Toto nie...



Fotoreportéri sú vždy a všade pliagou. Tmolia sa štátnikom pod nohami, prekážajú, počas hymny, keď všetko stojí v pozore, rujú sa o výhodné miesta, pobehujú hore-dolu, na zem si líhajú, driapu sa na stromy, lozia po tribúnach ako opice, oslepujú ľudí neprestajným blýskaním, otravujú, pchajú sa všade, kde nemajú čo hľadať.



Koho meno a tvár sa nikdy neobjavili v tlači, je anonym, je ten, o ktorom tí fotografovaní tak radi hovoria-prostý človek, obyčajný človek, muž z ulice, drobný človek, prostý občan, pracujúca masa, dav, ľud, zástup, malý človek, malý občan, drobný, prostý, pospolitý ľud.



Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu žiadalo dostať sa medzi nich.



Frank sa kamarátil s tým mŕtvym od prváckej lavice. Od tých čias až donedávna boli neprestajne spolu, v dobrom i v zlom. Vedeli sa prehrýzť aj cez najvážnejšiu skúšku, aká sa v živote dvoch chlapov vyskytne - keď obaja milovali tú istú ženu. Frankovi sa zdalo, že bez toho druhého nie je celým človekom, že je len torzom.



Smrť je vážna v každej podobe. Zoči-voči smrti sú aj ľudia vážni.



...šťastie sa nemeria časom ani inými mierami. Šťastie je alebo nie je, a keď je, môže sa pokaziť, zničiť, ale už nikdy sa nemôže anulovať so spätnou platnosťou. A vari to už inak nemôže byť, za šťastie jedného vždy niekto druhý platí.



...čo dne môžeš? Nič. Tvoj život nie je môžem, tvoj život je musím, smiem, mám.