–ich počet je redukovaný na 3-4
–vzťahy medzi nimi sa často naznačujú prostredníctvom imaginárnych dialógov (rozhovor s mŕtvym otcom, matkou, ...)
–sú to často ľudia, často s exkluzívnymi menami (Hipolyt, Viktória, William Shakespeare,...), ktorí sú však poznačení fyzickým alebo psychickým handicapom a ponorení do vlastného problému (napr. Hipolyt, Viktória, Rytier Štefan – ľudia so znetvorenou tvárou; Matúš Buoc – pomätený človek, ktorí verí, že je prorokom, ...)
–o hrdinoch sa však nedá povedať, že aj napriek týmto problémom v živote rezignujú – práve naopak, chcú von, na slnko, túžia po plnom živote => aj v tomto sú zajedno s autorom, ktorý „sám premáhal znamenie smrti aktom tvorenia“
–zaujímavé je tiež dvojaké spracovanie tej istej témy – témy života človeka so znetvorenou tvárou – v novelách Svätá žiara a Zlomený kruh
–ŽLTÁ FARBA = je farbou vädnutia a choroby, jej symbolika sa tiahne cez všetky novely Modrej katedrály i cez Červeňove denníkové záznamy, žltú farbu často dostávajú živé i neživé veci: raz je to žltá tvár, inokedy zase žlté svetlo, zem, sinožltá kaluž, žlté jablko, žlté horiace oko, žltá svieca,...
–MODRÁ A ZLATÁ FARBA = s atribútmi „božských“ farieb, sú to farby letného dňa, zaliateho slnkom. Modrá farba symbolizuje duchovno, hĺbavosť, kontempláciu a práve sakrálny priestor katedrály v Igorovom sne skrýva v sebe tieto príznaky.
– z hľadiska kompozície je charakteristický začiatok „in medias res“
–pri výstavbe textu je príznačné časté opakovanie kľúčových slov z hlavnej vety vo vedľajšej vete, prípadne opakovanie celej vety s malými zmenami: „načúvať jej dychu, dychu mojej Márie, dychu mojej spiacej Márie“ (Červeň, 1964, s. 58), „Mária, tvoj klobúk! Tvoj klobúk s kvietím a so stužkou!“ (Červeň, 1964, s. 59), „Izbu? Pravdaže, aj izbu mám pre vás, takú malú izbičku v podkroví, bude práve dobrá, ó, čistú, čistú izbičku!“ (Červeň, 1964, s. 64) ...
–tvorenie prirovnaní pomocou slov ako, podobný, akoby, sťa: „bol hrozný ako veľké zviera“, vyšiel mesiac podobný ploskému kameňu“ ...
–básnický jazyk: nie je jednotvárny, vedľa krátkych viet, ktoré zrýchľujú dej, nasledujú väčšie vetné celky, ktorých úlohou je vykresľovať vnútornú tvárnosť postavy. Takýto postup sa pravidelne strieda vo všetkých Červeňových novelách
–kontrast ticha a bitia zvonov
Červeňova jediná knižka Modrá katedrála sa už od začiatku svojho vzniku stretla s pozitívnym ohlasom kritiky. Podľa Dominika Tatarku Červeň vo svojej knihe „prináša imaginárne nadľahčenú snovú prózu, ktorou sa okľukou vracia k romantizmu. Vyzdvihuje kvalitatívny rozdiel v porovnaní s tradičným realizmom (odklon od psychologizovania, motivovania konania postáv) i naturizmom (popretie lyrického a deskriptívneho postupu, príklon k snovému, emotívnemu)“. Tatarka oceňuje najmä imaginatívnosť, asociatívnosť, schopnosť sprostredkovať intenzívny zážitok a prácu s detailom.
Pre Červeňa bola ideálom harmónia východného umenia. Jeho novely sa usilujú o symbiózu umeleckého a intelektuálneho. Ako uvádza vo svojich denníkoch, čiastočne publikovaných v knihe Modrá a zlatá z roku 1964, „krásne je umenie, ktoré necháva uhádnuť spojky medzi jednotlivými scénami obraznosti, ale nie je umením to umenie, ktoré encháva hádať spojenia, ktoré neexistujú“.