Ladislav Mňačko Ako chutí moc

Dej :

Známy fotograf politického diania v spoločnosti, Frank, sa zúčastňuje pohrebu bývalého priateľa. Kedysi spolu partizánčili a on sa postupne prepracoval až na najvyššie miesto politickej moci štátu. Celý príeh sa odohráva počas 3 dní rozlúčky so zosnulým. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap. Lenže po vojne sa dostával vyššie. Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových nenáchadzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcuczeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Začali sa stýkaž už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol poväčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičovo rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. V závere Frank rozmýšľa, čo vlasne moc je a čo je jej dôsledkom.



Citáty :



Istý anglický kráľ sa pred rokmi vzdal kvôli žene trónu. Aspoň sa tvrdilo, že kvôli žene. On sa nemôže vzdať, to nejde vzdať sa, opustiť svoje pozície, jeho nepriatelia by mu hneď skočili na pažerák. Z postu, ktorý zastáva, sa odchádza iba s kopancom alebo infarktom.



"Možno bol chlap. Ale prestal byť. Trasie sa o seba, o svoje postavenie, bojí sa každého, všetkýh, a preto usím žiť ako zajatkyňa v tomto dome. K nám nikto nechodí. Nikto k nám nechodí a on stále skúma steny, či mu niekde nenastrčili odpočúvacie zariadenie. Je to doživotný žalár.

Nie z neho úniku!"



"On je už mŕtvy, Frank. Ešte o tom nevie, alej je mŕtvy. Mrzelo by ma - ani nie tak kvôli nemu, ale len tak - keby ste kpali do mŕtveho."



Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu úmrtia. Prinajmenej nie verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.



Propaganda vždy pričesávala, retušovala, odľudšťovala veľkých mužov dejín.



Tak žiť?Odprírodnene,neprirodzene,jalovo? Byť zajatcom vlasnej moci.



Muklík sa díval na zarazené tváre zhromaždených novinárov s víťatným uspokojením. Kdeže Muklík, ten sa nestratí, vyhodíš ho komínom a vráti sa späť cez splachovaciu rúru.



Citáty :





Ten mŕtvy je veľký, dobrý, veď drží na rukách jeho syna. Mal rád deti. Kto má rád deti, nemôže byť zlý...



Iste, vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale deď iní - Franka nezaujíma, z akých dôvodov - spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor. Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia. Kedy sa to začalo? Kedy prmenil kdesi v sebe my na ja? Bolo to v ňom, alebo ho tak sformovali a skazili nové okolnosti? A čo z toho mal? Aké šťastie mu prinieslo jeho postavenie?



...to robí moc. Našla nás nepripravených, nevedeli sme a ešte sme sa nenaučili ako s ňou zaobchádzať.



Bol z tých, čo objavili nepriateľa v strane. Kadejakí úchylkári, karieristi, intelektuáli, mäkkýši, agenti sa v nej usalašili. Von s nimi, kým sa im npodarí zničiť revolúciu. Čistil. Čistil a čistil. Osvedčil sa. Poslali ho vyčistiť zasvinený kraj. Žiadali od neho: buď rozhodný, pevný, tvrdý a nepodplatiteľný. A nesentimentálny. Neboj sa tvrdých činov a pamätaj, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Za triesky ťa nikot nebude volať na zodpovednosť.



Les sa, pravdaže, vytne rýchlo, ale nový dorastá veľmi pomaly. Azda bolo jeho tragédiou, že sa zrazu našiel na samom rúbanisku? Rozohnaný drevorubač nemá do čoho zaťať.



Čo s ňou? Taká krásna maľba, také umenie, ale je to pefíny Manhattan, symbol všetkého zla na svete.

Ktosi navrhol, aby na sochu slobody dali primaľovať obeseného černocha, ale to sa ostatným zdalo predsa len priveľa. Ale čo s tým? Rozhodli sa, umenie-neumenie, maľba musí dolu. Napokon, more by mohlo zostať, aj loď, na lodi by stačolo premaľovať zástavu, zvodcu na lodi obliecť do montérok a krásnu dámu do kroja...čosi s tým museli urobiť, ale nová maľba neprichádzala vôbec do úvahy, za roztančené bosé devy na orosenej lúke dnešní maliari pýtajú obrovské sumy. Podľa plochy. A toto je obrovská plocha. Potom ktosi dostal šťastný nápad, ako tú krásnu maľbu, to umenie, zachrániť. Nielen zachrániť, ale aj agitačne vyuťiť! V deň, deď otvárali vináreň, na modrej ploche mierne zvlneného mora sa zaskvel nápis : "Šmelinári v tomto bare snívali sny o doláre."



Ľahko je sa zopsuť, keď má človek na to toľko príležitostí, ako mal on. Ťažko nezopsuť sa.



Človek je ešte vždy vo svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chcel uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali.



Milióny ľudí dnes rozmýšľajú rovnako. Peniaze, auto, chata, postavenie, sláva. To sú dnešné mamuty.



Zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä pre tých nie, ktorí ich sami vymysleli a odhlasovali.







Citáty :



Ty si bol vodcovský typ, nikto ti to neupieral, každý ťa rešpekoval, nepriatelia sa ťa báli, spoznali včas nebezpečenstvo tvojej osobnosti, chceli ťa zničiť a nezničili ťa, nepriatelia ťa nezničili. Zničili ťa priatelia? nie. zničil si sa sám. Vodcovský typ, ktorý prestane viesť sám seba, nemá viac právo stáť na čele.



Bál si sa. Bál si sa čoraz väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. Alebo si sa bál tieňov?



Kto sa bojí rizika, nedôjde nikam Ani ty si nikam nedošiel napriek poctám, napriek postaveniu, napriek trom radom farebných stužiek na hrudi.



Možno je také šťastie, čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedaní, bez skladania účtov, čo si s jedným, s dvoma, s mnohými ľuďmi porobil. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť, niekoho zašliapnuť a potom vyzdvihnúť, niekoho vyzdvihnúť, iného zašliapnuť.



Bol výrobcom, veľkovýrobcom verených tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vyváralo verejné legendy o pomyslenej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Kedysi, keď začínal, chcel v živote čosi inšie.

Toto nie...



Fotoreportéri sú vždy a všade pliagou. Tmolia sa štátnikom pod nohami, prekážajú, počas hymny, keď všetko stojí v pozore, rujú sa o výhodné miesta, pobehujú hore-dolu, na zem si líhajú, driapu sa na stromy, lozia po tribúnach ako opice, oslepujú ľudí neprestajným blýskaním, otravujú, pchajú sa všade, kde nemajú čo hľadať.



Koho meno a tvár sa nikdy neobjavili v tlači, je anonym, je ten, o ktorom tí fotografovaní tak radi hovoria-prostý človek, obyčajný človek, muž z ulice, drobný človek, prostý občan, pracujúca masa, dav, ľud, zástup, malý človek, malý občan, drobný, prostý, pospolitý ľud.



Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu žiadalo dostať sa medzi nich.



Frank sa kamarátil s tým mŕtvym od prváckej lavice. Od tých čias až donedávna boli neprestajne spolu, v dobrom i v zlom. Vedeli sa prehrýzť aj cez najvážnejšiu skúšku, aká sa v živote dvoch chlapov vyskytne - keď obaja milovali tú istú ženu. Frankovi sa zdalo, že bez toho druhého nie je celým človekom, že je len torzom.



Smrť je vážna v každej podobe. Zoči-voči smrti sú aj ľudia vážni.



...šťastie sa nemeria časom ani inými mierami. Šťastie je alebo nie je, a keď je, môže sa pokaziť, zničiť, ale už nikdy sa nemôže anulovať so spätnou platnosťou. A vari to už inak nemôže byť, za šťastie jedného vždy niekto druhý platí.



...čo dne môžeš? Nič. Tvoj život nie je môžem, tvoj život je musím, smiem, mám.