Victor Hugo - Chrám Matky Božej v Paríži

Victor Marie Hugo 1802-1885–francúzsky básnik, dramatik, prozaik, politik, esejista a predstaviteľ romantizmu. Začal písať veľmi skoro a v Paríži svojimi básňami získal prvé úspechy. Napísal veľa zbierok (Legenda vekov, Komtemplácie), drám (Hernani, Ruy Blas) a románov (Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiat tri...). Medzi jeho najznámejšie romány patrí historický román Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý začal písať 25.7.1830 a dopísal roku 1831. Je to typické dielo romantizmu. Venuje sa tu opisu Paríža a stavieb v ňom, francúzskej spoločnosti a zmýšľaniu vtedajších ľudí. Píše o osudoch ľudí spojených láskou, nenávisťou, chudobou i závisťou. Negatívny názor vyslovuje na adresu ľudí, ktorí nedokážu medzi seba prijať odlišného človeka. Poukazuje na lásku, pre ktorú sa človek môže aj zblázniť a pre ktorú je schopný všetkého. Je to dráma, ktorá bola veľakrát sfilmovaná a mala veľký úspech. Vtedajší romantici tento román označili za “vhodný len pre domovníčky“ a bol daný Cirkvou do indexu zakázaných kníh. Podnetom pre napísanie Chrámu matky božej bolo preskúmanie života spoločenských vrstiev a tried tých čias, opičiacej sa po upadajúcej šľachte, kňazov i študentov a porovnal to zo životom vtedajšej doby, zmietaná v sociálnych a politických zmätkoch a recidívach tyranských mocí. Hugo zomrel 22.5.1885 v Paríži.

Victor Hugo sa vyznačuje svojimi mimoriadne podrobnými opismi. Preto sú všetky veci i osoby v tomto diele Chrám Matky Božej v Paríži do detailov opísané. Možno tu pozorovať hlavne vonkajšiu charakteristiku postáv, i keď sa tu vyskytuje aj vnútorná charakteristika. Celý dej rozprával rozprávač, sám Victor Hugo. Najhlavnejšie postavy v diele boli Esmeralda, Claude Frollo a hrbáč Quasimodo. Esmeralda bola krásne mladé dievča, ktoré v detstve ukradli cigánky a preto si každí myslel, ži aj ona je cigánka. Mala kozičku Džali , s ktorou si na námestí zarábala na živobytie. Jej krásu jej závidelo mnoho žien a mnohí ju aj so svojou šikovnou kozou považovali za čarodejnicu. Niektorí sa do nej aj zaľúbili, dokonca aj kňaz Frollo a Quasimodo, ona však ľúbila Phoebusa, čo sa jej neskôr stalo osudným. V detstve ju cigánky ukradli svojej mame, ktorú hľadala celý jej život. Na sklonku života sa jej ju podarilo nájsť, ale netešila sa z nej dlho. Po krátkej chvíli ju popravili. Ľudia ju ľutovali, lebo mnohí poznali jej osud. „Chuderka“ 51 Paradoxom diela je, že ju podľa nej nenávideli len 2 ľudia -jej vlastná mama (ktorá o tom nevedela) a kňaz Frollo, ktorý ju miloval.

Svojou krásou a vystupovaním priťahovala pozornosť mnohých ľudí, a nie každému to vyhovovalo „Bodaj ťa skáralo, ty zadubená hlupaňa!“ 37. Z vrchu chrámu ju sledovával Quasimodo „Obrovská hlava, na ktorej sa ježili ryšavé vlasy, medzi plecami obrovský hrb, stehná a nohy tak čudne pokrútené, že sa mohli dotýkať iba kolenami, a pri pohľade spredu sa podobali dvom kosákom , dotýkajúcim sa rukoveťami, chodidlá široké, ruky obludné, a pri všetkej tej obludnosti bola v ňom akási hrozná sila , šikovnosť a odvaha, jednooký, tá hnusná opica, je ako čert“ 57 Od malička bol iný, nikto ho nechcel vychovávať. Nakoniec sa ho ujal Frollo, ktorý ho naučil čítať a písať. Ľudia ho pre jeho škaredosť nemali radi „ Quasimodo nenávidel dav, lebo cítil, že dav nenávidí jeho“ 75 Najradšej zvonil zvonmi na Chráme Matky Božej, kvôli ktorým ohluchol. Vytvoril si k nim osobný vzťah a často sa k nim prihováral „Viliam, ty môj brucháčik“ 263 . Napriek svojmu vzhľadu mal dobré srdce , keď videl, ako veľmi Esmeralda ľúbi Phoebusa a keď videl čo je Phoebus skutočne zač tak jej povedal :,,Nepozeraj do tváre dievča, pohľad na srdce krásneho mládenca býva často ošklivé. Sú i také srdcia čo v nich láska nekvitne.“ Mal rád len 2 osoby- Esmeraldu a kňaza Frolla.

Frollo bol od malička vychovávaný prísne, najradšej študoval knihy a vzdelával sa. Zlom v ňom nastal, keď prvýkrát uvidel vystupovať Esmeraldu a hneď sa do nej zamiloval. Tá ho však odmietla a skoro z toho zošalel. „ Samec, ktory strati samicu, by tak nereval a nezuril“ 483 „Vidíte, práve to ma robí takým zlým, že sa sám seba hrozím!“ 462 Esmeralda ho natoľko pobláznila, že Boha odstrčil na druhé miesto a nechal sa zlákať pozemským pokušeniam „Spomenul si na pochabosť večných sľubov, na márnosť mravnej čistoty, vedy, náboženstva a cnosti, na zbytočnosť viery v boha. S rozkošou sa ponáral do zlých myšlienok a čím hlbšie sa do nich ponáral, tým jasnejšie cítil, že sa v ňom rehoce Satan 352 Bol taký krutý, že keď si ho nechcela Esmeralda zobrať, tak ju nemilosrdne vydal policajtom nech ju povesia. Victor Hugo u tejto postavy skôr opisuje len tie zlé vlastnosti, i keď tam bolo niečo aj dobré (napr. peňažne pomáhal svojmu mladšiemu bratovi ). Stavia tu pozemské hodnoty pred Božími a opisoval nekňazské správanie kňaza.

Celý dej sa odohrával v roku 1482. Dielo sa zaraďuje do obdobia romantizmu. Autor si dal záležať na opisoch, dokonca tomu venoval celú knihu. Opisuje stavby, architektúru „...starú, ostarnutú, bezzubú a koketnú architektúru“ 188, umenie „umenie je už len koža a kosť. Úboho dokonáva“ 188. Zamýšľa sa na rôznymi vecami „...prebehol pes podobný človeku ,alebo človek, podobný psovi“ 88 „Ak jestvujem ja, jestvuje aj toto? Ak jestvuje toto, jestvujem aj ja?“ 8 Spomína gotiku „gotického obdobia“ 20 i stredovek „dobrým stredovekým zvedavcom“ 227. Vo Frollovi možno spozorovať osobný konflikt, lebo i keď bol kňaz zaľúbil sa do Esmeraldy. V jeho myšlienkach ho Esmeralda ľúbila, nebol kňaz a zobrali sa spolu, v skutočnosti ho Esmeralda nenávidela a bol uznávaným kňazom. Poskytuje aj osobný postoj k veciam „Tlačená kniha, tento červ rozožierajúci stavbu, ho vysáva a pohlcuje.“ 186 „Najvyššie súdne dvory sa báli biskupov, a keď sa právnici a kňazi pustili do seba, talár musel pred klerikou ustúpiť“ 361
V Chráme Matky Božej v Paríži sú použité zväčša neutrálne slová, i keď použil i zdrobneniny (študentík str.23, cukrovinkami str.209, konárik str.262), či vulgarizmy ( fľandier str.42 mamľas str.228). Vyskytujú sa tu prirovnania („Zurčalo do námestia ako vodopád do jazierka“ str.17), metafory („Nechali máj s úbohými kvetmi triasť sa od zimy“ str.16), epitetony ( najmilostivejší pán kráľ str.15), anofory i epizeuxi („Kolíše medzi výškou a hĺbkou, medzi klenbou a dlažbou, medzi pádom a vzostupom , medzi ...“ str.78). Vety sú rozvinuté, niektoré sú až na 12 riadkov. Dielo sa skladá z dvoch dielov. Prvý diel má šesť kníh a druhý jedenásť kníh. Knihy sú rozdelené na menšie kapitoly. Je písaný rozprávačom oka kamery, sú časté dialógy medzi osobami. Použil viacero slohových postupov- rozprávací i opisný a umelecký jazykový štýl.

V tomto diele sa mi nepáčilo viacero vecí, napr. jeho zdĺhavé opisy, zhadzovanie Cirkvi, prelínanie deja či odsudzovanie ľudí podľa vzhľadu (Quasimodo-„tá hnusná opica, je ako čert“ 57) Čitateľ sa pri tých zdĺhavých a nezáživných opisoch nemohol dobre sústrediť na dej, i keď dej nebol náročný a dal sa jednoducho pochopiť. Na druhej strane si čitateľ mohol dôkladne predstaviť miesto, kde sa to odohrávalo, ľudí, architektúru. Hugo poukazoval na to, akí hlúpi dokážu byť niekedy ľudia, keď pridali trest Quasimodovi za to, za čo nemohol. Môžeme podľa jeho opisov zistiť, aký ľudia v tej dobe žili „Títo Parížania, to sú mi ale pekná zberba oslov a chumajov!“ 61, ako vnímali dianie okolo seba „tento dav, zvyknutý na disciplínu pri čakaní na verejné popravy, nedával príliš najavo svoju netrpezlivosť “ 227 Nepáčilo sa mi, ako Frollo trpel, keď ho odmietala Esmeralda „ Samec, ktorý stratí samicu, by tak nereval a nezúril“ 483, pretože bol kňaz a učený človek. Na druhej strane sa mi páčila oddanosť Esmeraldy k Phoebusovi a Quasimoda k Esmeralde i keď videli, že oni o nich nestoja. Z tohto diela som si zobrala to, že nemôžem posudzovať ľudí keď ich nepoznám a že ani vzhľad nie je až tak dôležitý. Nie je dôležité ani jeho postavenie, lebo len jeho vyjadrovanie ,skutky, správanie a zmýšľanie nám povedia, aký je v skutočnosti človekom.

Obsah:

Pokrytecky kňaz Frollo, ktorý mal veľmi prísnu výchovu sa zaľúbi do cigánky Esmeraldy. Keď ju prekvapí s jej milým Phoebusom, prebodne ho dýkou, no na popravisko odsúdia Esmeraldu. Hrbáč Quasimodo, zvonár v chráme, ju ukryje vo veži, pretože ju aj on ľúbi. Nepodarí sa mu ju však uchrániť pred Frollom, preto sa mu pomsti- zhodí ho z veže chrámu a nakoniec Quasimodo sám zomiera vedľa Esmeraldy, ktorú popravia.