Navečerali sa spolu a išli do svojej lóže k Bouffonov počúvať hudbu. Držali sa za ruky a obaja boli spokojní a štastní. Vyšli spoločne, dohodli sa, že sa stretnú v pondelok na plese, a pri Pont-Neuf sa rozlúčili Eugènovým bozkom Delphininej ruky. Odtiaľ už Eugène šiel sám do penziónu dumajúc o tom, čo všetko sa udialo a čo všetko sa ešte udiať môže. V penzióne otcovi Goriotovi všetko povedal, ktorý nato veľmi zosmutnel. A tak mu Eugène, ktorý bol tiež smutný, dal tú tisícfrankovku od Delphine. Na druhý deň bol pondelok. Eugène sa vybral za svojou sesternicou a spolu odišli na ples, kde ho predstavila vojvodkyni de Carigliano, ktorá ho veľmi vľúdne prijala. I Delphine bola krásne vystrojená, aby sa Eugènovi zapáčila. Pre Rastignaca to bol neobyčajný ples, kde sa zoznámil s veľa dámami a kde jeho sebavedomie opäť urobilo veľký krok nahor. Nasledujúceho dňa v utorok pri raňajkách rozprával Eugène otcovi Goriotovi, čo všetko sa udialo na plese. Vautrin ho potom pekne odpísal, pretože ho chcel nahovoriť na slečnu Tailleferovú. V nasledujúcich dňoch sa Rastignac oddal ľahkomyseľnému životu a teda veľa utrácal a zadĺžil sa. Taktiež to s paňou de Nucingen nebolo jednoduché: ,,Už mesiac ho natoľko dráždila, že napokon zasiahla srdce.
Nechcela, aby si Eugène myslel, že ju ľahko získa, a to práve preto, lebo vedel, že patrila De Marsayovi." Raz sa Eugène začal zhovárať so slečnou Tailleferovou: ,,Slečna, vy sa dnes nazdávate, že ste si istá svojím srdcom; ale mohli by ste zaručiť, že sa nikdy nezmení?" A takéto podobné otázky a odpovede boli povedané medzi nimi. A tak Eugène začal hrať na dve strany. Jednak chcel získať Delphine, ale tiež Victorinne. Vautrin to videl, a keď skončili, akosi zbadal v Eugènových očiach, že potrebuje peniaze. A tak mu teda požičal 1000 toliarov, ale s podmienkou, že mu vráti 3500 frankov o rok. Eugène totižto nechcel prijať dar a tak si musel požičať. Vybral sa na nezáväzný večierok s markízom d'Ajuda a grófom de Trailes, kde sa hrá whist o peniaze. Svoje dlhy tam splatil a ešte si zarobil niečo naviac. Keď sa odtiaľ vrátil, vrátil Vautrinovi 3000 frankov, ,,prejavujúc pritom dosť prirodzenú radosť.",,Všetko je v poriadku," povedal Vautrin...
O dva dni Poiret a slečna Michonneauová sedeli na slniečku na lavičke v opustenej aleji Botanickej záhrady a zhovárali sa s pánom Gondureau, ktorý bol šéfom bezpečnostnej polície v Paríži. Vravel im o Vautrinovi, skutočným menom Jacquesa Collina, ktorý ušiel z toulonskej väznice, kde bol známy pod menom Oklamsmrť. Vraj si však vzal na seba dobrovoľne zločin kohosi iného, falšovanie zmenky istým krásnym mladíkom Talianom. Teraz vraj spolupracuje z väzňami, ktorý si uňho nechali peniaze a keď vyšli z väzenia, tak si ich mohli od neho vziať späť. Oklamsmrť je vraj veľmi nebezpečný človek. Avšak v Paríži žije ešte jeden Vautrin, ktorý je veľmi významný a znamenitý človek. Samozrejme, že minister nechce zatknúť toho nepravého a tak vymyslel pre slečnu Michonneauovú plán. Podal jej flaštičku s látkou, ktorá spôsobí zdanlivú porážku, avšak nie smrť. Slečna Michonneauová ju dá Collinovi do kávy alebo čaju, on zaspí a následne na to ho vyzlečie a zistí, či má na ramene označenie z väznice. Ak má, tak si tým zarobí 3000 frankov, ak nie, nedostane nič. Slečna povedala, že mu zajtra na dohodnutom mieste povie, či s tým súhlasí alebo nie. Keď dokončili, videli ako je Eugène pohrúžený do rozhovoru s Victorinnou.
,,Úbohá deva! Stisnutie ruky, líčko, ktorého sa dotkli Rastignacove vlasy, slovko pošepnuté tak zblízka do ucha, že pocítila teplo študentových pier, zovretie drieku chvejúcou sa rukou, kradmý bozk na šiju – to všetko bolo zasnúbením jej vášnivej lásky." Eugène to však nerobil vôbec z lásky, on miloval svoju Delphine de Nucingen... Keď zbadal Vautrina a jeho poznámky doľahli k jeho uchu, rozhodol sa ešte ten večer vystríhať Tailleferovcov, otca aj syna. Keď Vautrin odišiel, otec Goriot mu v jeho izbe povedal, že spolu s Delphine preňho zriadili nový vlastný byt na ulici d'Artois, na dva kroky od ulice Saint-Lazare. ,,Otec Goriot využil chvíľu, keď sa mu študent obrátil chrbtom, a položil na kozub červenú marokénovú škatuľku, na ktorej bol zlatom vytlačený erb Rastignacovcov." Okrem toho ho požiadal, aby mohol bývať nad jeho novým bytom, pretože by ho to urobilo štastným vídavať denne svoju dcéru. Potom otec Goriot upozornil na ten erb a Eugène bol nadšením celý bez seba. V tej škatuľke bol odkaz: ,,Chcem, aby ste na mňa mysleli v každej hodine, lebo..."
Eugène ešte požiadal Goriota, aby zašiel za pánom Tailleferom a požiadal ho, aby Eugènovi večer venoval nejaký čas na nesmierne dôležitú vec. Taktiež otca Goriota uistil, že miluje len Delphine a nie Victorinu. Vautrin to však všetko počul, a nie veľmi mu Eugènov plán vyhovoval. Nastal čas večere a tak sa všetci traja pobrali dolu schodmi do jedálne, kde si posadali vedľa seba. Vautrin zaobstaral fľaše bordeaux a postaral sa o veľkú zábavu pri stole. Pilo sa, žartovalo, až napokon opití Eugène a otec Goriot ostali spať pri stole, neuvedomujúc si, že mali dnes večer ísť navštíviť pani de Nucingen či pána Taillefera. Vautrin pristúpil k Eugènovi a do ucha mu potíchúčky povedal: ,,Chlapček môj, ešte nie sme dosť prefíkaní pre zápas s apíkom Vautrinom, a on vás má príliš rád, aby vám dovolil robiť hlúposti. Kým si trošku pospíme, plukovník gróf Franchessini hrotom svojej šable otvorí cestu k dedičstvu po Michelovi Tailleferovi..." Keď Vautrin odišiel, zamilovaná Victorine si prisadla ku spiacemu Eugènovi, položila mu hlavu na jej plece, a nežne ho hladkala po vlasoch. Sylvie starčeka Goriota akosi dovliekla do jeho izby. Pani Vauquerová s Vautrinom odišli na bulvár obdivovať pána Marthyho v Divom vrchu. Pomocník pani Vauquerovej Christophe tak silno chrápal, že sa ozýval v celom dome. O Eugènovi: ,,Keby to bol hýrivec, dieťa moje, bol by víno zniesol ako všetci ostatní. Jeho opilosť mu robí česť." Nakoniec ho preniesli do jeho izby.