Druhý deň ráno raňajky zapili chutnou minerálkou. V piatok večer 10. júla boli v hĺbke sedem a pol míle a asi deväťdesiat míľ juhovýchodne od Reykjavíku. 12. júla sa nachádzali pätnásť míľ pod hladinou mora. 15. júla boli hlboko dvadsaťjeden míľ hlboko a asi stopäťdesiat míľ ďaleko od Snaeffelsu. O štyri dni prišli do jaskyne, kde strýko rozhodol, že nasledujúci deň budú oddychovať. Nasledujúci deň strávili výpočtami. 7.augusta boli v hĺbke deväťdesiat míľ a Island ležal asi 600 míľ za nimi. Toho dňa šiel Axel ako prvý. Keď sa pozrel za seba, tak za ním nikto nebol a tak si myslel, že šiel prirýchlo tak sa chcel vrátiť späť. Axel sa chcel napiť ale zistil, že pri ňom netečie potok. Axel začal panikáriť a potom sa rozhodol, že pôjde smerom hore ale tam narazil na skalnú stenu. Vtom mu ešte prestalo svietiť svetlo. Axel sa rozbehol dolu, ale po niekoľkých hodinách, na konci síl, zošuchol sa bezvládne po skale dole a viac o sebe nevedel. Keď sa prebral mal tvár mokrú od sĺz a krvi. Nevedel, čo má robiť keď zrazu začul akési hrmenie v hlbinách a potom začul aj ľudské hlasy. A tak začal kričať o pomoc. Zistil, že na mieste na ktorom je sa zvuk odráža nejakým čudným spôsobom. Axel zistil, že sa môže s nim rozprávať. Zistili, že sú od seba vzdialení štyri a pol míle.

Axel sa so strýkom dohodli, že pôjde ďalej a neskôr sa určite stretnú. Axel sa už iba prebral a nad ním striehol jeho strýko, ktorý keď ho uvidel tak začal nadšene kričať: ,,Žije, on žije!´´ Strýko mu povedal iba aký bol dátum a čas. Potom mu prikázal spať. 10.augusta Axel zistil, že sa nachádza v nejakej jaskyni a odkiaľsi počul nejaké morské vlny. Ako Axel raňajkoval Strýko mu vysvetľoval, že tam v podzemí objavil more a vďaka elektrickým javom je tu aj svetlo. Strýko mu povedal, že pôjdu na plavbu po tom mori. Axel si na seba zobral prikrývku a vyšiel von z jaskyne a zbadal more. Strýko mu povedal, že sa bude volať Lidenbrockove more. Breh bol posiaty lastúrkami dávno vyhynutých živočíchov. Nad hlavami mali plno oblakov. Strýko a Axel išli na prechádzku. Asi päťsto krokov pred nimi sa nachádzal les. Bol les húb, ktoré mali veľké rozmery. Strýko upozornil Axela , že tu žili alebo žijú živočíchy lebo kráčali po kostiach. Axel si obzrel a zistil, že sú to kosti pradávnych zvierat. Axela trápilo, kde sa to more končí. Ráno sa zobudil a šiel sa vykúpať do mora. Po raňajkách mu strýko povedal, že je tu tiež príliv a odliv. Strýko ho ešte oboznámil s tým, že sa nachádzajú v hĺbke stopäť míľ. Hans ešte ten deň dostaval plť. 13. augusta vyplávali. Prístav z ktorého vyplávali nazvali prístav Graüben.

Okolo obeda sčerili hladinu vodné riasy. 14. augusta Hans vyrobil udicu na ktorú dal kúsok mäsa. Dve hodiny ležala nepohnute. Vtom na ňu chytili nejakú prarybu. Neskôr ich chytili ešte veľa. V sobotu 15. augusta sa začali znepokojovať veľkosťou mora. V nedeľu strýko priviazal najťažší čakan na koniec lana a spúšťal ho do vody, či sa o niečo nezachytí. Keď čakan vytiahol zbadal v ňom hlboké zárezy od zubov. V pondelok 17. augusta sa odrazu hladina rozbúrila a trebalo sa mať na pozore. V utorok boli svedkom súboja dvoch pradávnych plazov Ichtyosaurusa a Plesiosaurusa. Vo štvrtok 20. augusta došli na ostrovček, z ktorého sršal veľký gejzír, ktorý pomenovali Axelov gejzír. Od prístavu Graüben boli vzdialení už osemsto desať míľ. 21. augusta bola v diaľke viditeľná hrozivá búrka. Napriek veľkému vetru strýko odmietal stiahnuť plachty. 23. augusta mali hromy veľkú intenzitu a horúčava sa zväčšovala. 24. augusta búrka vyčíňala ďalej. Strýko povolil Axelovi stiahnuť plachty. Guľový blesk zmagnetizoval všetko naokolo. 25. augusta bolo počuť vlny narážať na skaly. Plť náhle stroskotala. Na druhý deň ráno bolo pekné počasie. Hans zbieral veci a zozbieral takmer všetky zásoby potravy.

Strýko sa pozrel na buzolu a tá ukazovala sever. Mysleli si, že ich búrka zahnala na ten istý breh odkiaľ vyplávali. Strýko nakázal Hansovi opraviť plť a potom s Axelom šiel na prieskum. Po pobreží bolo plno kostí z čoho boli nadšení, keď zrazu strýko našiel ľudskú lebku. Potom zistili, že je to celá kostra akéhosi pradávneho človeka. Išli ďalej a postupne nachádzali stále zachovalejšie kostry. Keď došli nakoniec tohto cintorína tak vstúpili do bujného hnedého lesa. Nachádzali sa tu stromy zo všetkých kútov sveta. V tomto lese zbadali aj nejakého veľkého obra, ktorý sa podobal na človeka. Stál a strážil nespokojné stádo mastodontov. Keďže ich mohol zbadať tak začali rýchlo utekať von z lesa. Potom sa ocitli na mieste o ktorom si mysleli, že odtiaľ vyplávali a tak tam hľadali niečo, čo tam mohlo po nich ostať. Axel našiel zhrdzavenú dýku o ktorej ale vedeli, že nikomu z nich nepatrí. Vedeli, že ta dýka je asi tristo rokov stará a tak tu začali hľadať aj iné predmety. Našli tu otvor do chodby. Pri tom otvore boli vyryté iniciálky Arneho Saknussemma. Axel to považoval za veľké šťastie, že ich ta búrka vrátila na správnu cestu. Obaja sa vrátili za Hansom a s plťou sa dostali na to miesto. Vošli dovnútra, ale po chvíli im cestu zatarasil obrovský balvan. Hans začal do toho balvana kopať priehlbinu aby do nej mohli dať päťdesiat libier strelnej bavlny. Axel chystal povraz na odpálenie nálože. O polnoci boli hotoví. Vo štvrtok 27. augusta sa chystali odpáliť nálož.

Strýko sa s Hansom pobrali na plť a Axel zapálil povraz. Potom utekal, len čo mu sili stačili a naskočil na plť ktorá odplávala. Na dostatočné vzdialenie mali desať minút. Keď to vybuchlo zem sa prepadla a všetko s ňou sa valilo do priepasti. Plť bola unášaná vodou nevedno kam. Axel zistil, že im zmizla skoro celá batožina. Zrazu zaznel strýkov hlas, ktorý Axelovi oznamoval, že stúpajú. Axel vystrčil ruku a dotkol sa steny. Zodralo mu z nej kožu a tak zistil, že stúpajú veľmi rýchlo. Dlhé hodiny ich sužoval hlad. Rozmýšľali čo budú robiť, ale nič ich nenapadalo. Rozdelili si zvyšnú potravu. Neskôr začali v pravidelných intervaloch zastavovať a tak strýka napadlo, že sa nachádzajú v sopke. Bolo im veľmi horúco a tak si dali dole šaty. Ani nevedeli ako zrazu sa prebrali na kráteri tej sopky. Hans všetkých držal pokope, aby sa niekto neskotúľal do krátera. Keď sa spamätali, rozhodli sa ísť dolu z tej sopky. Po dvoch hodinách chôdze došli do viníc, kde si vychutnávali ovocie. Zbadali tam aj malé dieťa na ktoré strýko skríkol a tak sa dalo na útek, ale Hans ho chytil. Strýko mu kládol otázku,že kde to sú v rôznych jazykoch. Chlapec odpovedal až v Taliančine a tak sa dozvedeli, že sú na prastarom ostrove Strongyle.

Domov do Nemecka sa dostali tak, že sa vydávali za stroskotancov. V piatok 4. septembra sa nalodili na loď Volturne, parník francúzskej poštovej dopravy, a o tri dni pristáli v Marseille. 9. septembra dorazili domov do Hamburgu. Stali sa hrdinami. Profesor Lidenbrock mal plno prednášok týkajúcich sa tejto výpravy. Hansovi sa cnelo po domove a tak sa vrátil na Island. Axel si dal predsavzatie, že ho ešte raz za život navštívi. Keď sa Axel raz doma pozrel na tú buzolu, tak zistil, že sa pokazila kvôli tomu guľovému blesku a tak celý čas mali správny smer. Profesor Lidenbrock len dodal: ,,Tento žart si z nás urobila elektrina.´´