„Ach, prečo sem, pre jakú sťe ma príčinu vsádľiľi Ňemci?
Čož sem vám zaviňil? čo mňe móžeťe zlého vitíkať?
Snaď do vašého že sem vekročil práťelstva ňemúdrí,
A v núdznéj seba vám sa pod ochranu bíďe oďevzdal?
Keď sťe braňú a krutím naše páľiľi končini ohňem;
Snaď mnú že sťe do svéj Rastislava dostaľi vládi:
Keď tajné, o život mňe idúcí, nástrahi kláďel,
Rozjedovan, do vašého že sem sa spolku upusťil...“
(Hollý, 1985, str. 182)
Svätopluk ľutuje, že sa stal kráľom a predstavuje si, ako by spokojne žil, keby bol pastierom oviec pod Tatrami.
„Ach, keď sem radšej sprostím tam ňekďe na Tatrách
Ovčákem ňemohel zostať! tam i veľmi pokojní,
Tam veselí, tam rozkošní, všech i pozbaven otrap
Bol bi pľinul veok mój a samé radovánki požíval.“
(Hollý, 1985, str. 182)
Žaluje sa Bohu a prosí ho o vyslobodenie. Boh vyslyší jeho prosby a posiela svojho posla ku Karolmanovi, aby mu vo sne zjavil vôľu Božiu. Prikazuje mu oslobodiť Svätopluka a vrátiť mu kráľovskú berlu Rastislava. Karolman zvoláva snem a rozhodnutie znie, že ho oslobodí, ale len pod podmienkou, že Svätopluk bude spolupracovať s Nemcami. Aby bol zväzok pevnejší, Britwald navrhuje, aby dostal Svätopluk za ženu Karolmanovu dcéru. Svätopluk súhlasí. Slováci na čele so Slavomírom sú sklamaní zradou toho, v ktorého dúfali. Svätopluk ostáva u Karolmana, ktorý na jeho počesť usporadúva rytierske hry a hostinu. Nad všetkými bojovníkmi vyniká Britwald. Svätopluk na hostine (v 6.speve) hrdo hovorí o pôvode Slovanov, ktorí do Európy prišli z bohatej Indie. Opisuje svoju pravlasť a hrdinskosť vlastných predkov. Pri čítaní tohto spevu človek chtiac, či nechtiac cíti šteklenie pri srdci, ktoré je dôkazom výraznej hrdosti nášho národa, ktorý sa napriek mnohým útrapám nevzdával, putoval a bránil sa, pokým nenašiel pravý pokojný život. V tomto speve čitateľ cíti výrazné poslovenčenie eposu, najmä vďaka Svätoplukovým živým opisom typických vlastností Slovákov – pracovitosti, hrdosti, miernosti, pohostinnosti, mierumilovnosti, sociálnej rovnosti a najmä láske ku slobode. Aj keď Hollý hovorí o Slovanoch, myslí tým Slovákov, čo cítime najmä z piateho spevu, kde používa geografické názvy slovenských oblastí a miest (napr. Brezno, Detva, Nitra, Piešťany, Kysuce), z ktorých pochádzali mnohí bojovníci, čím dvíha slovenské povedomie. Epos Svätopluk je celkovo geograficky začlenený do oblastí Slovenska.
Svätopluk sa teda vydá na čele vojska proti Veľkej Morave. Spočiatku sa správa rozumovo diplomaticky, čo je výrazný prvok klasicizmu. V jeho rozhodovaní však dôjde k obratu, keď stojí pred Devínom a začína sa prejavovať jeho emocionálne JA. Snaží sa zabrániť krviprelievaniu a jeho cieľom je dosiahnuť dohodu o dobrovoľnom vzdaní sa a prijatí podmienok Karolmana. S čím však Svätopluk nepočítal, bol návrh navrátiť sa na stranu Slavomíra a ujať sa dávno stratenej vlády. Zároveň si Svätopluk uvedomuje, že nechce, aby sa zo Slovanov stali otroci nemeckého ľudu.
„Či snad chceš mrzuté vácej poddanstvo si vážiť,
Nežli drahú volnosť, a slobodnú nad nami vládu?
Tak hlasními ťichí Slavimír bol rečnoval ustmi.
Než Svatopluk mešká, a na svéj mnoho misľi premítá.“
(Hollý, 1985, str. 430)
Svätopluk váha. Váha nad tým, či sa má prikloniť na stranu Nemcov, alebo sa vrátiť späť ku svojej rodnej vlasti. Jeho srdce tu zvádza tuhý boj s rozumom. A predsa srdce víťazí. Svätopluk dáva prednosť láske k vlasti pred daným slovom, čo môžeme považovať za výrazný prejav národných tendencií slovenského klasicizmu.
„Tam to mi víra daná, ku miléj toto káže mi vlasťi
Láska robiť. Poňeváč aľe každí túžňe za sladkú
Dichťívá slobodú, a hľeďí poddanstva sa pozbiť:
K vám radšej sa pridám: Královskú nad vami berlu
Vezmem, a údatné poveďme na Karolmana vojsko.
Tak mislím, že mu dosť úzkéj nahoďíme žalosťi.“
(Hollý, 1985, str. 430-431)
