Hans Christian Andersen: Cisárove nové šaty

Kedysi dávno žil cisár, ktorý sa viac staral o parádu ako o celé svoje kráľovstvo. V kráľovskom meste bolo vždy veselo, lebo tam prichádzalo množstvo cudzincov. Raz ho navštívili aj dvaja šibali, čo sa vydávali za tkáčov, ktorí vedia utkať najkrajšiu látku. Bude to látka, ktorej farby a vzory nebude vidieť len veľmi hlúpy človek. Cisár si povedal, že by to boli pre neho znamenité šaty. Spoznal by, kto v jeho ríši je hlúpy a nie je súci na svoj úrad. Hneď vyplatil šibalom celú kopu peňazí, aby sa pustili do práce. Tí postavili krosná tvárili sa, že pracujú – tkajú, strihajú a šijú nádherné šaty. Všetok hodváb a zlato si skryli a nechali si ho pre seba.

Cisár poslal za šibalmi svojho ministra, aby pozrel, ako pokračujú v práci. Starý dobrý minister nič nevidel a veľmi sa zľakol: „Bože môj, vari som ja hlúpy?“ A nikomu nepovedal, že látku nevidí. Cisárovi opísal, aká je látka nádherná a ako veľmi sa mu páči. Šibali dostali ďalší hodváb a zlato a pokračovali v práci na prázdnych krosnách. Aj ďalší dvoran, ktorý kontroloval šibalov nič nevidel, a opísal cisárovi krásu látky. Potom aj sám cisár chcel vidieť látku, pokým je ešte v krosnách, lebo celé mesto o nej rozprávalo. Chudák cisár pravdaže nič nevidel rovnako ako všetci ostatní, ale aby v hanbe nezostal, tak látku obdivoval a obom šibalom dal rytiersky kríž a titul cisárskeho tkáča.

Potom šibali látku vybrali z krosien a šili šaty pre cisára. Keď boli šaty hotové, šibali mu obliekli nové šaty a cisár sa v nich ukázal celému kráľovstvu. Zástupy ľudí obdivovalo šaty, plášť aj vlečku. Nikto nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo všetci sa báli, že ich budú považovať za hlupákov. Len zrazu jedno dieťa zvolalo: „Ale veď je nahý!“ A nakoniec všetok ľud volal to isté. Cisára zamrazilo, lebo vedel, že majú pravdu, ale musel vydržať po celý sprievod kráčať, akoby mal na sebe oblečené tie najkrajšie šaty.