Milan Kundera

Milan Kundera sa narodil 1. apríla 1929 v Brne. Je to česko-francúzsky spisovateľ, žijúci od roku 1975 vo Francúzsku a od konca 80. rokov píšuci po francúzsky. Tiež je označovaný ako svetovo najúspešnejší a najprekladanejší autor českého pôvodu. Je synom významného muzikológa Ludvíka Kunderu a bratrancom básnika a prekladateľa Ludvíka Kunderu. V roku 1948 maturoval na brnenskom gymnáziu a zapísal sa na Filozofickú fakultu Karlovej Univerzity. Štúdium však skoro prerušil a prešiel na štúdium hudobnej skladby. Absolvoval potom aj Filmovú fakultu AMU a v rokoch 1958 - 1970 tam prednášal svetovú literatúru. V rokoch 1948 - 1950 bol členom KSČ (spoločne s J. Trefulkom vylúčený pre „protistranícku činnosť“). V roku 1956 mu bolo obnovené členstvo. Milan Kundera sa angažoval v reformnom hnutí a roku 1970 bol znova vylúčený a stal sa disidentom. V roku 1975 mu bolo ponúknuté miesto hosťujúceho profesora na univerzite vo francúzskom Rennes, ktoré prijal, a hneď nato do Francúzska odišiel. Neskôr prednášal aj na univerzite v Paríži. Z dôvodu emigrácie mu bolo v roku 1979 odobrané česko-slovenské štátne občianstvo. Zostal teda vo Francúzsku, v roku 1981 získal tamojšie občianstvo a v súčasnosti žije v Paríži. Do vlasti sa po roku 1989 vracia len sporadicky a aj vydávanie svojich diel v češtine výrazne obmedzuje (napríklad román Neznesiteľná ľahkosť bytia vyšiel v Česku až v roku 2006).


Tvorba:

1953 - Člověk zahrada širá, básnická zbierka, debut
1965 - Žert, román, tragický obraz dezilúzie hlavného hrdinu zo série žartov, kvôli ktorým sa zaplieta do sveta komunistických fanatikov a udavačov; najprv sa jeho nevinný študentský žart berie smrteľne vážne a je zaňho prenasledovaný, túži sa pomstiť, ale odplata sa minie účinku, celá situácia je najväčší žart osudu. Román bol sfilmovaný podľa scenára, ktorí napísal samotný Kundera.
1984 - Nesnesitelná lehkost bytí (francúzsky 1984, česky Toronto 1985), román, mnohovýznamová filozofická próza, prelínanie dejových línií. Román bol sfilmovaný.
Román Neznesiteľná ľahkosť bytia vyšiel po prvý raz vo francúzskom preklade v roku 1984, po česky iba dvakrát vo vydaniach Sixty-Eight Publishers v Toronte v roku 1985 a 1988; vydanie z roku 1985 sa v rozpore s autorskými právami objavilo tiež na internete. Kniha nebola v Česko-Slovensku nikdy oficiálne vydaná, stalo sa tak v Česku až v roku 2006
1986 - l'Art du roman (Umenie románu), eseje, prvá kniha, ktorú Kundera napísal vo francúzštine, súčasne sa prehlásil za francúzskeho spisovateľa


ŽERT

1. Téma
Ludvíkova snaha pomstiť sa Pavlovi Zemánkovi za vylúčenie zo školy a strany, život Ludvíka po vylúčení a tiež ako sa s časom mení pomsta na trápny žart.
2. Kompozícia
Román má sedem rôzne dlhých častí a tie sa ďalej členia na číslované kapitoly, ktorých počet nie je v jednotlivých častiach rovnaký. Dielo má výrazne mnohovrstvový text, v ktorom sa doplňujú, korigujú a zpochybňujú názory všetkých rozprávačov príbehu (rozprávačmi sú hlavný hrdina Ludvík Jahn, ale aj Helena, Jaroslav(Ludvíkov priateľ, folklorista), Kostka(silný veriaci) ).
3. Jazyk
Veľa opisov, ľahko čitateľné dielo, veľa vnútorných monológov
Upozornil na krízu jazyka
4. Žáner
Žert je román spoločenský, filozofický a politický. Svojím rozpätím medzi tragédiou a fraškou naznačuje mnohovýznamovosť motívov, tém a postáv.
5. Rozprávač
1 osoba- priamy
6. Celkový zmysel
Román ukazuje absurditu doby od konca 40. do 60. rokov 20. storočia v komunistickom Československu a všeobecne v totalitnom systéme) a jej ničivý vplyv na ľudské osudy.
7.Charakteristika Ludvíka:
Ludvík bol na začiatku diela plný ideálov, veril v dobro komunistov a bol hrdý na to, že môže patriť do komunistickej strany. Po jeho žarte sa mu rozpadá celý jeho doterajší svet, búrajú sa mu ideály a myslí len na odplatu.


Obsah:
Obsah diela je hlavne zo začiatku chaotický a je zložité sa v ňom vyznať. Hlavným dôvodom prečo je to tak sú 4 rozprávači, ktorí sa postupne striedajú. Tiež sa nám pointa diela odkrýva až pri konci knihy. V siedmej časti sa rozprávači striedajú v každej kapitole, čo sťažuje čítanie ešte viac. Avšak po prečítaní knihy je určite každému jasné o čom toto dielo je. Obsahom diela môžeme označiť život Ludvíka Jahna, ktorí sa po mnohých rokoch vracia do rodného mesta, a to len kvôli pomste. Keď bol Ludvík Jahn mladý poslal svojej priateľke Markétke pohľadnicu s textom: „Optimismus je opiem lidstva, zdravý duch páchne blbostí. Ať žije Trockij.“str.39. Avšak pohľadnica, ktorá bola myslená ako žart je zle pochopená a Ludvík je vyhodený nielen zo strany ale aj zo školy. Následne, keďže už nie je študent je zaradený do Pomocných technických práporov. Teraz chystá pomstu Pavlovi Zemánkovi, ktorí sa pričinil o jeho vyhodenie a to tak, že si požičia byt od priateľa Kostku, v ktorom neskôr zvedie Pavlovu ženu Helenu. Deň na to však zisťuje, že Helena s Pavlom už tri roky nežije, a teda že sa mu pomsta nepodarila. Ludvík teda odvrhuje Helenu, ktorá sa preto pokúsi o samovraždu ale to sa jej nepodarí, keďže zje omylom len preháňadlo. Dej je tiež sprevádzaný úvahami o moravskom folklóre, o ktorom hovorí Ludvíkov priateľ Jaroslav, ktorí na záver diela počas vystúpenia dostáva infarkt. Dej tiež sprevádza príbeh o nenaplnenej Ludvíkovej láske – Lucii.


Citáty:
„Markétka patrila medzi tie ženy, ktoré berú všetko vážne (táto vlastnosť dokonale splývala so samotným géniom doby) a tým je dané sudičkami do vienka, že schopnosť viery bude ich najsilnejšou vlastnosťou. Tým nechcem eufemisticky naznačovať, že by bola snáď hlúpa, každopádne, bola dosť nadaná a bystrá a natoľko mladá (chodila do prvého ročníka a mala devätnásť rokov), že naivná dôverčivosť patrila skôr k jej pôvabom ako k jej nedostatkom, tím viac, že bola sprevádzaná nesporným telesným pôvabom. My všetci sme mali Markétku radia viac či menej sme sa o ňu pokúšali , čo nám (alebo aspoň niektorým z nás) neprekážalo, aby sme si z nej nerobili miernu a dobre mienenú srandu.“ Str.32

„Cítil jsem, že moje obrana pozbyla jakýchkoli argumentu. Opakoval jsem ještě několikrát ty stejné: že to byla legrace, že to byla jen bezvýznamná slova, že za tím byla jen moje nálada a podobně. Odmítli mne. Řekli, že jsem napsal své věty na otevřenou pohlednici, že je mohl kdokoli číst, že ta slova měla objektivní dosah a že k nim nebyla připsána žádná vysvětlivka o mé náladě.“ Str. 38

„A tehdy jsem poprvé uviděl Lucii. Šla právě proti mně, vcházela na dvůr biografu: proč jsem ji neminul a nešel dál? Bylo to způsobeno zvláštní loudavostí mé vycházky? Bylo to ve zvláštní pozdně odpoledním osvětlení dvora, že jsem přece jen zůstal uvnitř něho a nevycházel na ulici? Anebo to bylo v Luciině zjevu? Ale vždyť ten zjev byl zcela obyčejný, a i kdež mne později právě tato obyčejnost dojímala a přitahovala, čím to, že mne zarazila a zastavila hned na první pohled?“ str.66

„I já jsem byl ovšem dotazován a kamarádi byli o to zvědavější právě na moje zprávy, že dívku, o níž budu mluvit, teď denně vídali a mohli si ji tedy dobře představit a spojovat její konkrétní zjev s mým vyprávěním. Nemohl jsem to kamarádům odepřít, nemohl jsem dělat nic jiného než vyprávět a tak jsem vyprávěl o Luciině nahotě, kterou jsem nikdy neviděl, o milování, které jsem nikdy nezažil a přede mnou vystával najednou přesný a detailní obraz její tiché vášně.“ Str. 103

„Dusil jsem se ponížením a hanbou. Netoužil jsem po ničem jiném než zmizet, osamět a smazat celý tenhle špinavý a bludný příběh, tento hloupý žert, smazat Helenu i Zemánka, smazat předvčerejšek i dnešek, smazat to, smazat, aby po tom všem nezůstala ani stopa“ 263

„…zdálo se mi, že uvnitř těchto písní jsem doma, že z nich jsem vyšel, že jejich svět je mé původní poznamenání, můj domov, jemuž jsem se zpronevěřil, ale jenž je tím víc mým domovem (protože nejúpěnlivější hlas má domov, na němž jsme se provinili), ale hned jsem si také uvědomoval, že tento domov není z tohoto světa (a jaký je to tehdy domov, není-li z tohoto světa?), že to, jak tu zpíváme a hrajeme, je jenom vzpomínka, památka, obrazné uchování čehosi, co už není, a cítil jsem, jak pevnina tohoto domova mi klesá domě pod nohama, jak se propadám, jak držím klarinet u úst a propadám se dolů do hlouby let, do hlouby staletí, do nedohledné hloubi (kde láska je láskou, bolest bolestí), a říkal jsem si s údivem, že můj jediný domov je právě toto propadání, tento hledavý a touživý pád, a oddával jsem se tedy dál, zakoušeje sladkou závrať.“ 291