JÁN ČERVEŇ – Modrá katedrála

Ján Červeň sa narodil 12. februára 1919 v Abramovej, svoje detstvo však prežil v Chotíne pri Nových Zámkoch, kde bol jeho otec prednostom železničnej stanice. Práve tu navštevoval až po septimu gymnázium, ale keď jeho otca roku 1937 preložili na železničnú stanicu Devínske jazero, zvyšné dva roky štúdia na strednej škole dokončil v Bratislave. Po maturite roku 1937 sa Červeň zapísal na Filozofickú fakultu v Bratislave, kde študoval slovenčinu a francúzštinu. Po zavŕšení vysokoškolských štúdií sa stal suplujúcim profesorom na gymnáziu v Prievidzi. V poslednom ročníku štúdia však ochorel na kostnú tuberkulózu a ako 23-ročný jej 31. júla 1942 v Bratislave podľahol.

Ján Červeň začal publikovať roku 1940 v týždenníku Nový svet krátke prózy, zväčša humoresky, ktoré podpisoval pseudonymom N. E. Vreč. V tom istom roku vyšla v mesačníku Nové slovo jeho novela Divé vtáča, pre ktorú si zvolil životopisný námet z mladosti Williama Shakespeara. Osobnosť tohto spisovateľa ho priťahovala aj študijne: v rokoch 1940-1941 uverejnil v časopise Naše divadlo rozsiahlejšiu štúdiu pod názvom Shakespeare. V rokoch 1941-1942 publikoval v Slovenských pohľadoch a Kultúre ešte štyri novely, ktoré spolu s Divým vtáčaťom tvoria jadro jeho literárneho diela.

Je autorom jedinej novelistickej knižky s názvom Modrá katedrála, ktorá vyšla roku 1942, krátko po jeho predčasnej smrti. Dielo obsahuje 5 noviel, publikovaných už predtým časopisecky: Divé vtáča, Zlomený kruh, Prorok, Modrá katedrála a Svätá žiara.
Značne romanticky podfarbená fabula týchto noviel však v podtexte ukrýva problémy človeka, zasiahnutého tragickým relativizmom vojnových rokov.

Z tohto významového okruhu sa ešte čiastočne vyníma prvá novela Divé vtáča, ktorá je beletristickým pendantom štúdie o Williamovi Shakespearovi. Na motíve „voľného vtáka“, dočasne väzneného konvenciami komerčne zmýšľajúcej rodiny, autor zobrazuje mladého 18-ročného chlapca, Williama Shakespeara, ktorého veľkou túžbou je stať takým istým hercom, akým je aj jeho priateľ Richard Burbage z družiny lorda-komorníka. Po jednej letnej zábave v Stratforde sa však William zoznámi s mladým dievčaťom, Annou Hathaway, s ktorou potom na lúke, neuvedomujúc si možné dôsledky, strávi noc. Začne chodiť aj k nim domov, ale nemá si s jej rodičmi čo povedať – Annina matka je podľa neho len stará, lakomá žena s pichľavými očami, ktoré neprestajne za niečím sliedia, a jej otec, pán Hathaway, sa s ním chce neustále rozprávať len o kúkoli a pasienkoch. William sa však nerád rozpráva o starostiach dospelých, ani o veciach, ktoré oni považujú za dôležité. Je ešte mladý, ľahkovážny, zo života si nerobí ťažkú hlavu, chce si ho len za každú cenu užívať tak, ako to robia aj herci. Možno preto je jeho túžba stať sa hercom taká silná. Osud mu však pripraví prekvapenie – Anna je tehotná a jej rodičia prinútia Williama, aby si ju vzal za ženu. Narodí sa im Zuzanka, ktorá je presne ako jeho kópia. Zrazu William zabúda na peniaze, na dom, na ženu, na starosti dospelých a znova sa stáva dieťaťom – je to preňho „obrodzujúci pocit navrátiť sa hlboko, hlboko do minulých rokov“ (Červeň, 1964, s. 31). Jedného dňa príde za ním Richard a volá ho, aby išiel s hercami do Londýna, láka ho, že sa stane boháčom a bude si môcť užívať život naplno. William však odmieta. Nie však kvôli tomu, že má ženu, ale že má malú Zuzanku, ktorú má nadovšetko rád. O niekoľko rokov príde Williamov otec, starý pán John Shakespeare, k synovi a prosí ho, aby mu pomohol a požičal peniaze. On však nemá nič a posiela ho za Hathawayom, ktorý je však lakomý a starému pánovi nedá ani halier. William si až vtedy uvedomí, že takto nemôže žiť, posledným pohľadom sa rozlúči s deťmi, povie žene, aby ho nečakala a odchádza. Anna nechápe, kde William išiel, ale starý pán Shakespeare jej hovorí: „Ušiel. Vábil ho Richard, ozvala sa v ňom stará vášeň. Bude hercom, vieš, Anna? Možno zbohatne, ktovie, ale ty si ho už stratila. Nevráti sa ti tak skoro. Divé vtáča, nech si letí... herci sú elegantní a radi pijú.“ (Červeň, 1964, s. 35).

Druhá novela Zlomený kruh je o mladíkovi Hipolytovi, ktorý má od detstva dokaličenú tvár, pretože ho ešte ako malého chlapca kopol kôň. Celý život žije s posmeškami ľudí za chrbtom, ktorí si o ňom šuškajú: „Škaredý je ako čertov syn; a ohavný.“ (Červeň, 1964, s. 38) Je sám, ľudia sa ho stránia, až sa jedného dňa stretne s Viktóriou, ktorá má taký istý osud ako on. Mladík sa však po snovom stretnutí s mŕtvou matkou odhodláva na plastickú operáciu, ktorá mu vracia ľudskú podobu. Jeho nová pekná tvár však láme okruh vedomia, ktoré ho spájalo s rovnako telesne poznačenou Viktóriou. Realizovaný sen vlastne rozvrátil vzťahy dvoch ľudí, poznamenaných tragickým osudom.

Hlavnou postavou tretej novely Prorok je Matúš Buoc, ktorý sa po náhlej smrti svojej manželky pomätie a odchádza do dediny s názvom Svätá Alžbeta v predstave, že je prorokom božieho slova. Jeho idea sa však stáva skutočnosťou, ľudia mu veria a on sa, aj napriek výstrahám niektorých skeptikov z dediny, stáva nielen ich kňazom, ale aj otcom. Jeho realizáciu sna o nadpozemskom poslaní však rozbíja až prichádzajúca smrť. Vtedy si Matúš uvedomí, že vlastne prorokom nikdy nebol, že to bolo len akési pomätenie mysle a sám si priznáva túto skutočnosť: „Nazdávate sa vari, že som prorok? Ó, nie. Som len obyčajný človek, celkom taký ako aj vy. Nechápete? Nuž, to máte tak, ako keď spíte a máte sen. Naraz sa len prebudíte, sen zmizne, a vy až vtedy vidíte, že ste spali a že to nebola skutočnosť. Ja som chodil medzi vami a ustavične som mal sen na očiach. Aký sen? spýtali sa bojazlivo. Sen, že som prorok, že vás mám viesť. Viete? A teraz som sa prebudil.“ (Červeň, 1964, s. 85) Prichádza noc a Matúš zomiera, nikto a nič mu už nedokázalo pomôcť – ťažká choroba (rakovina) ho celkom zničila.

Ďalšia novela Modrá katedrála je o Igorovi Lambertovi, ktorý sa po odpykaní trestu vracia domov. Chce žiť nový život, chce dokázať, že sa zmenil. Túto jeho túžbu predznamenáva sen o modrej katedrále, v ktorej na neho pozerajú svätí so žltými tvárami. Igor sa s nimi snaží rozprávať, ale oni sú nemí. Zrazu pochopí, že mlčia, pretože mlčanie znamená pokoru a odriekanie. Igor dúfa, že mu svätci pomôžu na ceste do nového života a potom sa zo sna prebudí. Avšak na tvár jedného svätca nemôže ani po prebudení zabudnúť – je to tvár, ktorá mu pripomína jeho priateľa Albína Gúta, ktorý je úplným protikladom Igora. „Na Albínovi bolo vždy vidno akúsi krásu, ktorú nik nevie vystihnúť slovom; ak by ste aj chceli jeho tvár k niečomu pripodobniť, museli by ste povedať, že vyzerala tak, akoby ju boli vyrezali z bieleho dreva, cez ktoré pretiekol prúd čistej vody. Bola to čistá tvár.“ (Červeň, 1964, s. 95) Igor prichádza na Vyhnanisko, kde je jeho dom, avšak prázdny, lebo rodičia mu zomreli a jediné, čo mu po nich zostalo na pamiatku, je starý farbotlačový obraz v ťažkom ráme s vyrezávanými ružami, ktorý až dodnes zostal visieť na holej stene domu. Nie je to však obyčajný obraz – pre Igora má veľkú cenu, nikdy naň nezabudol, ani vo svete, ani v žalári; „hladina jazera, ktorá na ňom svieti ako čierne sklo, ho neopúšťala, pretože mu stelesnila v myšlienkach jeho detstvo: a to tiež muselo byť slnečné i čierne zároveň“ (Červeň, 1964, s. 97) Večer sa Igor stretáva s Júliou, ktorá akoby cítila, že sa vrátil a prišla za ním. Júlia je jediná osoba, ktorá vie, že sa Igor zmenil, avšak Albín, jej snúbenec a Igorov priateľ z detstva, mu odmieta pomôcť, nechce mu dať prácu – nie je to však ani tak preto, že by už neveril svojmu starému kamarátovi, ale preto, lebo sa bojí, že stratí Júliu, ktorá má Igora ešte vždy v kúštičku srdca rada a ktorú už samotná Igorova prítomnosť vábi k nemu. Igor teda odchádza do sveta, ide si zarobiť nejaké peniaze, pretože si chce nazad vykúpiť polia, ktoré odvždy patrili ich rodine. Medzitým, kým je Igor preč, je u Gútov svadba – Abín si berie Júliu, ktorá však ešte stále má v mysli aj Igora. A tak plynú týždne, mesiace, ba aj roky a o Igorovi nie je počuť. Prichádza jar, nad zemou vysoko svieti slnko a vtedy uvidí Júlia v jeho žiare Igorovu tvár – verí, že im posiela pozdrav, že si práve niekde v diaľke na nich spomenul a tak sa stalo, že ho videla. Akoby Igorova tvár zjavená v slnci predznamenávala jeho návrat domov, čo sa aj splní. Prichádza jar. Albín s Júliou sedia pred domom, príde za nimi Igor. Je zhrbený, akýsi neprirodzene biely, ťažká robota a stály zhon za peniazmi ho zmorili, ale myšlienka na opravený dom a „ožité“ polia mu je najväčšou radosťou. Igor rozpráva o rokoch, keď bol preč, spomína na to, aký bol sám, nešťastný, túžiaci po domove. Jeho jediným spoločníkom v týchto chvíľach mu bol malý pavúčik, ktorý bol nemým poslucháčom jeho príbehu. Albín konečne uzná, že sa stal z Igora poriadny človek. Pocit Igorovho konečne nájdeného šťastia však narúša predtucha blížiacej sa smrti. Igor hovorí: „Preto je to tak, lebo som už všetko dosiahol a Boh sa nado mnou zmiloval. Preto teda myslím, že zomriem. Veru, mám dojem, že môj život sa končí a zvony dnes počujem jasnejšie ako kedykoľvek v minulosti.“ (Červeň, 1964, s. 122) Popoludní však Igorova predtucha smrti nadobúda jasnejšiu podobu. Prichádza povodeň, symbolizujúca prúd dravého života, ktorá zmieta všetky Igorove sny o novom začiatku a ktorá berie so sebou všetko, aj jeho život. A obloha je po tomto nešťastí znova modrá a zlatá.

Posledná novela Svätá žiara je o tragickom osude Rytiera Štefana, ktorému v boji znetvorili tvár. Je tu rovnaké spracovanie tej istej témy ako v novele Zlomený kruh. Štefan sa však zo začiatku stráni všetkých ľudí, žije ukrytý pred očami ľudí vo veži a jediný človek, ktorý k nemu môže ísť, je jeho lekár. Aj ten však časom odchádza a Štefan ostáva sám. Až sen, v ktorom vidí svoj vlastný pohreb, mu dáva jasný signál, čo robiť. Od tejto chvíle akoby zmobilizoval všetky sily, túži sa znova zaradiť medzi ostatných ľudí, usporiada poľovačky a hostiny, kde je však nútený odhaliť svoju tvár, lebo podnapití hostia mu neveria, kto vlastne je. Keď však zbadajú jeho znetvorenú tvár, grófi, rytieri i zemania cúvajú a odvracajú sa od neho s hnusom. Zrazu Štefan ostáva sám. Myslí si, že je prekliaty, že zomiera, keďže aj posledná svieca už dohorela. V tom však uvidí pred sebou biele ruky – je to jeho matka, ktorá mu vraví, že ho nikdy neopustí, že ho má rada. Štefan nechápe, ako je to možné, že ona necíti k nemu odpor, ale to ani pochopiť nemôže – materinská láska je už raz taká – každá matka miluje svoje dieťa nadovšetko, bez ohľadu na to, ako vyzerá. „A tak žil s maskou na tvári až do smrti a nik nevidel viacej jeho pravú a ľudskú podobu okrem matky, ktorá ho milovala, ktorá si žiadala trpieť a tak bola bohatá svojím životom.“ (Červeň, 1964, s. 142)

ZNAKY ČERVEŇOVEJ TVORBY:

presúva experiment zo štylistickej do kompozičnej a tematickej oblasti
prináša zmeny vo výstavbe plánu postáv, deja i reality
MOTÍV SNA a s ním spojený motív predtuchy smrti:
–motív sna je jedným zo základných pilierov Červeňovej novely
–má dôležitú úlohu pri výstavbe diela
–pre postavu je sen prostriedkom objektivizácie života, možnosťou nezaujatého videnia z odstupu
–sen je často rozhodujúcim impulzom na zmenu správania postáv
–Červeňove postavy žijú v tieni smrti a v prítmí sna, ale žijú intenzívne, zápasia o život, často práve za pomoci sna
–Igorov sen o modrej katedrále znamená rozhranie medzi dvoma etapami jeho života a predznamenáva preňho žitie plné práce, prinášajúcej pokoj i vo chvíli smrti
–Rytier Štefan zase pod dojmom sna, v ktorom videl svoj vlastný pohreb, opustí údesnú samotu a znovu začne hľadať stratenú ľudskú sympatiu
POSTAVY:
–ich počet je redukovaný na 3-4
–vzťahy medzi nimi sa často naznačujú prostredníctvom imaginárnych dialógov (rozhovor s mŕtvym otcom, matkou, ...)
–sú to často ľudia, často s exkluzívnymi menami (Hipolyt, Viktória, William Shakespeare,...), ktorí sú však poznačení fyzickým alebo psychickým handicapom a ponorení do vlastného problému (napr. Hipolyt, Viktória, Rytier Štefan – ľudia so znetvorenou tvárou; Matúš Buoc – pomätený človek, ktorí verí, že je prorokom, ...)
–o hrdinoch sa však nedá povedať, že aj napriek týmto problémom v živote rezignujú – práve naopak, chcú von, na slnko, túžia po plnom živote => aj v tomto sú zajedno s autorom, ktorý „sám premáhal znamenie smrti aktom tvorenia“
–zaujímavé je tiež dvojaké spracovanie tej istej témy – témy života človeka so znetvorenou tvárou – v novelách Svätá žiara a Zlomený kruh
SYMBOLIKA FARIEB:
–ŽLTÁ FARBA = je farbou vädnutia a choroby, jej symbolika sa tiahne cez všetky novely Modrej katedrály i cez Červeňove denníkové záznamy, žltú farbu často dostávajú živé i neživé veci: raz je to žltá tvár, inokedy zase žlté svetlo, zem, sinožltá kaluž, žlté jablko, žlté horiace oko, žltá svieca,...
–MODRÁ A ZLATÁ FARBA = s atribútmi „božských“ farieb, sú to farby letného dňa, zaliateho slnkom. Modrá farba symbolizuje duchovno, hĺbavosť, kontempláciu a práve sakrálny priestor katedrály v Igorovom sne skrýva v sebe tieto príznaky.
KOMPOZÍCIA:
– z hľadiska kompozície je charakteristický začiatok „in medias res“
JAZYKOVÁ STRÁNKA:
–pri výstavbe textu je príznačné časté opakovanie kľúčových slov z hlavnej vety vo vedľajšej vete, prípadne opakovanie celej vety s malými zmenami: „načúvať jej dychu, dychu mojej Márie, dychu mojej spiacej Márie“ (Červeň, 1964, s. 58), „Mária, tvoj klobúk! Tvoj klobúk s kvietím a so stužkou!“ (Červeň, 1964, s. 59), „Izbu? Pravdaže, aj izbu mám pre vás, takú malú izbičku v podkroví, bude práve dobrá, ó, čistú, čistú izbičku!“ (Červeň, 1964, s. 64) ...
–tvorenie prirovnaní pomocou slov ako, podobný, akoby, sťa: „bol hrozný ako veľké zviera“, vyšiel mesiac podobný ploskému kameňu“ ...
–básnický jazyk: nie je jednotvárny, vedľa krátkych viet, ktoré zrýchľujú dej, nasledujú väčšie vetné celky, ktorých úlohou je vykresľovať vnútornú tvárnosť postavy. Takýto postup sa pravidelne strieda vo všetkých Červeňových novelách
ZVUKOVÁ STRÁNKA:
–kontrast ticha a bitia zvonov
v novelách sú potlačené časové a priestorové súradnice, dej je niekedy zasadený do historizujúceho rámca (Svätá žiara) alebo situovaný na príznakovo nazvané miesto (Svätá Alžbeta, Vyhnanisko)

Červeňova jediná knižka Modrá katedrála sa už od začiatku svojho vzniku stretla s pozitívnym ohlasom kritiky. Podľa Dominika Tatarku Červeň vo svojej knihe „prináša imaginárne nadľahčenú snovú prózu, ktorou sa okľukou vracia k romantizmu. Vyzdvihuje kvalitatívny rozdiel v porovnaní s tradičným realizmom (odklon od psychologizovania, motivovania konania postáv) i naturizmom (popretie lyrického a deskriptívneho postupu, príklon k snovému, emotívnemu)“. Tatarka oceňuje najmä imaginatívnosť, asociatívnosť, schopnosť sprostredkovať intenzívny zážitok a prácu s detailom.

Pre Červeňa bola ideálom harmónia východného umenia. Jeho novely sa usilujú o symbiózu umeleckého a intelektuálneho. Ako uvádza vo svojich denníkoch, čiastočne publikovaných v knihe Modrá a zlatá z roku 1964, „krásne je umenie, ktoré necháva uhádnuť spojky medzi jednotlivými scénami obraznosti, ale nie je umením to umenie, ktoré encháva hádať spojenia, ktoré neexistujú“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Červeň - Modrá katedrála