Otec Goriot

Žáner: román

Lit. druh : epika

Forma: tragédia

Literárne obdobie: francúzsky realizmus

Idea: Autor zobrazil až prehnane obetavú otcovskú lásku, poukazuje na to, čo dokážu s ľuďmi urobiť peniaze a aký mali vplyv v 19. storočí vo Francúzsku a na stratu ideálov u mladého študenta, ktorý pochopí, že s pravdou a cťou sa do vyššej spoločnosti nedostane

Téma: francúzsky meštiansky život, ľudské trápenia, rozdiely medzi rôznymi spoločenskými vrstvami a láska obetavého otca Goriota k svojím dcéram.

Prostredie: mesto Paríž, prevažná časť deja sa však odohráva v penzióne pani Vauquerovej nachádzajúceho sa v ulici Neue-Siante-Genéviéve, medzi lat. štvrťou a predmestím Saint Marcel (štvrť prevažne mestskej chudoby), na dolnom konci Novej ulice a ulice Sv. Genovévy. Ostatná časť deja sa odohráva v chudobnej štvrti Paríža Neuve-Sainte-Geneviève.

Podnet: ľudská bezcitnosť.

Čas: 2. pol. 19.storočia

Jazyková stránka:

• parentéza: „Za samého smiechu a pri žartoch, na ktoré tá komicky prednesená reč akoby dala signál, Eugén zachytil kradmý pohľad Tailleferovej."
• epiteton: drobné príležitosť; ušľachtilé city, koketná vdova, tupé zviera, materiálny Paríž,....
  prirovnanie: oči zapaľovali ako uhlíky; Už je tu krásna ani hviezda. Paríž je ako oceán, treba doň vpadnúť ako delová guľa. Je čerstvá ani ružička.
• Rečnícke otázky: Bože, prečo mi dávaš trpieť ešte aj dnes? Znivočila ju neresť, smútok, či vášeň? No či naozaj nevedia,čo je to ísť cez mŕtvolu vlastného otca?
• Pleonazmy: hromadenie slov: vetché, nahnité, rozhegané, ošúchané, doráňané, okyptené, poškodené; psota sporovlivá, zhustená, zodratá
• Apoziopéza: Eugén, ak ste ich predali, stratili... Och to by bolo zle.; Bojím sa, aby to nebol zápal pľúc, práve čakám na lekára...; Pán Goriot už dlho u vás neostane...; On už nepočuje... zošalela som.
• Metafory: Zlato pohľadu sa zmenilo na sivé olovo. Vznešený Paríž nepozná bledé tváre. Som smädný, som hladný, srdce mi horí.
• Melioratíva: miláčik, anjelikovia, detičky, očičká,...
• Pejoratíva : chumaj, zvrhlík, špiceľ, podliak,...
• symbolika: paleta postáv predstavuje, či už zlé alebo dobré ľudské vlastnosti
• kontrasty: mnoho postáv, postavy prechádzajú z jedného diela do druhého Gobseck (251)

detailné opisy vonkajšieho ako aj vnútorného prostredia ako súčasť deja 

poschodia symbolizujú spoločenskú hierarchiu

Autor charaktery svojich postáv dotvára spôsobom reči, ktorú im vkladá do úst. Napríklad:

• Vautrin: K poznaniu, že ide o človeka priameho, ktorý si pri vyjadrovaní o ľudskej spoločnosti nedáva servítku pred ústa, prispieva aj spôsob jeho reči. Napríklad: Dievča sa pri cifrovaní oblizuje ako mačka, keď pije mlieko.
• Pani Vauquerová : Jej slovná zásoba potvrdzuje, že ide o málo vzdelanú jednoduchú ženu, ktorá si však myslíme patrí medzi tých lepších z jej vrstvy. Napríklad: Vyslopal všetko mlieko, kocúrisko.
• Otec Goriot: Pri rozhovore so svojimi dcérami, alebo v rozhovore o nich jeho reč srší láskou, zbožňovaním - autor využíva na tento účel hlavne zdrobneniny.

Postavenie autora: autor je v diele rozprávačom

Znaky realizmu:

• autor využíva žáner prózy - román 
•  konflikt: človek ––––– spoločnosť (Rastignac, Goriot–––––parížska spoločnosť ) 
• námet zo súčasnosti: obraz vtedajšej ľudskej spoločnosti, ľudských vzťahov. 
• kritický postoj autora k spoločnosti: svoje myšlienky vypovedá prostredníctvom Vautrina, Rastignaca 
• hlavná postava obyčajný človek.

Konflikt: Odohráva sa v Rastignacovej duši. Ide o boj medzi spravodlivosťou, morálkou a túžbou po vysokom postavení, po peniazoch. Rozhoduje sa medzi obetovaním svojho svedomia a hmotných statkoch.

Prvá zápletka: Istého rána sa Goriot rozhodol zaniesť strieborné prúty Židovi, Apíkoví Gobseckovi, aby za ne získal peniaze, ktoré potom dal svojim dcéram. Ráno však videl Vautrin ísť grófku ku Gobseckovi. Obyvatelia penziónu si potom mysleli, že dcéry, ktoré ho navštevujú, sú jeho milenky a že ho priviedli na mizinu.

Druhá zápletka: Rastignac sa zaľúbi do grófky de Restaud a príde ju navštíviť do jej domu. Zbadá však, ako otec Goriot odchádza z jej domu. Keď pri rozhovore s Anastasiou de Restaud vysloví meno otec Goriot, dostáva ju a jej manžela do pomykova. Pri návšteve sesternice de Beauséant sa dozvedá, že Anastasia a Delphine sú jeho dcéry. Po návrate do penziónu toto zistenie porozprával spolubývajúcim.

Postavy:

• otec Goriot (Jean Jouachim Goriot) -je 69-ročný človek, hlavný hrdina románu. Najskôr bol dôvtipný, dobrácky a živý, ale postupne sa mení na otupeného, ťarbavého, tichého a večne zamysleného. I keď tento skúsený cestovinár patril k najdlhším nájomcom penziónu. Nebol medzi nimi veľmi obľúbený, práve on bol totižto predmetom ich posmievania, ktoré boli spôsobené jeho sťahovaním do stále horších izieb, návštevami jeho 2 dcér Delphine de Nucingen a Anastasie de Restaud, o ktorých si mysleli, že sú jeho milenky, alebo jeho spor s nepravou grófkou de l'Ambermesnil. Po vydaji svojich dcér ešte päť rokov obchodoval, no potom na naliehanie svojich dcér prestal.
• Delphine – svojho manžela nechcela a preto začala chodiť s Rastignacom a nakoniec sa ukázalo, že jej manžel je podvodník. Je pekná, márnivá, má rada peniaze, ale je citlivejšia ako Anastasie. Závidí sestre styky, postavenie a peknú postavu a to, že si ju ľudia viac všímajú.
• Anastasie – bola pekná, elegantná a aristokratická, márnivá a necitlivá; nezáleží jej na otcovi, iba na jeho peniazoch. Bola neverná svojmu manželovi Rastaudovi s Maximom de Trailles. Premárnila na neho všetky peniaze, svoje, otcove a predala aj mužove rodinné diamanty.
• Eugéne de Rastignac – Je pekný, sympatický, úprimný a priateľský študent (schudobnený vidiecky šľachtic), ktorý je spočiatku voči otcovi Goriotovi odmeraný, ale keď ho lepšie spozná a spozná aj jeho dcéru Delphine, začne sa k nemu správať ako priateľ, hlavne potom keď zistí, že jeho deti sa zaňho hanbia. Snaží sa preniknúť do vyššej spoločnosti a do Delphine sa zaľúbi (ona mu dokonca zariadi aj byt...) Nakoniec musí Eugén spolu s Bianchonom zaplatiť pohrebné trovy otca Goriota. Po pohrebe sa rozhodne „bojovať proti spoločnosti“ – čím sa končí celý román. Má 2 sestry a dvoch bratov.
• Vautrin (vlastným menom Jaques Collin) - Štyridsiatnik, inak známy aj pod prezývkou Oklamsmrť. Bývalý galejník, ktorý mal veľkú energiu a vždy rozdával rady, snažil sa dopomôcť mladíkom k ich spoločenskému vzostupu, vie vytušiť položenie a myšlienky ľudí, pozná celú francúzsku spoločnosť, ale nakoniec ho slečna Michommeauová prezradila polícii. Bol ochotný, veselý.
• pani Vauquerová - 50-ročná majiteľka penziónu, vdova, ktorá je lakomá a bezcitná. Ku koncu jej skoro polovica stravníkov z penziónu odišla a ona nechcela pomôcť ani umierajúcemu Goriotovi. Typická stará dáma milujúca klebety, ktoré niekedy aj sama rozhlasuje. Jednako je to dobrá žena, ktorá však mala na tvári smútok.
• gróf de Restaud - manžel Anastasie - človek povrchných citov, ktoré sú blízke, uhladené a falošné ako spôsoby spoločnosti, v ktorej žil.
• pán de Nucingen - manžel Delphine - odráža sa v ňom bieda vysokej francúzskej spoločnosti. Obidvaja manželia Goritových dcér, zakázali svojim manželkám nechať si otca u seba
• Maxime de Trailles – milenec Anastasie de Restaud

Vedľajšie postavy:

• Poiret – bol to pán naklonený slečne Michommeauovej a nakoniec s ňou odchádza; starec, ktorý býva na druhom poschodí, je melancholický, ale má istú noblesu; bol kedysi jedným z tých, ktorí si vo veľkom parížskom spoločenskom mlyne musia všetko odpykať, okolo ktorého sa krútili verejné problémy a špinavosti
• slečna Michommeauová – škaredá, stará panna, o ktorej sa nevedelo, či sa tak spustošila sama, či následkom neresti, smútku, či vášne, či prehýrenej mladosti; ktorá odhalila Vauturina a po tomto čine ju v penzióne nikto nechce, preto nakoniec odchádza.
• Viktória Tailleferová - dcéra milionára Taillefera, ktorý ju chcel vydediť a všetko odkázať synovi a preto sa pani Coutuová o ňu stará. Páči sa jej Eugéne.
• Komptesa Clara de Beauséantová - mladá žena, sesternica Eugéna Rastignaca. Milá a predstaví bratranca vyššej spoločnosti. Nemá šťastie v láske a tak nakoniec odíde do Normandie
• Grófka Antoinette de Langeaisová - najlepšia kamoška comptesy Beauséantovej; vysvetlila Rastignacovi minulosť Otca Goriota
• Horace Bianchon - kamarát Rastignaca, študent medicíny, stará sa o goriota v jeho posledných okamihoch života
• Agata a Laura - sestry Rastignaca, ktoré mu aspoň menšou finančnou časťou pomáhajú a radia. Pomohli mu k
  vstupu do spoločnosti
• pani Couturová - vdova po hlavnom komisárovi Francúzskej republiky, vzdialená príbuzná Victoriinej mamy sa o Victorinu Tailleferovú starala, každú nedeľu ju brávala na omšu a každý druhý týždeň na spoveď.
• Gonduerau – policajt, ktorý sa snažil chytiť Vautrina
• Christoph – poslíček vo Vaquerovskom dome.
• Silvie – bola to tučná kuchárka a klebetnica
• Pani komptesa De l´Ambermesnieová - odišla z penziónu bez zaplatenia. Prakticky obrala Vauquerovú o všetko
• Charles – maliar
• Antoinetta de Beauséant

Fabula

Dej:

1.
Dej sa začína v penzióne Vauquerovej. V penzióne býva otec Goriot, o ktorom sa hovorí, že je bohatý a že za ním chodia mladé devy. Pani Vauquerová chce „zbalit“ otca Goriota. Do penziónu prichádza Rastignac (študent). Chodí do vyššej spoločnosti, avšak nevie ako sa má správať, a tak požiada svoju sesternicu o pomoc. Tá sa ho ujme a vysvetlí mu, ako to v spoločnosti chodí. Rastignac zisťuje minulosť otca Goriota a od svojej sesternici sa dozvedá, že chýry o otcovi Goriotovi nie sú pravdivé. Rastignac sa spoznáva s Delphine. Otec Goriot im kúpi dom, do ktorého príde na návštevu Anastazia a na chvíľu je celá rodina pokope. Otec Goriot ochorie a Rastignac zistí, že ochorel z nemohúcnosti poskytnúť finančné prostriedky svojej dcére Anastázie. Otec Goriot je na pokraji smrti a Rastignac chce, aby ho jeho dcéry navštívili. Vyhovárajú sa a Rastignac sa presviedča, že výhovorky sú pravdivé. Otec Goriot zomiera sám. Na jeho pohrebe idú za ním len dva prázdne koče s erbami jeho dcér.

2.
Dej sa odohráva v Paríži, väčšinou v penzióne pani Vauquerovej, kde sa stretávajú zaujímavé ľudské osudy. Autor opisuje prostredie domu takto: "zriadený v ulici Neuve-Sainte-Geneviève medzi Latinskou štvrťou a predmestím Sain Marcel. Tento penzión, známy jako Vauquerovský dom, je prístupný rovnako mužom aj ženám, mladíkom aj starcom, no pritom sa zlé jazyky klebetníc nikdy nedotkli mravov toho ctihodného podniku.“ „Dlažba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺž múrov rastie tráva.“ Ale napriek peknému opisu penziónu, celkový dojem z prostredia vyvoláva pocit opustenosti, zanedbanosti a chudoby. Samozrejme, občas sa objaví aj niečo pekné, malebné (napríklad lipová aleja, múry obrastené viničom a brečtanom …). Dom je zvnútra zanedbaný. Je starý a málokedy sa nájde nejaká dobrá duša, čo urobí poriadok. Na prvom poschodí boli dva najlepšie byty v dome. Jeden, ten skromnejší, patril pani Vauquerovej a v druhom bývala pani Couturová, vdova po hlavnom komisárovi Francúzskej republiky. Na druhom poschodí býval starec menom Poiret a vraj bývalý obchodník Vautrin. Na treťom poschodí bývala stará pani – slečna Michonneauová, cestovinár – bývalý obchodník s obilím, ktorý sa dával oslovovať otec Goriot a študent Eugène de Rastignac, ktorý sa zaujímal o otca Goriota. Otec Goriot svoje dcéry vychovával nerozumne. Mal veľa peňazí, pre seba však minul veľmi málo.

Bol šťastný, že môže uspokojovať vrtochy svojich dcér. Spočiatku pôsobil otec Goriot dojmom zámožného človeka, čím si vyslúžil pozornosť vdovy Vauquerovej snažiacej sa o jeho priazeň hlavne pre jeho viditeľné bohatstvo. Otec Goriot však nemal záujem nadväzovať ľúbostné či iné vzťahy. Mal svoj životný cieľ - žiť pre svoje dcéry Anastáziu a Delphine, ktoré nechal vychovať pre život vo vyššej spoločnosti, dal naučiť šľachtickým spôsobom a vydal za boháčov. Anastasie sa vydala za grófa de Restaud, Delphine za Nucingena, bankára nemeckého pôvodu, ktorý sa stal barónom Svätej ríše rímskej. Dcéram zabezpečil bohaté vená, a preto bol spočiatku vítaným a váženým hosťom v dome svojich dcér a zaťov. Kým mal majetok, mohol sa intenzívne stýkať so svojimi dcérami, ktoré po smrti manželky nadovšetko miloval. Po krátkom čase pobytu v penzióne v byte na prvom poschodí, kde je najlepšie vybavenie, sa sťahuje otec na druhé poschodie do bytu s nižšími poplatkami.

Keďže je málovravný, vznikajú dohady o jeho osobe. Ľudia v penzióne hádajú, či je úžerník, hazardér čí hýrivec. Koncom tretieho roka postúpil otec Goriot na tretie poschodie, už si nepudroval vlasy, zaobišiel sa aj bez tabaku. S úbytkom majetku prichádza otec Goriot o spoločné večere i ostatné chvíle so svojimi dcérami. Anastasie, ktorá sa pohybuje v tých najvznešenejších parížskych kruhoch, je stále menej prístupná verejným stretnutiam. Po dvoch rokoch sa stal otec Goriot nepohodlným. Pretože už nemal bohatstvo a spôsoby hodné vyššej spoločnosti, začala sa s ním stretávať potajomky, neverejne. Podobný osud ho stihol aj pri Delphine, ktorá však bola citlivejšia, trocha menej vznešená, preto aj prístupnejšia. Nešťastie oboch dcér silne rozrušuje otca Goriota, ktorý už nemá prostriedky. Za posledné peniaze zriadil pre Delphine byt, v ktorom sa môže schádzať so svojím milencom Rastignacom. Zúfalý otec Goriot si robí výčitky, že už nemá čo dať svojim dcéram. „A tak zomrieť, neostáva mi iné len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje, a ja bedár, ja nič nemám. Tak ty si si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval!...“

Svoje posledné prúty predal úžerníkovi Gobseckovi, aby Anastasie mala na šaty, za jeden dcérin večer obetoval svoju poslednú istotu, ktorá mu mala zabezpečiť obživu - za štyristo frankov predal doživotný dôchodok a bol odhodlaný jesť už ďalej len chlieb. Anastasie vo svojej bezcitnej sebeckosti neprišla po peniaze osobne, poslala sluhu. Otec Goriot, ktorý čakal na jej hladkanie a bozky vďaky, aj na túto bezohľadnosť nachádza ospravedlnenie: „Aspoň sa neznepokojí, že som chorý.“ Aj citlivejšia Delphine je príliš zaujatá myšlienkou na ples v najvyššej parížskej spoločnosti. Po boku Rastignaca má byť po prvýkrát prijatá medzi vyššiu šľachtu. Jej otec umiera, no ona sa stará o svoje šaty, šperky a o svoj výzor. Rastignac je zhrozený „nad touto elegantnou otcovraždou.“ Pri umierajúcom otcovi Goriotovi sú v biednej izbičke iba dvaja mladí študenti. Rastignac, z opravdivej lásky a súcitu, a študent medicíny Bianchon, ktorý je tu viacmenej pre vedecký experiment. Potrebujú peniaze na lieky pre otca Goriota, preto posielajú k dcéram a zaťom sluhu so smutnou správou a očakávajú od nich pomoc.

Ten sa však vracia bez peňazí a bez prísľubu, že prídu. Rastignac s Delphine mali ísť spolu na ples, ale Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri ňom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa Rastignac ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine šla domov spať. Keď Rastignac prišiel, Goriot už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Goriot až na prahu smrti spoznal, aké sú jeho deti. Musel sa dožiť toho, že „zlato ich pohľadu sa zmenilo na sivé olovo.“ Žil len preto, aby ho ponižovali, urážali, prehltol všetky urážky, aby dostal odrobinku zahanbujúceho potešenia. Utrápený má len jedinú túžbu - nemyslieť, len milovať svoje dcéry. Preto hovorí: „Odseknite mi hlavu, nechajte mi len srdce!“ Ešte aj na smrteľnej posteli rozmýšľa o možnosti zarobiť milióny pre dcéry. Rastignaca dojíma táto silná otcovská vášeň, no nevie mu pomôcť. Skoro úplne na konci vyriekol tieto strašné slová: „Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“

Otec Goriot nedostáva od dcér zadosťučinenie ani v hodine svojej smrti. Jeho dcéry nie sú až také bezcitné, že by nechceli vidieť umierajúceho otca, ale nedokážu prekonať množstvo drobných prekážok svojho spoločenského postavenia, ktoré ich delí od otca. Pohrebné trovy otca Goriota zaplatil Rastignac zo svojich skromných prostriedkov. „Keď prišiel pohrebný voz, Eugène dal vyniesť truhlu, otvoril ju a zbožne položil starčekovi na prsia obrázok, ktorý pripomínal časy, keď Delphine a Anastasie boli mladé, slobodné, čisté a nemudrovali, ako povedal v smrteľnom zápase. Jedine Rastignac a sluha Christopher išli s dvoma pohrebnými zriadencami za vozom ...“ „Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbmi, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Père-Lachaise.“

Dcéry a zaťovia otca Goriota odmietli zaplatiť trovy pohrebu, a tak všetko museli zaplatiť Rastignac a jeho priateľ Bianchon. Rastignac dal na náhrobný kameň vyryť: „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“ Po pohrebe, „len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov cintorínom a zadíval sa na Paríž, krivoľako rozložený pozdĺž obidvoch brehov Seiny, kde už začínali žiariť svetlá. Jeho pohľad sa takmer dychtivo upäl na miesto medzi stĺpom na Vendômskom námestí a Invalidovňou, tam, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med, a vyslovil túto slávnostnú výzvu: „A teraz uvidíme, kto z koho!“ A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nucingen.“

3.
V jednej z chudobných štvrtí Paríža, na ulici Neuve-Sainte-Geneviève stojí Vauquerovský dom – meštiansky penzión pre obidve pohlavia a pre ostatných. Penzión je postavený na strmom svahu, pozdĺž jeho priečelia je aleja vysypaná pieskom, záhradka. Dom sa týči do výšky 3. poschodia. Za budovou je dvor s prascami, kurami a zajacmi. Vo vnútri, hneď vedľa vstupný dverí je starobou natuchnutý salónik s krbom, v ktorom sa už roky nekúrilo, a so starými dlaždicami. Veďla je tiež stará kuchyňa s jedálňou a tučnou kuchárkou Silviou. Nájomníci a taktiež niekoľko ďalších sa tu každé ráno, na obed a večer stretávajú, aby naplnili svoje žalúdky a porozprávali sa o najnovšich udalostiach v Paríži.

A tak jedným dňom na konci novembra 1819 vstupujeme do opisu udalostí, ktoré sa odvtedy tu odohrali. Eugène de Rastignac sa ocitol v duševnom rozpoložení. Prvý ročník na fakulte mu totižto ponechal voľnosť vychutnať si viditeľné slasti Paríža. A tak niet divu, že keď chodil okolo bohatých, šlachtických domov, zatúžil aj on mať bohatstvo, patriť do vyššej spoločnosti. A tak, keď sa večer vrátil na svoju izbu, napísal svojej matke list, v ktorom ju žiadal, aby zistila, či má Eugène v rodine nejaké významné osoby z vyšších kruhov. Jeho teta, pani de Marcillac sa totižto s niektorými poznala, pretože raz bola predstavená na šlachtickom dvore. ,,Stará dáma potriasla konáre rodostromu" a zistila, že vikomtesa de Beausèant je jeho sesternica a najmenej zo všetkých by sa vzopierala spoznaniu chudobného Eugèna. Keď sa toto mladí právnik dozvedel, poslal tetin list vikomtese. Vikomtesa odpovedala pozvaním na ples, ktorý sa mal uskutočniť nasledujúci deň u nej.

A tak sa tam vybral. Síce sa so svojou sesternicou nezoznámil, avšak pri tanci si získal sympatie grófky Anastasie de Restaud, ktorá sa stala pre neho ženou priam vytúženou. Hovorilo sa o nej, že má jednu z najkrajších postáv v Paríži. Anastasia ho pozvala k sebe, keď jej povedal, že je bratrancom vikomtesy de Beausèant. Keď dotancovali a Eugène sa od nej odlúčil, natrafil na markíza de Montriveau, milenca vojvodkyne de Langeais, od ktorého sa dozvedel, že grófka býva na ulici du Helder... Keď sa vracal domov, opäť sníval o bohatstve, ovšak už opäť reálnejšie, pretože už poznal svoju sesternicu – vikomtesu a Anastasiu de Restaud – grófku.

Bola hlboká noc, keď sa dostal nazad do penziónu, do svojho bytu, kde pokračoval v rozširovaní svojej fantázie. Zrazu však začul vzdych, ktorý vychádzal s Goriotovej izby a tak ta šiel a cez kľúčovú dierku zbadal, ako nešťastný bývalý obchodník láme strieborné prúty. Asi boli po jeho žene. Potom ich zabalil a šiel spať. Eugène potom ešte zbadal Vautrina, ako vchádza do svojej izby a čudoval sa, ako je možné, že prichádza v takomto nočnom čase, keď Christophe, pomocník pani Vauquerovej, už zavrel hlavnú bránu. Na nasledujúce ráno zavládla v Paríži hmla. O pol deviatej bol už otec Goriot v ulici Dauphine u zlatníka, predával tam prúty, ktoré predchádzajúci deň polámal. Nato išiel do ulice de Grès do domu známeho úžerníka Gobsecka. Nuž a okolo desiatej bol už v penzióne a podával Christophovi obálku s kvitovanou zmenkou, aby ju zaniesol jeho dcére pani grófke Anastasii de Restaud do ulice du Helder.

Medzitým už nájomníci boli usadení v jedálni a rozprávali sa o otcovi Goriotovi, ako je už od rána na nohách a vybavuje. O deviatej hodine tohto istého rána Eugène prechádzal ulicou de Grès a zbadal svoju milovanú Anastasiu ako ide navštíviť Gobsecka. Keď sa to jeho spolubývajúci pri raňajkách o desiatej dozvedeli, otec Goriot zrazu ožil a začal sa ho vzrušene na ňu pýtať. Keď už bývalý obchodník dojedol a odišiel, ostatný si vytvorili mienku, že otec Goriot je starý hýrivec a kvôli takýmto ženám prišiel na mizinu. O štvrtej hodine popoludní si otec Goriot všimol plačúcu Victorinu, rozprávajúcu pani Couturovú a načúvajúci pani Vauquerovú. Pridal sa k nim a dozvedel sa, ako ich necitlivý pán Taillefer odbyl na ich návšteve. Pán Taillefer je totižto veľmi bohatý, ale všetko bohatstvo chce po smrti venovať svojmu synovi, pretože vlastnú dcéru zaprel.

,,Na druhý deň sa Rastignac veľmi elegantne obliekol a okolo tretej hodiny popoludní šiel k panej de Restaud, oddávajúc sa cestou závratne šialeným nádejám, ktoré pre samé dojmy robia život mladých mužov takým krásnym." Keď ta došiel, uvedomil si, že jeho oblečenie nie je kvalitné a neprišiel na koči ako bolo pre šlachtu zvykom. Eugène de Rastignac sa ohlásil u komorníka Maurica, ale musel čakať v salóne, kým Anastasia ukončí návštevu, ktorú práve mala. Eugène zbadal, ako pri odchode táto návšteva – otec Goriot, dáva bozk grófke. Po jeho odchode by už Anastasia mala voľný čas na Eugèna, kebyže tu pred ním už nečakal na ňu istý gróf Maxime de Trailles, grófkin milenec. Napokon to však skončilo trošku vyhrotenou situáciou, kde sa Maxime a Eugène, navzájom sokovia, chceli vyzvať na súboj. Avšak vstúpil do miestnosti pán de Restaud, manžel Anastasie. Eugène teda poznal ďalšieho človeka z vysokej šlachty. Onedlho však Maxime odišiel a Eugène sa smelo spýtal grófky, čo má spoločné s otcom Goriotom. Nato však zavládla nervozita u manželského páru, až napokon sa s ním rýchlo a slušne rozlúčili. Bolo vidieť, že meno Goriot im bolo veľmi známe. Mauricovi bolo povedané už nikdy nevpustiť Eugèna do domu.

Keď Rastignac vyšiel z domu, pobral sa do paláca de Beauséant za sesternicou, aby jej všetko mohol porozprávať. Išiel tam na koči, ktorý zbadal ešte pred sídlom Restaudovcov. Tento koč sa síce vracal zo svadby a bol tak náležite ozdobený, Eugènovi to však nevadilo. Keď dorazil na miesto, počul pridusený smiech troch či štyroch lokajov, ktorý sa smiali na jeho koči. Bol zúfalý, pretože si uvedomil, že úspech u žien sa nedá vybojovať iba láskou, treba mať aj bohatý šatník, koč a tak. Vikomtesa de Beauséant mala milenca Portugalca markíza d'Ajuda-Pinto už veľmi dlhú dobu. Markíz sa však chcel zosobášiť s istou slečnou de Rochefide, avšak vikomtese to ešte nemal odvahu povedať. Ale trávili spolu veľa času, tiež dnes. Keď Eugène vchádzal do salónika, d'Ajuda bol na odchode. "Vyriešili" spolu ešte próblem, že markíz chcel ísť za anglický vyslancom, ale vikomtesa chcela ísť večer do Talianskeho divadla. Nuž sa dohodli, že predsalen pôjdu do divadla. Keď odišiel, vikomtesa tušiac niečo zlé, poslala svojmu milencovi správu: ,,Ak večeriate u Rochefidovcov a nie na anglickom vyslanectve, ste mi dlžen vysvetlenie; čakám Vás," a poslala ho do sídla Rochefidovcov pre pána markíza d'Ajuda. Potom si už konečne všimla Eugèna, ktorý čakal v salóne. A tak sa pustili do rozhovoru. Keď mladý právnik už spomenul paniu de Restaud a oslavu, na ktorej sa stretli, vtom ohlásil komorník Jacques pani vojvodkyňu Antoinette de Langeais, ktorá bola jej najlepšou priateľkou. Prišla ju pozrieť a povedať jej, že zajtra vraj majú pán d'Ajuda a slečna Rochefide ohlášky. Vikomtesu to prekvapilo, ale nedala to najavo. Potom sa už obe venovali Eugènovi. Vyrozprával im celý príbeh i to ako videl otca Goriota, ako sa bozkom lúči s pani de Restaud. Obe ženy sa rozosmiali, pozreli na úbohého Rastignaca. ,,Ale vy ste naozaj dieťa! Pani de Restaud je rodená Goriotová," povedala vikomtesa. Pokračovali ďalej a Eugène sa dozvedel, že otec Goriot má dve dvéry – pani de Restaud a paniu Delphine de Nucingen, ktorá je vydatá za baróna de Nucingen. ,,Zapreli svojho otca," opakoval Eugène. ,,Veru otca, vlastného otca, takého otca," pokračovala vikomtesa, ,,dobrého otca, čo vraj každej dal päťsto či šesťsto frankov, aby im založil šťastie, dobre ich vydal a ktorý si ponechal iba osem až desaťtisíc libier ročného dôchodku, veriac, že jeho dcéry mu ostanú dcérami, že si u nich vytvorí dve postate, dva domovy, kde ho budú zbožnovať, maznať. Po dvoch rokoch ho zaťovia vyobcovali zo svojej spoločnosti ako najposlednejšieho bedára..." Eugène sa rozplakal. ,,Tento otec dal svoju lásku; v jednom dni rozdal svoj majetok. A len čo bol citrón dobre vyžmýkaný, kôrku z neho pohodili dcéry na rohu ulice," vravela vojvodkyňa. Ďalej vraveli o vzájomnej rivalite medzi dcérami. Napokon Eugènovi poradili takto: ,,Zatvorili ste si dvere ku grófke tým, že ste vyslovili meno otca Goriota. Áno, drahý môj, aj keby ste dvadsať ráz išli k panej de Restaud, dvadsať ráz nebude pre vás doma. Zaradili vás medzi tých, čo neprijímajú. A tak nech vás otec Goriot uvedie k pani Delphine de Nucingen." Bolo päť hodín. Eugène bol hladný a tak sa rýchlo pobral na ulicu Neuve-Sainte-Geneviève. Vošiel do jedálne a uvedomil si, aký obrovský kontrast je medzi touto chudobou a obrovským prepychom, v ktorý práve videl u vikomtesy.

Keď večerali, opäť si robili posmech z otca Goriota, no teraz sa ho Eugène zastal, lebo vedel, aký je to skvelý človek: ,,Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz dočinenia so mnou, je viac hoden ako my všetci." Samozrejme, o chvíľu sa všetci dozvedeli, že otec Goriot je otec barónky. Keď Rastignac dojedol, utiahol sa do svojej izby a napísal list svojej matke, v ktorom ju žiadal, aby jej poslala 1200 frankov. Rastignacovci neboli bohatí, kvôli tejto sume budú musieť niečo obetovať. Napísal ešte každej sestre osobitne, lebo ich mal veľmi rád: ,,Srdce sestry je diamat čistoty, hlbina nežnosti!" I keď mal výčitky svedomia, potreboval tieto peniaze, aby sa mohol zoznámiť s Delphine de Nucingen. Nasledujúci deň šiel Eugène vhodiť listy do schránky a navštíviť paniu de Restaud, no neprijali ho. "Tri razy sa ta vrátil a tri razy našiel dvere zavreté, hoci prišiel v hodinách, keď gróf Maxime de Trailles tam nebol."

V tom týždni ešte dvakrát navštívil pani de Beauséant, ktorej sa darilo odsúvať sobáš slečny de Rochefide a pána d'Ajuda. Rastignac v tom období zbieral informácie o otcovi Goriotovi, pretože ,,túžil dokonale poznať svoju šachovnicu, prv než sa pokúsi pristáť v Nucingenovom dome." Zistil, že k majetku prišiel, keď kúpil závod svojho majstra, ktorý zomrel pri povstaní roku 1789, usadil sa pri obilnom poli a predával obilie sa 10-násobok normálnej ceny. ,,Napokon, ľudia sa dozvedeli o jeho majetku iba v čase, keď už nebolo nebezpečné byť bohatým, a tak v nikom nevzbudil závisť. Bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, avšak keď vybočil zo svojho úzkeho oboru, stával sa opätovne sprostým, hrubým robotníkom, človekom neschopným pochopiť rozumové dôvody, necitným voči akýmkoľvek duševným radostiam, človek, čo v divadle zaspával,..." Nadovšetko miloval svoju ženu a keď zomrela, svoju lásku preniesol na svoje dcéry. Navždy zostal vdovcom, čo ako veľké boli návrhy veľkoobchodníkov či nájomcov. ,,Prirodzene, obe dcéry vychovával nerozumne. Goriot mal vyše 60 tisíc libier ročného dôchodku, pre seba však neminul ani tisíc dvesto frankov." Svoje dcéry rozmaznával. Nakoniec, po 5 rokoch po sobáši jeho dvoch dcér, už nedokázal znášať to pohoršovanie zaťov a ,,uchýlil sa do tohto penziónu zo zúfalstva, keď videl, že manželia oboch dcér nedovolili, aby ho vzali k sebe, nesmeli ani prijímať verejne jeho návštevy."

Koncom prvého týždňa v decembri dostal Rastignac dva listy, jeden od matky, druhý od staršej sestry. Keď si ich prečítal, zistil, že mu posielajú peniaze. Matkin list ho dojal a mal obrovské výčitky svedomia, avšak list od staršj sestry ho opäť urobil šťastným. Dokopy mu bude poslaných 1550 frankov. Za tieto peniaze si dal ušiť niekoľko krásnych oblekov. Peniaze mu prišli práve, keď večeral v jedálni. Samozrejme s Vautrinom, s ktorým nie veľmi dobre vychádzal sa pustil do hádky. Napokon to však dobre dopadlo a priateľský Vautrin sa pod lipami pri penzióne pustil vyrozprávať Eugènovi nápad. Začal dlhý monológ o tom, že k bohatstvu sa nedá dostať bez podvádzania a s čistým svedomím. A tak mu navrhol, aby si začal všímať slečnu Victorine Tailefferovú a oženil sa s ňou. Teraz bola síce veľmi chudobná, ale Vautrin by zariadil, aby jeho brata, ktorého pán Taileffer tak miloval, že vlastnú dcéru odmietal, zabili pri výzve na súboj a tak by jediný dedič bohatstva pána Taileffera bola Victorine, ktorá by sa samozrejme o svoje bohatstvo podelila so svojím manželom, čiže Eugènom, ktorý by potom dal Vautrinovi z toho okolo 200 tisíc frankov, aby mohol uskutočniť svoj sen a ísť do Ameriky a založiť si tam plantáž a tak. Eugène si to vypočul, ale s ničím nesúhlasil, pretože chcel sa k bohatstvu dostať s čistým svedomím. Napokon odišiel, pretože prišiel horespomenutý krajčír. Na druhý deň stretol otec goriot Eugèna a pýtal sa ho, ako mohla pani de Restaud tak reagovať na meno Goriot, keď on ich tak veľmi miluje a urobil by pre nich všetko. Jedine pán de Restaud ho nemá v láske. Nedočkal sa odpovede, pretože Eugène sa chystal na prechádzku do Tuilerií, aby tam vyčkal hodinu, keď bude môcť ísť na návštevu k panej de Beauséant.

Okolo piatej hodiny prišiel Eugène ku svojej sesternici, ktorú našiel zaneprázdnenú: ,,Pán de Rastignac, nemôžem vás prijať, aspoň nie teraz! Musím si niečo vybaviť..." Mladý právnik bol však neodbytný a vybodbyl si u nej dnes večeru, na ktorej sa môže zúčastniť. To všetko kvôli plesu vojvodkyne de Carigliano, ktorý sa mal koňať nasledujúci pondelok, a na ktorý sa chcel Eugène veľmi dostať, aby sa tam stretol s Delphine de Nucingen. Vyčkal teda hodinu večere, kde sa stretol aj s vikomtom. Obdivoval nádherný prepych a vtom si povedal, že v januári opustí Vauquerov dom. Manželia Beauséantovci sa rozprávali o tom, prečo nemôžu íst spolu dnes po večeri do Talianskeho divadla. Vikomt mal totižto na pláne stretnutie vo Variétés a tak nemohol. A tak sa po večeri ocitol Eugène ako garde svojej sesternici v koči, ktorý uháňal do Talianskeho divadla. Keď boli vo svojej lóži, prišiel pán d'Ajuda, čomu sa vikomtesa veľmi potešila. Keďže chceli ostať sami, Portugalec zaviedol Juhofrancúza Eugèna k pani de Nucingen a predstavil ich. To bolo prvýkrát, čo ju uvidel a neskôr sa do nej zamiloval. Pán d'Ajuda sa vrátil k pani Beauséant a oni zostali sami. Barón de Marsay sa onedlho vrátil z lóže kňažnej Galathionnovej a tak sa náš párik musel rozlúčiť. Dohodli sa, že ju Eugène navštívi pred plesom vojvodkyne de Carigliano. Cestou domov Eugène rozmýšľal o tom, že už má otvorené 4 srdcia do vyššej spoločnosti a že po tom, ako sa naňho dnes pani de Restaud neustále pozerala, už nebude mať u nich zatvorené dvere.

Keď prišiel do penziónu, stretol sa s Goriotom a v jeho izbe mu vyrozprával, čo sa stalo. ,,Pri pohľade na izbu otca Goriota človeka zamrazilo a srdce sa mu zovrelo, veď sa ponášala na najsmutnejšiu väzenskú celu." Rozprávali s dlho a otec Goriot veľmi chcel, aby sa Delphine zapáčil Eugène. Nasledujúci deň pri raňajkách zavládla medzi slečnou Tailefferovou a Eugènom čudná atmosféra a Eugène zistil, že sa jej páči. Eugène sa vydal zapísať sa na prednášku, avšak hneď po tom sa vyparil a mal dosť voľného času. Potom stretol Bianchona, mladého medika, jeho kamaráta, ktorý je jedným z tých, ktorý sa stravujú v penzióne, ale nebývajú tam. Porozprávali sa o vzťahu žien a peňazí. ,,Šťastie, môj drahý, bude sa nám vždy držať medzi chodidlami nôh a temenom hlavy; a nech už nás ročne stojí milión alebo sto louisov, vnútorne ho prežívame vždy rovnako."
Keď sa Eugène vrátil do penziónu zistil, že mu Delphine poslala odkaz – pozvanie na počúvanie talianskej hudby Fodorovej a Pellegriniho v sobotu a taktiež pozvanie na večeru. Rastignac sa tomu však neveľmi potešil: ,,Žena sa takto mužovi nevešia na krk. Chce ma využiť na to, aby si opäť získala De Marsaya. Iba zlosť doháňna k takýmto veciam."

Zišiel dolu, chvíľu sa porozprával s ostatnými nájomníkmi penziónu a išiel do ulice Sain-Lazare k panej de Nucingen. Zastihol ju celú utrápenú a tak po chvíle presviedčania sa s ňou na koči vybral do Palais-Royal, aby mu cestou vyrozprávala, čo ju trápi. Cestou však takmer nič nevravela a keď dorazili na miesto, dala mu 100 frankov a poprosila ho, aby zašiel do herne, vložil všetky peniaze do jednej hry rulety a vrátil sa nazad. A tak sa i stalo, Eugène stavil na číslo 21 – svoj vek, a vyhral. Nuž stavil znova na červenú a opať vyhral. A tak sa vrátil so 7200 frankami a dal ich Delphine. Potom pani de Nucingen začala rozprávať o tom, ako ju muž o všetko obral, že jej už neostali vôbec žiadne peniaze. Nucingen totižto disponuje všetkým jej majetkom, on sa o všetko stará. Od otca Goriota si však peniaze nemohla pýtať, pretože ho miluje a nechce mu spôsobiť ďalšie problémy, a tak zostáva bez peňazí. Eugène ju však teraz zachránil, aby nebola v očiach pána De Marsaya ako žena, ktorú si on zaplatil. Kým to všetko vravela, plakala. Potom mu ešte Delphine na znak vďaky dala 1000 toliarov, ktoré Eugène po krátkom presviedčaní prijal. Toto všetko sa odohralo, keď sedeli v koči cestou nazad do sídla Nucingenovcov. Keď tam dorazili, Delphine na radu Eugèna vložila vyhraté peniaze do obálky a po svojej chyžnej Thérèse ich poslala pánovi De Marsay. ,,Ak ho nezastihnete doma, doneste mi list nazad."

Navečerali sa spolu a išli do svojej lóže k Bouffonov počúvať hudbu. Držali sa za ruky a obaja boli spokojní a štastní. Vyšli spoločne, dohodli sa, že sa stretnú v pondelok na plese, a pri Pont-Neuf sa rozlúčili Eugènovým bozkom Delphininej ruky. Odtiaľ už Eugène šiel sám do penziónu dumajúc o tom, čo všetko sa udialo a čo všetko sa ešte udiať môže. V penzióne otcovi Goriotovi všetko povedal, ktorý nato veľmi zosmutnel. A tak mu Eugène, ktorý bol tiež smutný, dal tú tisícfrankovku od Delphine. Na druhý deň bol pondelok. Eugène sa vybral za svojou sesternicou a spolu odišli na ples, kde ho predstavila vojvodkyni de Carigliano, ktorá ho veľmi vľúdne prijala. I Delphine bola krásne vystrojená, aby sa Eugènovi zapáčila. Pre Rastignaca to bol neobyčajný ples, kde sa zoznámil s veľa dámami a kde jeho sebavedomie opäť urobilo veľký krok nahor. Nasledujúceho dňa v utorok pri raňajkách rozprával Eugène otcovi Goriotovi, čo všetko sa udialo na plese. Vautrin ho potom pekne odpísal, pretože ho chcel nahovoriť na slečnu Tailleferovú. V nasledujúcich dňoch sa Rastignac oddal ľahkomyseľnému životu a teda veľa utrácal a zadĺžil sa. Taktiež to s paňou de Nucingen nebolo jednoduché: ,,Už mesiac ho natoľko dráždila, že napokon zasiahla srdce.

Nechcela, aby si Eugène myslel, že ju ľahko získa, a to práve preto, lebo vedel, že patrila De Marsayovi." Raz sa Eugène začal zhovárať so slečnou Tailleferovou: ,,Slečna, vy sa dnes nazdávate, že ste si istá svojím srdcom; ale mohli by ste zaručiť, že sa nikdy nezmení?" A takéto podobné otázky a odpovede boli povedané medzi nimi. A tak Eugène začal hrať na dve strany. Jednak chcel získať Delphine, ale tiež Victorinne. Vautrin to videl, a keď skončili, akosi zbadal v Eugènových očiach, že potrebuje peniaze. A tak mu teda požičal 1000 toliarov, ale s podmienkou, že mu vráti 3500 frankov o rok. Eugène totižto nechcel prijať dar a tak si musel požičať. Vybral sa na nezáväzný večierok s markízom d'Ajuda a grófom de Trailes, kde sa hrá whist o peniaze. Svoje dlhy tam splatil a ešte si zarobil niečo naviac. Keď sa odtiaľ vrátil, vrátil Vautrinovi 3000 frankov, ,,prejavujúc pritom dosť prirodzenú radosť.",,Všetko je v poriadku," povedal Vautrin...

O dva dni Poiret a slečna Michonneauová sedeli na slniečku na lavičke v opustenej aleji Botanickej záhrady a zhovárali sa s pánom Gondureau, ktorý bol šéfom bezpečnostnej polície v Paríži. Vravel im o Vautrinovi, skutočným menom Jacquesa Collina, ktorý ušiel z toulonskej väznice, kde bol známy pod menom Oklamsmrť. Vraj si však vzal na seba dobrovoľne zločin kohosi iného, falšovanie zmenky istým krásnym mladíkom Talianom. Teraz vraj spolupracuje z väzňami, ktorý si uňho nechali peniaze a keď vyšli z väzenia, tak si ich mohli od neho vziať späť. Oklamsmrť je vraj veľmi nebezpečný človek. Avšak v Paríži žije ešte jeden Vautrin, ktorý je veľmi významný a znamenitý človek. Samozrejme, že minister nechce zatknúť toho nepravého a tak vymyslel pre slečnu Michonneauovú plán. Podal jej flaštičku s látkou, ktorá spôsobí zdanlivú porážku, avšak nie smrť. Slečna Michonneauová ju dá Collinovi do kávy alebo čaju, on zaspí a následne na to ho vyzlečie a zistí, či má na ramene označenie z väznice. Ak má, tak si tým zarobí 3000 frankov, ak nie, nedostane nič. Slečna povedala, že mu zajtra na dohodnutom mieste povie, či s tým súhlasí alebo nie. Keď dokončili, videli ako je Eugène pohrúžený do rozhovoru s Victorinnou.

,,Úbohá deva! Stisnutie ruky, líčko, ktorého sa dotkli Rastignacove vlasy, slovko pošepnuté tak zblízka do ucha, že pocítila teplo študentových pier, zovretie drieku chvejúcou sa rukou, kradmý bozk na šiju – to všetko bolo zasnúbením jej vášnivej lásky." Eugène to však nerobil vôbec z lásky, on miloval svoju Delphine de Nucingen... Keď zbadal Vautrina a jeho poznámky doľahli k jeho uchu, rozhodol sa ešte ten večer vystríhať Tailleferovcov, otca aj syna. Keď Vautrin odišiel, otec Goriot mu v jeho izbe povedal, že spolu s Delphine preňho zriadili nový vlastný byt na ulici d'Artois, na dva kroky od ulice Saint-Lazare. ,,Otec Goriot využil chvíľu, keď sa mu študent obrátil chrbtom, a položil na kozub červenú marokénovú škatuľku, na ktorej bol zlatom vytlačený erb Rastignacovcov." Okrem toho ho požiadal, aby mohol bývať nad jeho novým bytom, pretože by ho to urobilo štastným vídavať denne svoju dcéru. Potom otec Goriot upozornil na ten erb a Eugène bol nadšením celý bez seba. V tej škatuľke bol odkaz: ,,Chcem, aby ste na mňa mysleli v každej hodine, lebo..."

Eugène ešte požiadal Goriota, aby zašiel za pánom Tailleferom a požiadal ho, aby Eugènovi večer venoval nejaký čas na nesmierne dôležitú vec. Taktiež otca Goriota uistil, že miluje len Delphine a nie Victorinu. Vautrin to však všetko počul, a nie veľmi mu Eugènov plán vyhovoval. Nastal čas večere a tak sa všetci traja pobrali dolu schodmi do jedálne, kde si posadali vedľa seba. Vautrin zaobstaral fľaše bordeaux a postaral sa o veľkú zábavu pri stole. Pilo sa, žartovalo, až napokon opití Eugène a otec Goriot ostali spať pri stole, neuvedomujúc si, že mali dnes večer ísť navštíviť pani de Nucingen či pána Taillefera. Vautrin pristúpil k Eugènovi a do ucha mu potíchúčky povedal: ,,Chlapček môj, ešte nie sme dosť prefíkaní pre zápas s apíkom Vautrinom, a on vás má príliš rád, aby vám dovolil robiť hlúposti. Kým si trošku pospíme, plukovník gróf Franchessini hrotom svojej šable otvorí cestu k dedičstvu po Michelovi Tailleferovi..." Keď Vautrin odišiel, zamilovaná Victorine si prisadla ku spiacemu Eugènovi, položila mu hlavu na jej plece, a nežne ho hladkala po vlasoch. Sylvie starčeka Goriota akosi dovliekla do jeho izby. Pani Vauquerová s Vautrinom odišli na bulvár obdivovať pána Marthyho v Divom vrchu. Pomocník pani Vauquerovej Christophe tak silno chrápal, že sa ozýval v celom dome. O Eugènovi: ,,Keby to bol hýrivec, dieťa moje, bol by víno zniesol ako všetci ostatní. Jeho opilosť mu robí česť." Nakoniec ho preniesli do jeho izby.

Mezitým slečna Michonneauová sprevádzaná Poiretom vyšla z domu a zamierila si to priamo do uličky Sainte-Anne, kde sa stretla so šéfom Gondureauom, ktorý jej dal tekutinu pre Vautrina... ,,Nasledujúci deň mal zaujať miesto medzi najneobyčajnejšími dňami v dejinách Vauquerovského domu." Predovšetkým, všetci zostali spať až do bieleho dňa, kvôli včerajšej zábave či divadlu. Slečna Michonneauová predtým, než niekto prišiel do jedálne, naliala do Vautrinovho strieborného kališteka tekutinu. Eugène si zasa našiel list od Delphine de Nucingen, v ktorom smútila nad včerajšou neuskutočnenou návštevou Eugèna. Keď raňajkovali, vošiel sluha pána Taillefera: ,,Slečna, posiela po vás váš otec. Stalo sa veľké neštastie. Pán Frédéric sa bil v súboji, zaťali mu šabľou do čela, lekári nedúfajú, že ho zachránia; budete mať sotva kedy rozlúčiť sa s ním, nie je už pri vedomí." Victorine a pani Couturová rýchlo vybehli, zatiaľ čo si Vautrin popíjal kávu a podpichoval Eugèna, ktorý musel pred Vautrinom i Goriotom s pravdou von: ,,Ja sa so slečnou Victorinou nikdy neožením!" Eugène ešte odkázal sluhovi, ktorý mu priniesol list, že k pani de Nucingen príde. Hneď nato začala tekutina vo Vautrinovom tele účinkovať. Slečna Michonneauová rýchlo reagovala, každému chytro priradilo nejaké úlohy na zácharnu Vautrina a onedlho sa ocitla iba s Poiretom a spiacim Collinom v izbe. Tak ho rýchlo vyzliekla, ,,riadne pľasla chorého po pleci a uprostred sčerveneného miesta sa objavili biele osudné písmená." Potom pani Vauquerová priniesla trochu éteru. Rastignac sa šiel prejsť. Poriadne si spytoval svedomie, rozmýšľal o Victorine, Delphine, Goriotovi, de Restaud. Napokon však zostal verný Delphine. Okolo pol piatej sa vrátil nazad do penziónu. Vautrin bol už čulý a stál pri kozube v jedálni. Všetci okrem Goriota tam boli. Bianchon: ,,Ozaj, slečna Michonneauová predvčerom spomínala akéhosi pána, prezývaného Oklamsmrť; to meno by vám pristalo."

Zavládla napätá atmosféra, ale vtom sa vo dverách salónu objavili štyria muži: náčelník bezpečnostnej polície a súdni úradníci. Taktiež bol penzión v obkľúčení vojakov, takže Vautrin nemohol nikam utiecť. Uvedomil si, že sa nemôže začať brániť, pretože by ho mohli zastreliť. A tak sa ochotne vzdal. Ešte pred odchodom nareval na jeho zradkyňu, pani Michonneauovú a onedlho ostal už penzión bez Vautrina. Bol spísaný protokol. Všetci obyvatelia penziónu s akousi nenávisťou zazerali na starú pannu Michonneauovú. Napokon musela odísť z penziónu. Pridal sa k nej aj Poiret, ktorý ju mal veľmi rád. Vtom vyšiel sluha, a odovzdal pani Vauquerovej list, v ktorom stálo, že mladý Taillefer zomrel o tretej. Pani Vauquerová ostala veľmi smutná – stratila piatich nájomcov. Zrazu sa ukázala Goriotova žiariaca tvár a ružová od štastia. Povedali mu, čo sa stalo, on však nato: ,,No dobre, ale čo nás po tom? Večeriam s dcérom, u vás, počujete? Čaká vás, poďte!" A tak spolu s Rastignacom odišiel. Ostatní večerali, Vauquerová bola na dne. Namiesto 18 osôb, tam bolo iba 10. De Nucingen, Rastignac a Goriot sa ocitli spolu pri večeri. Goriot žiaril. Potom sa vydali na ulicu d'Artois. Starček vyskočil, od radosti dal kočišovi 10 frankov.

Onedlho bol Eugène vo svojom novom byte, nevychádzajúc z úžasu sa rozplakal. V byte chýbalo lôžko, takže Rastignac si uvedomil, že bude spávať spolu s Delphine, ktorá sa v tom momente začervenala. Goriot im potom povedal, že právny zástupca prepokladal, že proces proti jej manželovi potrvá až pol roka, a teda predal 1350 libier stáleho dôchodku, z 15000 frankov si zaistil 1200 frankov doživotného dôchodku a zvyškom zaplatil obchodníkom. Nasledovali ohromné prejavy lásky, ktoré pretrvali celý večer. ,,Celý večer bol vyplnený samými detinskosťami a otec ani najmenej nezaostával v pochabostiach tejto trojice. Líhal si dcére k nohám a bozkával ich; dlho sa jej díval do očí; obtieral si hlavu o jej šaty; skrátka, vystrájal ako celkom mladý, najnežnejší milenec." Okolo polnoci sa Eugène a otec Goriot vrátili do domu pani Vauquerovej, ktorú našli spolu so Sylviou a Christophom v kúte pri peci, ako sa rozprávaju o tom, že stratili veľa nájomníkov. Naviac, im Goriot a Eugène oznámili, že zajtra sa sťahujú do nového domu. Pani Vauquerová musela prepustiť Christopha... Na druhý deň už pani Vauquerová prišla k rozumu. Eugène jej sľúbil, že ho určite nahradí Bianchon. Taktiež úradník z múzea, ktorý sa tu občas stravoval, prejavil želanie tu bývať.

Okolo poludnia dostal Eugène pozvanie od vikomtesy de Beauséant na ples pre pána a pani de Nucingen. Bolo ešte pripojených pár riadkov pre Eugèna samotného, v tom zmysle, aby prišli bez pána Nucingena. Hneď nato zašiel za Delphine. ,,Madame je vo svojej izbe," prišla mu povedať Thérèse, keď na ňu čakal, pretože sa kúpala. Keď jej Eugène prečítal pozvanie, bola taká štastná, že sa rozplakala. Spomenula aj svoju sestru, o ktorej sa vraj už pár dní hovorí, že predala diamanty, ktoré patrili matke pána de Restaud, pretože jej milenec pán de Trailles vraj podpísal zmenky vo výške asi stotisíc frankov, takmer všetky boli už splatené a mali ho preto súdne stíhať. Eugène sa do penziónu vrátil o 1:00 v noci. Nasledujúci deň otec Goriot s Rastignacom čakali na povozníka, aby im mohol presťahovať veci. Bolo asi poludnie, keď zahrkotal na ulici koč a vyšla z neho pani de Nucingen. Išla za otcom do izby a vyrozprávala mu, že opäť má problémy so svojím manželom, pretože od nej chce, aby súhlasila s tým, že on bude disponovať všetkým jej majetkom: ,,Alebo je všetko stratené a vy nebudete mať ani grajciar, budete na mizine, pretože by som si nemohol vybrať inú osobu za spoluvinníčku okrem vás, alebo mi dovolíte úspešne skončiť moje podujatia." To všetko kvôli tomu, že pán Derville videl, že Nucingen má tisíc vytáčok, že nelegálne podniká a pohrozil mu procesom.

Otec Goriot s tým však zásadne nesúhlasil. Tento rozhovor si vypočul aj Eugène, ktorý bol vo svojej izbe, ale Goriot ani Delphine to netušili. Vtom prišla do penziónu Anastasia. Hneď ako sa sestry zbadali, začali do seba zapárať, avšak ako Anastasia začala hovoriť, opať sa udobrili. Išlo o to, že jej priateľ Maxime de Trailles sa zadĺžil a tak de Restaud predala spomenuté diamanty. Keď sa o tom pán de Restaud dozvedel, povedal jej, že všetko jej odpustí, ak podpíše predaj svojich majetkov. Vtom Goriot skríkol, aby nič nepodpísala a rozhovoril sa, ako svoje dcéry miluje, ale že prídu za ním, iba keď niečo potrebujú. Anastasia pokračovala. Za predaj diamantov však nedostala stotisíc, ale iba 88000 a teda jej ešte 12000 chýba. Otec Goriot jej vysvetlil, že dvanásťtisíc frankov už minul pre Delphinin byt a teda tie peniaze už nemá. Sestry sa opäť rozhádali, otec Goriot ich však už nejako udobril. Celý rozrušený vravel: ,, Ona ma prosí, ona ma potrebuje, a ja, bedár, ja nič nemám. Tak ty si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval! Ó, moja hlava... vrie to v nej!" Eugène celý vystrašený držal v ruke zmenku, ktorú kedysi napísal Vautrinovi, chcel ju síce najprv roztrhnúť, ale teraz k nej pripísal jednu nulu, aby to Goriotovi vyhovovalo a teda so sumou 12000 frankov ju zaniesol Anastasii.

Sesty sa opäť poriadne pohádali. Otec Goriot si ľahol na posteľ, bolo mu zle. Keď Anastasia videla, že otca bolí hlava, necíti sa vôbec dobre, kľakla si k jeho nohám, a vravela mu utešujúce slová. Eugène pošepol Delphine: ,,Vrátila sa iba kvôli podpisu." Delphine s tým súhlasila. Napokon Rastignac pomohol Goriotovi ľahnúť si. Keď zaspa,l pani de Restaud odišla, po chvíli aj Delphine sprevádzaná mladým právnikom. Sľúbili si, že sa dnes večer stretnú v Talianskom divadle. Keď sa Eugène vrátil, Goriot bol už v jedálni spolu s Bianchonom, ktorý si sadol tak, aby mohol pozorovať tvár cestovinára. ,,Keď študent videl, ako berie do ruky chlieb a privoniava k nemu, aby usúdil, z akej múky je upečený, všimol si, že v tomto pohybe celkom chýba niečo, čo by sa dalo nazvať uvedomením si výkonu, a urobil nič dobré neveštiaci posunok." Napokon usúdil, že otec Goriot zomiera následkom strašného vzrušenia. Hrozí mu okamžitá porážka. Hneď to povedal Rastignacovi. Večer v Talianskom divadlo bol Eugène opatrný a iba mierne opísal stav otca Goriota Delphine, ktorá na to reagovala veľmi nežne, ale pritom silno. Napokon tému zmenili na Rastignacovu sesternicu. Rochefidovci a markíz d'Ajuda sa dohovorili, že nič nerozchýria; ale kráľ zajtra podpíše manželskú zmluvu, a chudera vikomtesa ešte nič nevie. Eugène na do penziónu nevrátil, pretože sa šiel pokochať do svojho nového bytu.

Delphine ho opustila o 2:00 v noci. Zaspal a zobudil sa až okolo poludnia. S pani de Nucingen sa naobedovali a okolo štvrtej si mladý právnik spomenul na otca Goriota a tak ho šiel pozrieť, avšak bez Delphine. Keď ta prišiel dozvedel sa, že otca Goriota porazilo. Ešte sa zastavil u pani Vauquerovej, ktorá mu povedala, že potrebuje peniaze, pretože zaplatené mali do 15. februára, ale v ten deň bolo už 18. februára. ,,Ručím za všetko," odpovedal jej Eugène. Rastignac potom šiel za Goriotom a keď mu Bianchon oznámil, že len zázrak by mu pomohol, ostali sami. Goriot mu povedal, že ráno šiel predať všetko cenné, aby mohol kúpiť Anastasii šaty na ples. Grófka tu totižto bola ešte raz a povedala Goriotovi, že potrebuje peniaze na diamatové šaty. A tak keď Goriot bol ráno v meste, presilil sa a takto to dopadlo. Celú noc potom striedavo Bianchon s Eugènom opatrovali otca Goriota. Ráno si sluha prišiel po tých 1000 frankov, ktoré Anastasia potrebovala. Delphine poslala list Eugènovi, v ktorom mu pripomínala, že dnes o druhej popoludní začína ples. Eugène jej odpísal, že nevie, či príde, pretože jej otec zomiera. Lekár prišiel o pol deviatej, predpovedal striedavé zlepšovanie a zhoršovanie. Eugène potom zašiel za pani de Nucingen, aby jej oznámil, že vhľadom na rodinné povinnsoti by mala vylúčiť akúkoľvek zábavu. Avšak našiel ju už učesanú, obutú, oblečenú v plesových šatách.

Nepustila ho však k slovu a donútila ho prezliecť sa. Eugène sa nejako utešoval a nahováral si, že Goriot nie je až taký chorý ako sa zdá a tak to potom aj tlmočil Delphine. Taktiež jej porozprával o Anastasii, ako prišla požiadať o ďalšie peniaze na šaty. Na plese ich vikomtesa s radosťou privítala. Keď sa Eugène s ňou ocitol sám, požiadala ho, aby šiel za markízom d'Ajudom a dal mu list od vikomtesy, v ktorom ju žiada, aby jej vrátil všetky listy, ktoré mu napísala. A tak sa aj stalo a keď Eugène podal svojej plačúcej sesternici skrinku, v ktorej tieto listy boli, hodila ich do ohňa. Neštastná barónka mu ešte darovala jednu vzácnu skrinku, kam si odkladala rukavičky, vždy keď išla niekam na ples. Keď sa vrátili k tancujúcej spoločnosti, Eugène zbadal obe sestry. Grófka de Restaud bola so svojimi diamantami nádherná, avšak mala ich na sebe posledný raz. ,,Za diamantami oboch sestier videl biednu posteľ, na ktorej ležal otec Goriot." Okolo štvrtej hodiny ráno začal dav rednúť. Pani de Beauséant vošla do salóna, kde sedeli Rastignac a jej najlepšia priateľka vojvodkyňa de Langeais. Prišla sa rozlúčiť, pretože odchádzala do Normandie.

Egène odišiel okolo piatej; uvidel svoju sesternicu poslednýkrát ako odchádza v koči. ,,Eugène sa vrátil peši do domu Vauquerovej za vlhkého a studeného počasia. Jeho výchova sa už skončila." Bianchon mu oznámil, že Goriota už nezachránia a tak ho Rastignac poslal domov. Na druhý deň o druhej popoludní Bianchon Rastignaca zobudil, pretože on musel odísť. Eugène sa šiel za Goriotom pozrieť. ,,Goriot zdvihol k Eugènovi kalné oči, veľmi pozorne sa na neho zahľadel, no už ho nepoznal. Študent sa nevydržal naňho dívať, slzy mu zaliali oči." Keď sa s ním ocitol sám, premýšlal o tom, že všetky dobré duše, ako vikomtesa de Beauséant, či otec Goriot, musia odísť, nemôžu tu dlhšie ostať. ,,V spomienkach sa mu vybavovali obrazy zo slávnosti, na ktorej sa zúčastnil, a ostro kontrastovali s tým, čo videl na tejto smrteľnej posteli." Otec Goriot už nemal vôbec nič. Stále sa však pýtal na svoje dcéry, či Anastasia mala pekné šaty, či jej pristali, či sa Delphine zabávala, či tancovali. Potom ešte rozprával o tom, aké by to bolo nešťastie zomrieť, pretože ak zomrie, už ich nikdy neuvidí. Spomínal na časy, keď boli ešte mladé dievčatá, ako si ich brával na kolená a pod. Rozhodol sa, že keď vyzdravie, pôjde vyrábať zrnkový škrob do Odesy a zarobí milióny. Potom upadol do driemot. Vtom sa vrátil sluha, ktorý mal zohnať Delphine a Anastasiu a povedať im, že otec je na smrteľnej posteli, aby okamžite prišli, ale napokon ani jedna nemohla, pretože Delphine spala a chyžná ju nechcela zobudiť pred dvanástou, pretože sa vrátila neskoro z plesu, a Anastasia si zase ,,vymieňala názory so svojím mužom a nemôže teda odísť, pretože ide o život alebo smrť jej detí."

Goriot to počul a zosmutnej. Trochu sa nahneval na svoje dcéry, ale iba trochu a nato sa začal obviňovať, že je to všetko jeho vina, pretože ich rozmaznával, dával im všetko, čo chceli, a to už od ich najmladších čias. Keď sa vydali, spočiatku bolo všetko v poriadku, milovali sa, dobre vychádzal so zaťmi. Ale potom všetko prestalo a bol vyhodený, vyhostený z ich životov. ,,Venoval som sa im celý život, a ony mi dnes nevenujú ani hodinu." Potom sa ho zmocnil hnev a uvedomil si, že ony ho veľmi radi zraňujú, že si na to privykli. Chcel byť so svojimi dcérami: ,,Násilím! Násilím! Vyžiadajte si stráž, vojsko, všetko, všetko! Povedzte vláde, kráľovskému prokurátorovi, nech mi ich privedú, chcem to!" Potom vošiel Bianchon a povedal, že Christophe mu zoženie koč, aby mohol ísť po dcéry. Goriot upadol do bezvedomia.

Rastignac potom dal Bianchonovi svoje zlaté hodinky od Delphine, na ktorých bol zlatý erb Rastignacovcov a povedal mu, aby ich zaniesol do záložne, aby mali peniaze na pohreb, rakvu. Potom Eugène chytro bežal do ulice de Helder k panej de Restaud. Spočiatku ju nezastihol a tak pánovi de Restaud vysvetlil situáciu. Hneď vedľa v salóne však bola Anastasia a tak onedlho tam Eugène vstúpil. Uvidel ju plačúcu, úplne vyčerpanú mravnou i telesnou tyraniou. Bola úplne na dne. ,,Nerátala som s takými mukami, sú nad moje sily, pane. Som matka! Povedzte otcovi, že si nezaslúžim jeho výčitky, hoci všetko je zdanlivo proti mne." A tak bežal ku svojej milej pani de Nucingen. ,,Som chorá, úbohý priateľ. Prechladla som, keď som sa vracala z plesu, bojím sa, aby to nebol zápal pľúc, čakám lekára..." Eugène jej však rázne vysvetlil dôležitosť situácie a naliehavosť otca Goriota. Keď si všimla, že nemá hodinky, zmeravel, avšak keď je všetko Eugène vysvetlil, podala mu peňaženku a rýchlo sa šla prezliecť. Eugène medzitým prišiel do penziónu, v peňaženke našiel 70 frankov. Keď vyšiel do izby, Goriota operoval chirurg – vypaľoval mu pľuzgiere na chrbte. Napokon však povedal lekár chirurgovi aby prestal, pretože to nemá zmysel. Títo dvaja odišli. Chceli ešte otca Goriota prezliecť, dať nové obliečky. Pani Vauquerová to síce nechcela, pretože to už nemalo význam a okrem toho nehcela mínať nové obliečky nadarmo. Eugène ju však presvedčil, ale dal jej 360 frankov, ktoré zostali z predaja hodiniek. Prezliekli ho a dali mu nové obliečky. Goriot si ešte z posledných síl vypýtal medailón, upletený z vlasov jeho ženy, na ktorom boli mená jeho dvoch dcér. Vtom prišla Thérèse, chyžna Delphine, a povedala Eugènovi, že medzi panom a paňou sa strhol prudký výstup pre peniaze, ktoré úbohá pani žiadala pre svojho otca. Omdlela, prišiel lekár a musel jej pustiť žilu. Kričala: ,,Môj otec umiera, chcem vidieť otecka!"

Bolo pol piatej, Sylvia šla pripraviť večeru. Vtom prišla pani de Restaud, sadla si otcovi na posteľ a začala mu rozprávať ako ho veľmi miluje, že ju to všetko mrzí. Pán de Trailles totižto odcestoval, zanechal tu obrovské dlžoby. A okrem toho mu pani de Restaud predsalen zverila moc nad jej majetkom. Oklamal ju. Bola veľmi neštastná. Eugène medzitým zišiel dolu sa najesť. Chvíľu sa rozprávali, vtom zaznel výkrik: ,,Otec zomrel!" Pani de Restaud našli v bezvedmoní a tak ju zverili Thérèse a povedali jej, nech ju zanesie k panej de Nucingen. Išli na večeru. Osadenstvo prehodilo zopár smutých viet ohľadom Goriota, ale zaraz sa ocitlo v rozhovore, ktorý bol na tísícky kilometrov vzdialený od Goriota, či jeho smrti. Samozrejme, že Bianchonovi a Eugènovi to začalo liezť na nervy. Dohodli potom pohrebný obrat, kňaza, rakvu, miesto na cintoríne. Nemali však peniaze, pani Restaud či Nucingen nikoho neprijímali. Lístok od Eugèna pre Delphine, aby predala nejaký šperk, aby mali peniaze na pohreb sa k nej nedostal, pretože pán de Nucingen ho hodil do ohňa. Eugène si všimol, že pani Vauquerová zobrala mŕtvemu Goriotovi zlatý medailón. Eugène ju však presvedčil a vrátil ho naspať Goriotovi, aby ho mohli s ním pochovať. Keď mŕtve telo Goriota odnášali na cintorín, boli s ním iba Eugène a Christophe. ,,Obaja kňazi, kantor, a kostolník prišli a poskytli všetko, čo možno očakávať za 70 frankov v časoch, keď cirkev nie je dosť bohatá, aby sa mohla pomodliť zadarmo." Obrat trval 20 minút. Nijakí smútoční hostia, žiadne Goriotove dcéry. O šiestej hodine spustili telo otca Goriota do jamy, okolo ktorej stáli sluhovia jeho dcér, ktorí zmizli hneď za kňazom. Eugène sa potom ocitol sám a zahľadel sa na Paríž, na miesto medzi stĺpom na Vendomskom námestí a Invalidovňou a vyslovil túto slávnostnú výzvu: ,,A teraz uvidíme, kto z koho!" A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nucingen.

Vlastný názor:
Kniha ma zaujala, ale kompozícia mi nevyhovovala – veľmi zdĺhavý úvodný opis, ktorý sa mi zdal nudný a niekoľko dlhých a zložitých monológov. Zaujalo ma dramatickejšie vyhrotenie deja a záver, ktorý sa končil citátom Eugena odchádzajúceho z pohrebu: „A teraz uvidíme, kto z koho!“. Značne nadčasové dielo prezrádza čo to aj o dnešnej spoločnosti. Preto si myslím, že Balzac vystihol podstatu spoločnosti tak, ako to bolo v skutočnosti.