Ján Palárik - Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch

Ján Palárik sa narodil 27.04.1822 v Rakovej na Kysuciach. Bojoval za spisovnú slovenčinu, snažili sa rozvinúť tradície bernolákovcov a pokračovať v diele Jána Hollého. Poukazoval na chyby v národnej politike a usiloval sa dorozumieť s maďarskými liberálmi. Stal sa zástancom spolupráce medzi národmi Uhorska. Napísal niekoľko učebníc náboženstva, čítanky a gramatiky pre slovenské školy. Za svoj život napísal tri veselohry: Inkognito (1858), Drotár (1860), Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (vznikla v roku 1862 ,premiéra bola roku 1933). Pre všetky tri veselohry, ktoré sú z obdobia obdobia romantizmu je spoločná nielen kritika vyvyšujúcich sa mešťanov a odrodilcov, ale aj princíp deja, v ktorom sa zápletka zakladá na mylnej zámene osôb.

Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch vyšlo prvýkrát v literárnych almanachoch. Dej sa zakladá na princípe inkognita (v rámci ktorého vystupuje niekto v podobe niekoho iného). Palárik vychádzal z hry poľského dramatika Józefa Korzeniowského- Obžinky. Spracoval niektoré jej motívy ,doslova opisuje pasáže o potrebe zmierenia a zblíženia sa šľachty s ľudom, čo je i s
témou spolužitia Slovákov s Maďarmi hlavná téma veselohry. Hlavnou myšlienkou je vlastenectvo, ktoré je nemysliteľné bez lásky k ľudu a kritika slov. šľachty, ktorá sa odnárodňuje a pohŕda ľudom. Ján Palárik zomrel v roku 1870 v Malichove.

Hlavné postavy v diele sú až 4, nedá sa presne určiť ktoré sú majhlavnejšie: grófka Elisa Hrabovská, grófkina spoločnica Miluša, barón Kostrovicky a Ľudovít. Autor neopisuje zovňajšok postáv, k zovňajšku vieme z diela iba to, že vtedajšie slovenské ženy boli veľmi pekné „ozaj, prekrásna to ženička slovenská!“ str ,133

Grófka ELIZA HRABOVSKÁ je sirota, otec jej zomrel, keď bola ešte malá „toto je môj najdrahší poklad, ktorý na tomto svete opustiť musím „ str. 140 . Je veľmi milá a priateľská, váži si ľudí, hlási sa k slovenskému pôvodu a je naň hrdá. Jej prefíkanosť a vynaliezavosť nepozná hraníc. Jej najlepšia priateľka je MILUŠA- dcéra učiteľa, ktorá je vychovávaná v národnom duchu a k tolerancii voči Uhorsku „..milujem ťa ako vlastnú sestričku..“ 141. Je krásna, vzdelaná a bystrá, pozná cudzie jazyky, ale uprednostňuje slovenčinu. Má veľmi dobré srdce, Palárik aj pomocou nej vyjadril svoje predstavy o tom, aký vzťah majú mať slovenskí inteligenti k slovenskému ľudu - majú pomáhať svojmu ľudu, z ktorého vyšli, dostať sa na vyššiu hmotnú a kultúrnu úroveň.

Barón ĽUDOVÍT KOSTROVICKÝ je snúbenec grófky Hrabovskej. Má slovenský pôvod, ale hlási sa k Maďarom. Má dobré srdce a láska mu je prednejšia pred vôľou otca „ja len v pravej láske rozkoš nachádzam!“ str 226 . Jeho verný priateľ je inžinier ROHON- pôvodom Slovák, ale prostredím pomaďarčený. Avšak z láska k MIluške sa vráti k Slovákom. Je milý a prefíkaný ako Eliza.

Veselohra bola napísaná v roku 1862, čo je obdobie romantickej literatúry. Uprednostňovaná je národná tematika „....keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej vlasti na škodu, ba že iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani do reči ani do literatúri slovenskej odťahovať nebudú“ str. 136 „veď hudba a spev je najnevinnejšia a Slovákom najmilšia zábava „ str. 145. Palárik tu odsudzuje obrodilstvo, vlastizradu „ba vyznať sa musím, že si ja zo srdca obrodilstvo hnusím“ str. 197. Spomína tu staré národné zvyky (obžinky- slávnosti po zbere úrody), symboli slovenského národa- kroje, žnice a ženci . Dielo má šťastný koniec, celá pravda vyšla na povrch a všetci boli šťastný. Hrdinovia sú obyčajný ľudia (Miluša, Rohon).

V diele bolo použitých mnoho zastaralých slov i maďarských slov Gratulírovať, čujete, 141 fechtovania str. 138 kišasonka 162, magyar skramenský 162. Použil tu i zdrobneniny mamuška 162,
Porekadlá keď medzi husi kameň hodíš, tá gágne, ktorá cíti, epitetony Úbohý ľud slovenský str.141
Prirovnania Lásku sťa tovar predáva 198 . Časté aforizmy, ktoré podporujú neraz obratne dosahovaný konverzačný ráz veselohry. Dielo sa delí na 3 dejstvá s výstupmi. Je písané formou dialógov medzi osobami, niekedy tm bola pieseň.

Palárik v tejto veselohre skritizoval zmaďarizovanie niektorých vtedajších ľudí. Pekné je, že sa zastal Slovákov a i on sám sa nezmaďarizoval. Týmto dielom chcel vyzdvihnúť Slovákov a zdvihnúť im sebavedomie „....keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej vlasti na škodu, ba že iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani do reči ani do literatúri slovenskej odťahovať nebudú“ str. 136
Páčila sa mi myšlienka „veď konečne všetkých nás najvyššia hodnosť je, že sme ľudia, a - človek človeku brat“ str. 148, kde ukazuje, že človek by mal byť rovný s človekom bez ohľadu na štátnu príslušnosť.