Paralelne s činmi ľudí vstupujú do deja bohovia. Kresťanský Boh nevystupuje priamo v deji, usmerňuje však činy ľudí, oznamuje im svoju vôľu vo sne, posiela anjela-strážcu (napr. v 9. speve chráni slovenských bojovníkov pred nepriateľskými šípmi). Boh vyslyší prosby Cyrila a dá zvíťaziť Svätoplukovi nad Britwaldom. Naopak pohanský boh Černobog rozvíja svoju činnosť v samostatnej dejovej línii (príchod z pekiel, premena na kňaza, burcovanie ľudí, podoba Rastislava v Slavomírovom sne, zhodenie do priepasti Michalom). Pohanský boh je oproti kresťanskému Bohu aktívny, snaží sa získať ľudí na svoju stranu, premieňa sa na rôzne postavy, pomocou čarov a intríg sa snaží ľudí ovplyvniť a prikloniť si ich na svoju stranu. Predstavuje diabla, mnohobožstvo, boha zla.
Aj keď cítiť v tomto epose dosť veľký vplyv antiky, pri podrobnej analýze diela môžeme zbadať posun medzi klasicistickým a antickým eposom. Za jeden z najväčších rozdielov medzi antickým eposom možno považovať dej, ktorý je v tomto diele až monotónny a na rozdiel od antického eposu, ktorý je preplnený kvantom udalostí a príbehov, tu sa všetko točí okolo získania trónu Svätopluka. Ďalšou odlišnosťou je časopriestor, ktorý je výrazne obmedzený na krátky časový úsek – jednu noc a dva dni – pričom antický epos nepozná časovú obmedzenosť. Inou diferenciou je priestor odohrávania sa deja. V antickom epose sa príbeh odohráva na veľkom (dá sa povedať, že neobmedzenom) priestore, kým u Hollého sa príbeh odohráva iba na dvoch miestach – na dvore kráľa Karolmana a na hrade Devín. Ďalšou nezhodou s antickým eposom je i zásah bohov do deja, ktorý je v Svätoplukovi sprostredkovaný nepriamo, pomocou sna a rôznych symbolov, kým v antike dochádza k priamemu zásahu, či už formou prekážok alebo priamym stretom „z očí do očí“. Čo sa týka postáv, Hollý využíva enumeráciu, čiže výpočet postáv. Neobmedzuje sa však len na strohé vymenovanie mien, ale podáva čitateľovi aj ich charakteristiky. Postavy sú vznešené a urodzeného pôvodu. Autor opisuje ich zásluhy, postavu, výzbroj. Chýba tu však priama charakteristika postáv, epiteton nám síce prináša niektorú vlastnosť danej postavy (udatný, krutý), ale obraz o postave si musíme urobiť až z jej činov. Hrdinovia majú konštantné prívlastky a Hollý tu využíva homérske rozsiahle prirovnania.
Hlavná postava – Svätopluk – tu vystupuje skôr ako symbol, ktorý však má svoje konkrétne meno. Autor ponecháva celé dianie na túto postavu, pretože tak chce vyzdvihnúť jeho autoritu, činy a jeho hrdinský prístup, aj keď nie vždy je Svätopluk hýbateľom deja. Hollý kladie veľký dôraz na vývin postavy, ktorá sa samostatne rozhoduje bez pričinenia iných osôb, dokonca ho neovplyvňujú ani žiadne božstvá (ako by to bolo podľa vzoru antiky). Je tu náznak individuality postavy, autor nijako nezasahuje do deja, ani nekomentuje činy hrdinov. Autorov postoj je čisto klasicistický, bez náznaku emocionality. Je chladný, chudobný na emócie, čo je veľmi výrazný protiklad s antikou, čo je podľa mňa dosť na škodu, lebo dielo sa tým stáva pre čitateľa menej zaujímavé. Čitateľ potrebuje aspoň trošku emocionality, trochu „vášne“, ktorá ho dokáže vtiahnuť do deja a vžiť sa do situácie so samotným hrdinom. Avšak Hollého epos (podľa môjho názoru) niekedy až príliš stagnuje najmä kvôli dlhým a detailným opisom, ktoré spomaľujú dej, retardujú ho. Sú tu však niekedy až dosť hnusné opisy (znak baroka), spôsobujúce čitateľovi skôr hnus – napr. obraz pekla, opisy bojov alebo smrti. Autor tu tiež zobrazuje apokalyptické vízie skončenia sa sveta – na štíte, ktorý dostane Svätopluk od Karolmana, je vytepaný výjav boja kniežaťa Michala so Satanášom a jeho zástupcami. Okrem hlavnej dejovej línie tu nájdeme množstvo vedľajších dejových línií, odbočenia. Taktiež tu nájdeme peripetiu – nečakaný zvrat deja – napr. Svätoplukovo rozhodnutie opustiť Nemcov a pridať sa na stranu Slavomíra. Toto všetko tvorí epickú šírku eposu.
Aj keď už prešlo mnoho rokov odvtedy, čo vyšiel Svätopluk (1833), predsa si myslím, že toto dielo má čo povedať aj dnešnému čitateľovi. Hollý nám tu podáva obraz toho, čo všetko si naši predkovia museli vytrpieť v boji za svoju slobodu, čo všetko museli podstúpiť a obetovať, aby mohli žiť tak, ako sa žije dnes. Apeluje na ľudí, aby žili v mieri, aby si bránili svoju národnú slobodu a nenechali sa zastrašovať inými národmi, ktoré sú možno silnejšie, ale určite nie lepšie od nás. Taktiež tu Hollý apeluje na kresťanstvo (však ako inak, keď bol kňazom) a hovorí, že kresťanstvo by malo zohrávať dôležitú úlohu v živote človeka, že len keď budeme veriť a prosiť Boha, tak budeme vyslyšaní a bude sa nám žiť lepšie. Treba mu však uznať, že kresťanstvo nepropaguje nejakým násilným spôsobom a miestami je táto propagácia tak skrytá, že si ju čitateľ všimne až pri pozornom čítaní. Čo mi však pri čítaní Svätopluka dosť prekážalo, boli tie nekonečné opisy, ktoré príliš retardovali dej a mňa ako čitateľa tiež dosť nudili. Avšak na druhej strane mu treba uznať, že nie každý autor dokáže podať tak detailné zobrazenia toho, čo chce zdôrazniť. Napríklad jeho opisy búrok sú naozaj úžasné – čitateľ má pocit, že sa to všetko odohráva nad jeho hlavou a ako keby sám autor bol súčasťou mohutného burácania a zapisoval všetko, čo videl. Autor tu dokazuje svoje skutočné básnické majstrovstvo a ukazuje, akú veľkú fantáziu v sebe nosí. A tak si myslím, že právom ho mnohí oslavovali a ospevovali. J. K. Viktorin ho nazýva „presláveným tatranským pevcom, prorokom Tatier“, Ľudovít Štúr o ňom hovoril ako o slovenskom Vergíliovi, J. M. Hurban o ňom píše ako „o slovenskom Homérovi, bardovi slovenskom, pevcovi vekov zašlých“ a Štefan Krčméry ho právom pokladá za „prvého veľkého básnika Slovenčiny“. Znalec jeho diela, básnik a prekladateľ Viliam Turčány dodáva: „...Ján Hollý ako prvý objal i kraje, rodiny a ako prvý básnicky zmapoval Slovensko...Jeho charakteristiky niektorých obcí a miest by sa mali skvieť z kamenných tabulí na ich námestiach, ako to vídame u iných národov...“ A v tom mal myslím pravdu. Je síce pekné, že si uvedomujeme posolstvo, ktoré nám Ján Hollý vo svojom diele zanechal, ale čo s tým robíme? Nemali by sme len sedieť so založenými rukami a čakať, že sa všetko spraví za nás.......musíme sa aj my snažiť pozdvihnúť národné povedomie, bojovať za náš krásny národ, za naše Slovensko, v ktorom žijeme a v ktorom sme sa narodili. Nehanbime sa vstať a povedať, že sme Slováci, že sme hrdí na to, čo sme a kto sme, hrdí na to, z kade pochádzame a hrdí na to, za čo bojovali už naši predkovia. Bola by večná škoda zahodiť ich boj, veď koľkí z našich starých, či prastarých rodičov položilo životy za to, aby sa nám žilo ľahšie. A na to by sme nemali zabúdať. Hollý dokázal týmto svojím rozsiahlym dielom poslať ľudstvu – Slovákom odkaz – „SMS-ku“, aby bojovali za svoj národ, tak to urobme aj my. Šírme jeho posolstvo ďalej ďalším generáciám a nedovoľme, aby niekto zničil naše Slovensko, našu rodnú vlasť.
