O spisovateľovi

MARTIN KUKUČÍN, vlastným menom Dr. Matej Bencúr sa narodil 17. mája 1860 v dedinke Jasenova na Orave a umrel 21. mája 1928 v Pakraci v Chorvátsku. Bol slovenský prozaik, dramatik a publicista, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského literárneho realizmu, zakladateľ modernej slovenskej prózy.

Narodil sa v sedliackej rodine ako syn Jána Bencúra Juriša a Zuzany, rodenej Paškovej. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Vzdelanie získal na slovenskom gymnáziu v Revúcej, Martine a v Banskej Bystrici, gymnázium navštevoval v Kežmarku a dokončil v Šoproni. Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe. Po skončení školy a absolvovaní praxí v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896-1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril. V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky, kde sa usadia v Punta Arenas v Čile, mieste, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. V rokoch 1922-1924 žil opäť na Slovensku, v rokoch 1924-1925 zas väčšinou v Chorvátsku. V roku 1925 sa ešte raz vracia nakrátko do Južnej Ameriky, aby vysporiadal svoje majetkové záležitosti, a na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Juhoslávii, kde nakoniec aj v neďalekej nemocnici zomiera. Pochovaný je dočasne v Záhrebe, v roku 1928 sú jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra 1928.

Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou Na hradskej ceste. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojim dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu. Pre Kukučínove dielo je charakteristická viera v človeka - i keď sa Kukučín často posmieva nad obyčajným človekom, či kritizuje spoločenské pomery, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv. Jeho najvýznamnejšie diela sú poviedky Na hradskej ceste, Rysavá jalovica, Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie, Na podkonickom bále, Koniec a začiatok, Dve cesty, Dies irae, Hody, Čas tratí - čas platí, Máje, Pán majster Obšíval, Na jarmok, Na Ondreja, Hajtman, Obecné trampoty, Z teplého hniezda Veľkou lyžicou , Panský hájnik, O Michale, Na svitaní, Ako sa kopú poklady, Pozor na čižmy, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň, Svadba, Parník, Štedrý deň, román Dom v stráni, cestopis Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii, spomienky na štúdium Mladé letá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Chile Mať volá, historické romány Bohumil Valizlosť Zábor a Lukáš Blahosej Krasoň, prvá realistická divadelná hra so sociálnou tématikou Komasácia a iné.
 
Obsah diela

Svojím románom Dom v stráni sa Kukučín dotýka dvoch rozdielnych spoločenských skupín ľudí. Na jednej strane sú tu Bercovci, príkladná sedliacka, čiže podľa Kukučína težacká rodina, kým druhú stranu tvorí chorvátska šľachta, ktorú predstavuje zvlášť Niko Dubčić so svojou matkou.
Keď sa Katica, najmladšia dcéra Mateho Beraca vráti zo služby v meste, spyšnie a zatúži po manieroch vyššej spoločnosti. Tak sa počas dedinského sviatku Fiery dostáva do spoločnosti Nika Dubčića a tu sa začína ich takzvaná láska. „Otvára sa pred ňou nový svet –ten s divotvornými sadmi –ten, o ktorom toľko snívala, v ktorom je všetko jasné, nádherné, bez tône, úskalia.“
Že to skutočná láska nebola, to zistili obaja až prineskoro. Niko začal chodiť za Katicou, naplánovali si spoločný zvyšok života a aj keď Nikova matka šora Anzula, ani Katicin otec Mate, sa s tým najprv nezhodovali, nakoniec sa dohodli skúsiť, ako to všetko dopadne. Katica sa snažila zvykať si na život bohatých, aj Niko sa ju snažil prispôsobiť svojej spoločnosti, no pri ľude došli len k pohŕdaniu, čudným pohľadom a výsmechu. Všetci mienili, že težaci a šľachta nemôžu žiť spolu, že majú celkom inú krv, len Katicina žiadostivá matka Jera sa tešila zo situácie svojej dcéry. Katica sa chcela presadiť vo vyššej spoločnosti, a Niko sa zas túžil zblížiť s težakmi, aby nimi mohol lepšie spravovať. V prvej časti románu čitateľ má pocit, že ich silná láska sa vydarí, že prekonajú všetky prekážky a dokážu, že láska prejde každú hranicu. No potom odrazu nastane zmena. „Aká môže byť láska medzi pánom a sedliačkou? Vieme, aká býva obyčajne... Zblčí a zostáva sklamanie, hanba a potupa. Dievka má zničenú budúcnosť a on sa zabáva ďalej ako nič...“
Pri ťažkej chorobe krstného otca šora Iliju, sa Niko opäť po dlhšom čase stretá s jeho dcérou, Doricou, ktorú odmalička plánovali vydať za Nika. Dorica vyrástla, vypeknela, a Niko si odrazu uvedomuje, že sa vlastne do nej zamiloval. Katici už všeličo nasľuboval a preto dlho viedol vnútorný boj o to, čo má teraz urobiť. „No seberovné ony nikdy nebudú! Nemožno! Ona má vrodenú nežnosť a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohľade i každom slove. Katica je pekná, možno i nádherná težačka –ale len težačka. Ona to nezatají nikdy, a čo by sa ako vyobliekala. Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova... On, ktorý si zakladal na nej, tešil sa, ako sa ona prispôsobí, pozdvihne, stane jemu rovná –malomyseľne ovesil hlavu. Nie, nepozdvihne sa, ona bude naveky už len težačka.“ Keď raz Dorica na znak svojej dospelosti u Dubčićov pripravila obed a naň nakoniec nečakane prišla i Katica, Niko si uvedomuje ohromný rozdiel medzi týmito dvomi a rozhodne sa, že si predsa len Katicu nevezme. Vo veľkej miere k tomu prispel i jeden Nikov rozhovor s Jerou, kde si táto žiadala, aby kúpil už konečne Katici nejaký klenot.
Katica sa vracia domov zúfalá, veľmi sklamaná a nadovšetko urazená. Všetky jej nádeje odrazu padli a jej život akoby viac nemal zmysla. Onedlho prichádza ešte jedna rana. Jej milovaný otec Mate ťažko ochorie a pomaly v bolestiach umiera. Po rozchode s Nikom sa o Katicu zaujíma Paško Bobica, težak, s ktorým si spoločnú budúcnosť plánovala pred odchodom do mesta, no potom sa jej zdal akosi biedny. Ani teraz sa nechcela za neho vydať z pýchy a žiaľu, že nemôže mať Nika, no nakoniec otcovi pred samou smrťou sľúbila, že sa predsa vydá za Paška a pri tejto smrti sa pomierila aj s Nikom, ktorý bol tiež prítomný.
Mate, i šora Anzula boli s celkovou situáciou veľmi spokojní, lebo hneď na začiatku dúfali, že sa to celé takto skončí. Oni, hlavy rodín, akoby dopredu vedeli, čo sa stane a čo bude najlepšie. Po rozchode Nika s Katicou dokonca šora Anzula odnáša chorému Matemu obálku s peniazmi, aby si Katica po smrti otca mohla zabezpečiť budúcnosť.
Smrť Mateho Beraca spôsobuje mnoho nových situácií. Jeho syn Ivan zostal bez vodcu, manželka a dcéry bez ochrany, krajina bez výnimočného težaka.