ ozýva sa miestnosťou. Vtedy príde policajt ako posledný a ohlási: „Vládny úradník, ktorý prišiel so zvláštnym splnomocnením, vás žiada, aby ste sa k nemu okamžite dostavili.“ Nastáva hrobové ticho a každý akoby skamenel. Opona padá...
V tejto divadelnej hre je veľa komických hlášok a rozhovorov. Jedným z nich je aj rozhovor Ivana Alexandroviča Chlestakova s nemocničným radcom Artemijom Filipovičom Brusinkom, keď sa Artemij Filipovič chystá Chlestakova podplatiť, no taktiku rozhovoru preberie práve Ivan Alexandrovič.
„Môžem povedať, že sa nijako nešetrím a horlivo vykonávam svoj úrad. Napríklad ten tunajší poštár nerobí vôbec nič – celá agenda je zanedbaná, zásielky dochádzajú neskoro. Sudca len si chodí na zajace, v úradných miestnostiach chová psy, a tie mravy, aby som pravdu povedal – čo je samozrejme pre blaho vlasti som povinný učiniť, aj keď je to môj príbuzný a priateľ...“ To je len časť toho, čo Artemij Filipovič povedal na svojich priateľov.
Ďalej je to Chlestakovove priame pýtanie si peňazí od Petrov Ivanovičov:
„Peniaze nemáte? Tisíc rubľov?“ „Takú sumu nemáme, len nejakých 75 rubľov...“
Nakoniec sú to pochybnosti Ivana Alexandroviča:
„Tu je ale veľa hodnostárov. Mne sa ale zdá, že ma tu majú za nejakého vládneho činiteľa. Určite som im včera kadečo zavesil na nos. To je ale spolok hlupákov.“
Môj osobný názor na túto hru je, že dokonale ukazuje ľud a všetky jeho zlé stránky. Hlavne príchodom Chlestakova sa všetko zmení, každý sa chce ukázať v tom najlepšom svetle, aj keď pravda by nebola veľmi namieste.
