Ďalšia novela Modrá katedrála je o Igorovi Lambertovi, ktorý sa po odpykaní trestu vracia domov. Chce žiť nový život, chce dokázať, že sa zmenil. Túto jeho túžbu predznamenáva sen o modrej katedrále, v ktorej na neho pozerajú svätí so žltými tvárami. Igor sa s nimi snaží rozprávať, ale oni sú nemí. Zrazu pochopí, že mlčia, pretože mlčanie znamená pokoru a odriekanie. Igor dúfa, že mu svätci pomôžu na ceste do nového života a potom sa zo sna prebudí. Avšak na tvár jedného svätca nemôže ani po prebudení zabudnúť – je to tvár, ktorá mu pripomína jeho priateľa Albína Gúta, ktorý je úplným protikladom Igora. „Na Albínovi bolo vždy vidno akúsi krásu, ktorú nik nevie vystihnúť slovom; ak by ste aj chceli jeho tvár k niečomu pripodobniť, museli by ste povedať, že vyzerala tak, akoby ju boli vyrezali z bieleho dreva, cez ktoré pretiekol prúd čistej vody. Bola to čistá tvár.“ (Červeň, 1964, s. 95) Igor prichádza na Vyhnanisko, kde je jeho dom, avšak prázdny, lebo rodičia mu zomreli a jediné, čo mu po nich zostalo na pamiatku, je starý farbotlačový obraz v ťažkom ráme s vyrezávanými ružami, ktorý až dodnes zostal visieť na holej stene domu. Nie je to však obyčajný obraz – pre Igora má veľkú cenu, nikdy naň nezabudol, ani vo svete, ani v žalári; „hladina jazera, ktorá na ňom svieti ako čierne sklo, ho neopúšťala, pretože mu stelesnila v myšlienkach jeho detstvo: a to tiež muselo byť slnečné i čierne zároveň“ (Červeň, 1964, s. 97) Večer sa Igor stretáva s Júliou, ktorá akoby cítila, že sa vrátil a prišla za ním. Júlia je jediná osoba, ktorá vie, že sa Igor zmenil, avšak Albín, jej snúbenec a Igorov priateľ z detstva, mu odmieta pomôcť, nechce mu dať prácu – nie je to však ani tak preto, že by už neveril svojmu starému kamarátovi, ale preto, lebo sa bojí, že stratí Júliu, ktorá má Igora ešte vždy v kúštičku srdca rada a ktorú už samotná Igorova prítomnosť vábi k nemu. Igor teda odchádza do sveta, ide si zarobiť nejaké peniaze, pretože si chce nazad vykúpiť polia, ktoré odvždy patrili ich rodine. Medzitým, kým je Igor preč, je u Gútov svadba – Abín si berie Júliu, ktorá však ešte stále má v mysli aj Igora. A tak plynú týždne, mesiace, ba aj roky a o Igorovi nie je počuť. Prichádza jar, nad zemou vysoko svieti slnko a vtedy uvidí Júlia v jeho žiare Igorovu tvár – verí, že im posiela pozdrav, že si práve niekde v diaľke na nich spomenul a tak sa stalo, že ho videla. Akoby Igorova tvár zjavená v slnci predznamenávala jeho návrat domov, čo sa aj splní. Prichádza jar. Albín s Júliou sedia pred domom, príde za nimi Igor. Je zhrbený, akýsi neprirodzene biely, ťažká robota a stály zhon za peniazmi ho zmorili, ale myšlienka na opravený dom a „ožité“ polia mu je najväčšou radosťou. Igor rozpráva o rokoch, keď bol preč, spomína na to, aký bol sám, nešťastný, túžiaci po domove. Jeho jediným spoločníkom v týchto chvíľach mu bol malý pavúčik, ktorý bol nemým poslucháčom jeho príbehu. Albín konečne uzná, že sa stal z Igora poriadny človek. Pocit Igorovho konečne nájdeného šťastia však narúša predtucha blížiacej sa smrti. Igor hovorí: „Preto je to tak, lebo som už všetko dosiahol a Boh sa nado mnou zmiloval. Preto teda myslím, že zomriem. Veru, mám dojem, že môj život sa končí a zvony dnes počujem jasnejšie ako kedykoľvek v minulosti.“ (Červeň, 1964, s. 122) Popoludní však Igorova predtucha smrti nadobúda jasnejšiu podobu. Prichádza povodeň, symbolizujúca prúd dravého života, ktorá zmieta všetky Igorove sny o novom začiatku a ktorá berie so sebou všetko, aj jeho život. A obloha je po tomto nešťastí znova modrá a zlatá.
Posledná novela Svätá žiara je o tragickom osude Rytiera Štefana, ktorému v boji znetvorili tvár. Je tu rovnaké spracovanie tej istej témy ako v novele Zlomený kruh. Štefan sa však zo začiatku stráni všetkých ľudí, žije ukrytý pred očami ľudí vo veži a jediný človek, ktorý k nemu môže ísť, je jeho lekár. Aj ten však časom odchádza a Štefan ostáva sám. Až sen, v ktorom vidí svoj vlastný pohreb, mu dáva jasný signál, čo robiť. Od tejto chvíle akoby zmobilizoval všetky sily, túži sa znova zaradiť medzi ostatných ľudí, usporiada poľovačky a hostiny, kde je však nútený odhaliť svoju tvár, lebo podnapití hostia mu neveria, kto vlastne je. Keď však zbadajú jeho znetvorenú tvár, grófi, rytieri i zemania cúvajú a odvracajú sa od neho s hnusom. Zrazu Štefan ostáva sám. Myslí si, že je prekliaty, že zomiera, keďže aj posledná svieca už dohorela. V tom však uvidí pred sebou biele ruky – je to jeho matka, ktorá mu vraví, že ho nikdy neopustí, že ho má rada. Štefan nechápe, ako je to možné, že ona necíti k nemu odpor, ale to ani pochopiť nemôže – materinská láska je už raz taká – každá matka miluje svoje dieťa nadovšetko, bez ohľadu na to, ako vyzerá. „A tak žil s maskou na tvári až do smrti a nik nevidel viacej jeho pravú a ľudskú podobu okrem matky, ktorá ho milovala, ktorá si žiadala trpieť a tak bola bohatá svojím životom.“ (Červeň, 1964, s. 142)
ZNAKY ČERVEŇOVEJ TVORBY:
- presúva experiment zo štylistickej do kompozičnej a tematickej oblasti
- prináša zmeny vo výstavbe plánu postáv, deja i reality
- MOTÍV SNA a s ním spojený motív predtuchy smrti:
–motív sna je jedným zo základných pilierov Červeňovej novely
–má dôležitú úlohu pri výstavbe diela
–pre postavu je sen prostriedkom objektivizácie života, možnosťou nezaujatého videnia z odstupu
–sen je často rozhodujúcim impulzom na zmenu správania postáv
–Červeňove postavy žijú v tieni smrti a v prítmí sna, ale žijú intenzívne, zápasia o život, často práve za pomoci sna
–Igorov sen o modrej katedrále znamená rozhranie medzi dvoma etapami jeho života a predznamenáva preňho žitie plné práce, prinášajúcej pokoj i vo chvíli smrti
–Rytier Štefan zase pod dojmom sna, v ktorom videl svoj vlastný pohreb, opustí údesnú samotu a znovu začne hľadať stratenú ľudskú sympatiu