- Tulák hovorí, že majú jedinú možnosť, neprijať majorov návrh, lebo z deviatich ľudí sa stanú vrahovia, Ondrejovi hovorí, že toho dobrovoľníka môžu mučiť (ukazuje spálené bodky od cigariet), obesia ho na výstrahu..; (*TULÁK /pre seba, zamyslene/ „Proti násiliu má človek iba jednu šancu...“ TOMKO /čaká/ „A tá šanca...?“ TULÁK /po chvíli, prosto/ Chlapec to povedal. Ostať človekom... nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť... A svoju ľudskú tvár.“*)
- Šustek náhodou spomenie, že je nadporučík v zálohe, Tulák prezrádza, že je vojak, sarkasticky hovorí, že ho navrhne na medailu za statočnosť, hovorí, že je zajatý povstalecký vojak, čo ušiel z transportu do koncentračného tábora; argumentuje, že ak sa nedohodnú a meno iní vyberú za nich, ich ruky aspoň zostanú čisté, nebudú vrahmi, a ak sa major urazí a dá ich zabiť všetkých, môže z nich spraviť mŕtvoly, ale nie ľudské handry, človek niekedy nemá veľa možností, no má aspoň jednu – ostať človekom za každú cenu; je o 5 minút 3, Uhrík má záchvat hysterického smiechu, hovorí, že vymyslel riešenie – dajú majorovi jedno meno, ale nie z nich, je predsa mnoho ľudí, čo je proti Nemcom; s týmto nesúhlasí nikto, dokonca ani Šustek; Tulák hovorí, že presne toto Nemci chceli, dohnať ich do šialenstva, keď každý myslí len na seba, je zlomený a plazí sa po zemi ako červík, hovorí Uhríkovi, že každý Judáš sa raz obesí, alebo ho niekto zabije, Uhrík je nepríčetný, vytiahne svoju britvu a Tuláka zozadu sekne do krčnej tepny
- všetci sú šokovaní, mŕtve telo odnášajú na posteľ, Uhrík jachce, že akoby to jeho ruka spravila sama od seba
- Starec v mysli počuje kikiríkanie kohúta, hovorí, že sa stalo, ako bolo napísané – prvej, než kohút zaspieval, zaprel, zaprel v sebe človeka
- zvonček
4.
- prichádza Fischl, Tomko mu oznamuje, že majorov návrh neprijímajú, Fischl ich prosí, na stôl pokladá kľúč – tá jedna osoba má po východe slnka len odomknúť dvere a utekať, bude zastrelená na úteku
- Uhrík hovorí, že kľúč netreba, pretože už nie sú desiati, ukáže mŕtvolu, chytí sa Fischlovej otázky, či sa zabil sám, Fischl si uľahčene vydýchne, to vraj mení celú situáciu a onedlho budú voľní, pýta sa, kto vlastne bol ten človek, Uhrík spomenie útek z transportu do koncentráku, chcú ho umlčať, Marika s náhlou záplavou citov povie, že to bol jediný skutočný chlap medzi nimi, začne Uhríkovi nadávať, prezradí, že to on ho podrezal, Fischl je ohromený nechutnosťou toho činu, nechce nič viac počuť, mojorovi len oznámi, že jedného mŕtveho má; vybieha von
5.
- Starec hovorí Uhríkovi, že ak sa dostane z tej pivnice, tak ho zabije, Uhrík sa zúfalo obhajuje, že to urobil pre všetkých, deviatich predsa zachránil, musia sa teraz vrátiť do normálneho života, lebo človek má len jeden život; Pani a Šustek sa ho čiastočne zastávajú, že to bol síce strašný čin, ale teraz sú oni voľní, Šustek dodáva, že samozrejme po vojne sa za tú vraždu postaví pred súd, s tým Uhrík nesúhlasí, chce, aby sa dohodli, že to bola samovražda, rozvíja svoju myšlienku, že Tulák bol možno žid, chce ho prehľadať, Tomko mu vrazí, no potom sa ospravedlní
- Starec začne citovať o Judášovi – že po zrade horko zaplakal a obesil sa, núka Uhríkovi kľúč, Uhrík, už v istom stupni vyšinutia, uvažuje, že to bude možno najlepšie, budú o ňom hovoriť, že žil statočne, až kým neprišli tieto všivavé časy, posledný raz v živote sa hrdo vystrie, schmatne kľúč a beží hore schodmi, snažia sa ho zadržať, zvrchu zakričí, či ich už trápi svedomie; počuť zvonček, utekajúce kroky, krátku dávku zo samopalu
- (*STAREC /do ticha, tvrdo/ „Nie... jeho nie... /Na nehybné telo Tuláka./ Iba tohto človeka mi je ľúto...“ ONDREJ „Ani nevieme, kto to bol...“ TOMKO /ticho/ „Bol to pútnik na ceste... /Zahľadí sa hore do tmy schodov – na poslednú cestu Uhríka./ Boli to naši... bratia... Naši nešťastní ľudskí bratia...“*)