- prichádza Marika, zdvorilo zdraví, nikto neodpovedá, až napokon Fanka, Marika hovorí, že počula, že pred Fischlovým domom zabodli nemeckého vojaka, osobnú stráž majora, loveckým nožom, hovorí, že aj Tomko musel jeho krik počuť, ten zaskočene klame, že nič nepočul, Ondrej tvrdí, že stále im niečo tají a podľa neho počul krik, vybehol von a Nemci ho zatkli a zmlátili, učiteľ priznáva, ale stále ich upokojuje, že ich isto budú len trochu vypočúvať, každý vyhlasuje, že má alibi, Tulák pochmúrne hovorí, že sa už možno nevrátia domov, poukazuje na ich počet, Tomko sa ho snaží umlčať, Tulák povie nemecký zvyk – jeden k desiatim, O. sa zdesený snaží ho presvedčiť o opaku, najprv tvrdí, že ešte niekto musí prísť, potom naráta len deväť ľudí – F. nie, kričí, že to nikomu nedovolí, lebo je ešte dieťa; s úľavou víta zvuk zvončeka
7.
- Fischl prezrádza, že on nie je zadržaný, jeho tam poslali, keď sa dozvedel, aké osoby boli zadržané, súhlasil, že bude prostredníkom, oznamuje vraždu vojaka a že ak sa do svitania nenájde vinník, všetci budú zabití; Terezčák prvý raz cituje z evanjelia: „Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš...“
- rozhorčení poukazujú na to, že sú medzi nimi aj ženy a deti, Fischl bezmocne odpovedá, že vo vojne sú i také obete
- Tomko ukazuje rozdiel medzi nimi a Nemcami (*TOMKO „Sú predsa mocní a slabí... Násilie a jeho obete!“ FISCHL „Aj slabí vraždia...! Loveckou dýkou, napríklad. A od chrbta...! Nie, nie... Kto zabíja, nie je nevinný!“ TOMKO „Slabý sa bráni, ako vie. Inú možnosť nemá!“ FISCHL „Má možnosť – nebrániť sa. Poddať sa tlaku, prispôsobiť. Neučí nás to aj fyzika?“ TOMKO „Človek nežije podľa fyzikálnych, ale podľa ľudských... podľa zákonov svojho svedomia!“*)
- keď sa Tomko pýta, prečo už Slováci a pôvodom Nemci nenažívajú pokojne ako predtým, Fischl vyťahuje, ako ho spolu s ďalšími počas povstania zavreli práve v tejto pivnici, spomína na syna pána Terezčáka, ktorý ho potom tajne ukrýval; uisťuje všetkých, že aj on chce naďalej v pokoji nažívať v tomto meste, Slovensko je preňho vlasťou, sľubuje, že urobí všetko, čo môže, aby im pomohol
- Tomko hovorí, že Terezčáka chytili ešte pred siedmou, Fischl si značí, aby to povedal majorovi, Babica sa ozve, že išla od rodičky, Šustek, že bol iba na návšteve a v jeho rajóne sa vyskytla slintavka, čiže tam ako zverolekár nemôže chýbať, Uhrík pripomína, že sa pozná so Severínym, jediný Tulák je nezdvorilý, odsudzuje Nemcov; Fischl odchádza
8.
- Uhrík, Šusták a Babica sú na Tuláka nazúrení, Uhrík sa mu vyhráža s britvou, Tomko ho prinúti ospravedlniť sa; Tulák neverí Fischlovi, lebo je Nemec (*TOMKO „Ste zaujatý. Nemám rád fanatikov!“ TULÁK „A ja zas fašistov...! Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome! /Na Uhríka, Šusteka./ A ani takých nemám rád, čo by tú čižmu najradšej vlastnou slinou úctivo vyblýskali...!“*)
- Tulák hovorí svoj názor, že toto je o demoralizácii Slovákov – naschvál zajali aj ženy aj deti, lebo ich životy sa pripíšu partizánom, ktorí ich nechali zahynúť, lebo sa nepriznali k vražde nemeckého vojaka, Uhrík uvažuje, čo ak dokonca Nemci zabili vlastného
- prepadajú zúfalstvu, Ondrej opäť plamenne háji Fanku, že ju nemôžu zabiť, je ešte len dieťa (*„Ešte nie je súca na lásku... ako môže byť súca na smrť...?!“*), Tulák po jeho prejave zmäkne, začne sa na úžas všetkých modliť, ostatní ho nasledujú.
II. dejstvo
- odbíja jedna hodina po polnoci, každý si našiel nejakú svoju činnosť
1.
- Šustek nervózne hľadá cigarety, Pani si veští z kariet, stále jej vychádza to isté – dobrá správa a dlhá cesta; zvonček, za dvere niekto položí peceň chleba a vedro s vodou, Tulák prosí rozdeľujúceho Tomka o väčší kus, lebo dva dni nejedol, stane sa tak, hoci Šustek je proti; Tomko stráca optimizmus, jedlo a pitie považuje za výsmech od Fischla – on vtedy ani jedno nedostal; Uhrík si všimne, že Tulák si chlieb krája loveckým nožom, obviňuje ho z vraždy, všetci chcú zistiť, kto to vlastne je, on hovorí, že vojaka nezabil a do ostatného ich nič nie je; Pani vychádza ďalšia karta – Smrť
2.
- prichádza Fischl, nesie dobré správy, Babica je voľná, musí len povedať meno a adresu tej rodičky, je zarazená, napokon prizná, že jej robila interupciu, čo už major akceptovať nebude; Šustekovi major nevyhovel, do jeho rajónu vyšle vojenského veterinára; Fischl telefonoval s pánom Severínyim, ten sa na Uhríka vykašľal; Uhríkova rýchla premena – šok, pýta sa, kto teraz bude ošetrovať jeho jemnú pokožku, náhle naňho so zlosťou začne nadávať; Fischl hovorí, že sa cítil zaviazaný Terezčákovi a major sľúbil, že ho pustí, zistili sa však nové skutočnosti – jeho syn v skutočnosti tajne robil pre povstalcov, partizáni, čo ho napokon zabili, o tom nevedeli; starec je nekonečne šťastný (*STAREC „Áno, chápem. Nemohli ste mi pomôcť. /S narastajúcou hrdosťou./ Musím ostať tu. Lebo môj syn nebol zradca!“*), začne si spievať Ej, zaspievalo vtáča na kosodrevine, ide k Babici, ktorá medzitým začala plakať, ona ho prosí o odpustenie
- Fischl oznamuje, že im pomohla náhoda – zistilo sa, že zabitý vojak bol opitý, a teda nedisciplinovaný, major teda rozhodol, že namiesto 10 mŕtvych stačí 1, toho si majú medzi sebou vybrať sami (Tulák, Tomko a Ondrej sú pobúrení), Uhrík oznamuje, že vrah je medzi nimi, ukáže Tulákov nôž, Fischl hovorí, že to bol taký istý, ale ten zostal v tele vojaka; Tomko žiada, nech im dá hodinu na rozmyslenie
3.
- Tomko vyčíta Uhríkovi obvinenie nevinného človeka, s ľútosťou konštatuje, že už začína morálny rozklad, prosí, aby v žiadnom prípade nestrácali ľudskosť
- Šustek žiada, nech už hlasujú, nepripúšťa vynechanie žien, keď odmietajú, chce vyberať podľa veku (*„No prosto, aby... aby tí starší, ženatí, čo majú povinnosti...“*), potom podľa spoločenského postavenia (*ŠUSTEK /horúčkovito/ „Tak potom... potom podľa spoločenského postavenia!“ MARIKA „Podľa čoho...?“ ŠUSTEK „Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu... Ľudia predsa nie sú si rovní... Nikdy nebolo, ani nebude...!“*), tvrdí, že jeho život je cennejší ako život tuláka alebo prostitútky; Pani sa od Mariky dozvedá, že jej muž s ňou spal; Ondrej nezvláda napätie a dobrovoľne sa hlási na smrť, Tomko a Tulák mu to zakazujú; Šustek sa pýta Starca, koľko má vlastne rokov (chce, aby sa obetoval), on hovorí, že už sa mu ani nežiada žiť, chcel by si oddýchnuť, ale musí ešte očistiť synovu pamiatku, zabiť jeho udavača, Uhrík sa rýchlo pýta, či nechce radšej, aby to urobil niekto zaňho, niekto mladší, niekto z nich; O. šalie, chce vybehnúť von z pivnice, Tulák ho v poslednej chvíli strhne zo schodov; (*ONDREJ /šklbe sa, zimnične drmolí/ „Áno, áno... prihlásim sa! Ja... ja som nevedel, že sú ľudia takí... takí podlí...!“ TULÁK /zviera ho pevne/ Za koho sa chceš obetovať, ty blázon...?! Za takýchto babských chlapov...?!“ ONDREJ „Pusť ma! /Trhá sa, kričí./ Nenávidím vás...! Hnusí sa mi táto pivnica... hnusí sa mi celý svet! Ten váš úbohý, farizejský svet...! Hnusí sa mi prosiť pána Fischla! Doboha aj s jeho majorom... načo sem prišli... choďte preč... choďte preč... dajte nám žiť...!“ ... /spustí sa na schodík, schúlený do klbka; pre seba/ Ja... ja chcem byť človek... a nie... nie handra!“*)
