Osoby:
Fanka, gymnazistka (takmer 16) – ľúbi Ondreja, chce, aby sa s ňou vyspal, detinská; s Ondrejom boli v parku, hoci ju O. chcel proti jej vôli domov odprevadiť do siedmej, omeškali sa
Ondrej, študent (20) – ľúbi Františku (Fanku), no uvedomuje si, že je ešte pod zákonom, chvíľami sa k nej správa ako k decku, volá ju Františka strapatá, často na jej vek poukazuje aj neskôr, pokladá za vylúčené, aby aj ona musela zomrieť; rozumný, zodpovedný; keď vidí morálny rozklad skupinky a cíti, že Fanke hrozí nebezpečenstvo, psychicky to nevydrží, dobrovoľne sa hlási na smrť
Terezčák, bývalý horár (75) – mĺkvy, nábožný, často cituje Bibliu alebo hovorí o Bohu, hovorí o tom, že svet ochorel na motolicu, ľudia zdiveli a zosodomčili sa; je citlivý na to, keď mu hovoria Terezčák, necháva si hovoriť „pán“ Terezčák, svojho syna ľúbi a trápi sa, keď sa o ňom tvrdilo, že bol s Nemcami, na konci túži po pomste; bol na synovom hrobe, no chytili ho ešte tesne pred siedmou
Babjaková, babica (57) – Fischl jej u majora vybaví prepustenie, lebo pomáhala rodičke, napokon však vysvitne, že nezákonne robila potrat; bola aj pri pôrode Ondreja aj Fanky; robila potrat Terezčákovej žene, skoro kvôli tomu prišla o živnosť
Dr. Šustek, zverolekár (45) – od nervozity stále pýta cigarety; bol na zabíjačke; v hraničnej situácii je mimoriadne nervózny (cigarety), snaží sa zo smrti akokoľvek vyvliecť, neuznáva rovnosť ľudí, cíti sa spoločensky navrchu, snaží sa dokonca presvedčiť Starca, aby bol dobrovoľník, pretože aj tak onedlho zomrie
Uhrík, holič (45) – veľmi výbušný, Tulák ho od začiatku rozčuľuje, dráždi; židov považuje za menejcenných (Božechráň, ja proti nim nemám nič... vôbec nič! Aj dobrí zákazníci, aj... No predsa je to istý rozdiel... ... Ja predsa nemám na svedomí všetkých židov! Od vekov ich ktosi bije, katuje, likviduje... prečo sa chcete vyvŕšiť práve na mne? O jedného žida viac alebo menej, na tom dnes už nikomu... Nechcel som zabiť! A netušil som, že bol žid! Ale nemôžem za to... jednoducho nemôžem... že tá hrča na svedomí je zrazu oveľa menšia!)
Tulák (30) – nezdvorilý, nedotklivý, časté cynické poznámky (najmä o ich situácii a o Nemcoch), na začiatku si rýchlo znepriatelí takmer všetkých, najmä Fischla, Šusteka a Uhríka, ku koncu však všetci okrem Uhríka vidia, že to bol dobrý človek; jediný vidí situáciu realisticky, snaží sa donútiť aj ostatných to tak brať – napr. poukazuje na ich počet, nedáva im zbytočné nádeje, odmieta stratiť v snahe o záchranu života svoju dôstojnosť a ľudskosť, chce žiť, no nie na kolenách, po štvornožky ako pes; silné protinemecké cítenie;
Tomko, učiteľ (55) – pokojný, rozvážny, nemenovaný vodca skupinky, všetkých rozhnevaných zmieruje, vyzýva k rozvahe; učil F., O. aj Mariku
Pani lekárniková (45) – čakala na hovor s manželom na pošte
Marika Mondoková, prostitútka (30)
Fischl, obchodník s drevom (54) – diplomatický, nie je mu príjemné nosiť zlé správy, hoci sa rukojemníkom snaží pomôcť, má isté sympatie s Nemcami, napr. Majorov príkaz na zadržanie 10 rukojemníkov považuje za prirodzenú reakciu, keď hovoria o vojne a Nemcoch, pripomína im, že pred nimi stojí Nemec, po zistení, že vojak bol opitý, podporuje majorovu myšlienku, že zabitie len 1 rukojemníka je dobré pre morálku nemeckého vojska – uvidia, že s plnou ochranou môžu počítať, len keď budú disciplinovaní, obhajuje majora, že rozkaz na takéto zadržanie rukojemníkov robí len v nevyhnutných prípadoch, zatiaľ len 2 či 3-krát...
I. dejstvo
- prostredie: pivnica (bohatej židovskej rodiny Petrášových, ktorí boli pravdepodobne prevezení do koncentráku; tá istá pivnica, do ktorej počas povstania Slováci zavreli 10 medzi nimi žijúcich mierumilovných nemeckých rodín na 3 dni bez jedla a pitia), zaprataná rôznymi vecami, drevené schody, na začiatku len svetlo sviečky; odbíja siedma hodina večer
1. výstup
- príchod Ondreja a Fanky, obaja sú znepokojení, Fanka zdôrazňuje, že sú sami dvaja, Ondrej jej pripomína vážnosť situácie, ona ho volá do postele, on hovorí, že všetko má svoj čas, napokon súhlasí, že iba na chvíľku a v kabátoch
2.
- F. vykríkne, zbadá vzadu v tme vo foteli postavu – Terezčák (Starec), ona ho obviňuje, že špehuje, Ondrej sa pýta, zisťuje, že aj jeho chytili kvôli zákazu vychádzať po siedmej (*„Bol som v cintoríne... nedbám o čas... /S trpkým úškrnom./ A nepoznám taký zákaz, že si človek nesmie uctiť hroby!* - podobné Antigone; bol na hrobe svojho syna, všetkými považovaného za zradcu)
3.
- zvonček, prichádzajú rozčúlená Babica, napitý Šustek (bol na zabíjačke u švagra, jediný nie je odtiaľ) a Tulák, nenávisť medzi Babicou a Terezčákom je až hmatateľná, Babica pripomína „jeho pesničku“, Terezčák predpovedá, že si ju raz ešte zaspieva, ale ona pri nej bude plakať
- pýtajú sa Tuláka, odkiaľ je a kto, odpovedá „Nikto.“
- zvonček, krik a dupot, Uhrík sa bráni, kričí, že to je omyl, že ho pozná pán Severínyi, tresnú ho po hlave a skotúľa sa dolu schodmi
4.
- Uhríkovi pomáhajú vstať, on sa rozčuľuje, že pán S. to tak nenechá, Babica mu napravuje vytknutý členok
5.
- príchod vydesenej Pani a pokojného Tomka, ten je u všetkých vo veľkej úcte, keď sa ho Ondrej pýta na rozbité okuliare, neisto zahovára a klame, všetkých upokojuje, že len nemali byť vonku po siedmej a všetko sa rýchlo vyrieši, Terezčák hovorí, že jeho ale chytili pred siedmou, Ondrej poznamenáva, že tam nemusia byť kvôli tej siedmej hodine, obviňuje učiteľa, že im nehovorí pravdu, pýta sa, prečo má rozbité okuliare, dotrhaný kabát a krvavú ranu za uchom
6.
- prichádza Marika, zdvorilo zdraví, nikto neodpovedá, až napokon Fanka, Marika hovorí, že počula, že pred Fischlovým domom zabodli nemeckého vojaka, osobnú stráž majora, loveckým nožom, hovorí, že aj Tomko musel jeho krik počuť, ten zaskočene klame, že nič nepočul, Ondrej tvrdí, že stále im niečo tají a podľa neho počul krik, vybehol von a Nemci ho zatkli a zmlátili, učiteľ priznáva, ale stále ich upokojuje, že ich isto budú len trochu vypočúvať, každý vyhlasuje, že má alibi, Tulák pochmúrne hovorí, že sa už možno nevrátia domov, poukazuje na ich počet, Tomko sa ho snaží umlčať, Tulák povie nemecký zvyk – jeden k desiatim, O. sa zdesený snaží ho presvedčiť o opaku, najprv tvrdí, že ešte niekto musí prísť, potom naráta len deväť ľudí – F. nie, kričí, že to nikomu nedovolí, lebo je ešte dieťa; s úľavou víta zvuk zvončeka
7.
- Fischl prezrádza, že on nie je zadržaný, jeho tam poslali, keď sa dozvedel, aké osoby boli zadržané, súhlasil, že bude prostredníkom, oznamuje vraždu vojaka a že ak sa do svitania nenájde vinník, všetci budú zabití; Terezčák prvý raz cituje z evanjelia: „Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš...“
- rozhorčení poukazujú na to, že sú medzi nimi aj ženy a deti, Fischl bezmocne odpovedá, že vo vojne sú i také obete
- Tomko ukazuje rozdiel medzi nimi a Nemcami (*TOMKO „Sú predsa mocní a slabí... Násilie a jeho obete!“ FISCHL „Aj slabí vraždia...! Loveckou dýkou, napríklad. A od chrbta...! Nie, nie... Kto zabíja, nie je nevinný!“ TOMKO „Slabý sa bráni, ako vie. Inú možnosť nemá!“ FISCHL „Má možnosť – nebrániť sa. Poddať sa tlaku, prispôsobiť. Neučí nás to aj fyzika?“ TOMKO „Človek nežije podľa fyzikálnych, ale podľa ľudských... podľa zákonov svojho svedomia!“*)
- keď sa Tomko pýta, prečo už Slováci a pôvodom Nemci nenažívajú pokojne ako predtým, Fischl vyťahuje, ako ho spolu s ďalšími počas povstania zavreli práve v tejto pivnici, spomína na syna pána Terezčáka, ktorý ho potom tajne ukrýval; uisťuje všetkých, že aj on chce naďalej v pokoji nažívať v tomto meste, Slovensko je preňho vlasťou, sľubuje, že urobí všetko, čo môže, aby im pomohol
- Tomko hovorí, že Terezčáka chytili ešte pred siedmou, Fischl si značí, aby to povedal majorovi, Babica sa ozve, že išla od rodičky, Šustek, že bol iba na návšteve a v jeho rajóne sa vyskytla slintavka, čiže tam ako zverolekár nemôže chýbať, Uhrík pripomína, že sa pozná so Severínym, jediný Tulák je nezdvorilý, odsudzuje Nemcov; Fischl odchádza
8.
- Uhrík, Šusták a Babica sú na Tuláka nazúrení, Uhrík sa mu vyhráža s britvou, Tomko ho prinúti ospravedlniť sa; Tulák neverí Fischlovi, lebo je Nemec (*TOMKO „Ste zaujatý. Nemám rád fanatikov!“ TULÁK „A ja zas fašistov...! Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome! /Na Uhríka, Šusteka./ A ani takých nemám rád, čo by tú čižmu najradšej vlastnou slinou úctivo vyblýskali...!“*)
- Tulák hovorí svoj názor, že toto je o demoralizácii Slovákov – naschvál zajali aj ženy aj deti, lebo ich životy sa pripíšu partizánom, ktorí ich nechali zahynúť, lebo sa nepriznali k vražde nemeckého vojaka, Uhrík uvažuje, čo ak dokonca Nemci zabili vlastného
- prepadajú zúfalstvu, Ondrej opäť plamenne háji Fanku, že ju nemôžu zabiť, je ešte len dieťa (*„Ešte nie je súca na lásku... ako môže byť súca na smrť...?!“*), Tulák po jeho prejave zmäkne, začne sa na úžas všetkých modliť, ostatní ho nasledujú.
II. dejstvo
- odbíja jedna hodina po polnoci, každý si našiel nejakú svoju činnosť
1.
- Šustek nervózne hľadá cigarety, Pani si veští z kariet, stále jej vychádza to isté – dobrá správa a dlhá cesta; zvonček, za dvere niekto položí peceň chleba a vedro s vodou, Tulák prosí rozdeľujúceho Tomka o väčší kus, lebo dva dni nejedol, stane sa tak, hoci Šustek je proti; Tomko stráca optimizmus, jedlo a pitie považuje za výsmech od Fischla – on vtedy ani jedno nedostal; Uhrík si všimne, že Tulák si chlieb krája loveckým nožom, obviňuje ho z vraždy, všetci chcú zistiť, kto to vlastne je, on hovorí, že vojaka nezabil a do ostatného ich nič nie je; Pani vychádza ďalšia karta – Smrť
2.
- prichádza Fischl, nesie dobré správy, Babica je voľná, musí len povedať meno a adresu tej rodičky, je zarazená, napokon prizná, že jej robila interupciu, čo už major akceptovať nebude; Šustekovi major nevyhovel, do jeho rajónu vyšle vojenského veterinára; Fischl telefonoval s pánom Severínyim, ten sa na Uhríka vykašľal; Uhríkova rýchla premena – šok, pýta sa, kto teraz bude ošetrovať jeho jemnú pokožku, náhle naňho so zlosťou začne nadávať; Fischl hovorí, že sa cítil zaviazaný Terezčákovi a major sľúbil, že ho pustí, zistili sa však nové skutočnosti – jeho syn v skutočnosti tajne robil pre povstalcov, partizáni, čo ho napokon zabili, o tom nevedeli; starec je nekonečne šťastný (*STAREC „Áno, chápem. Nemohli ste mi pomôcť. /S narastajúcou hrdosťou./ Musím ostať tu. Lebo môj syn nebol zradca!“*), začne si spievať Ej, zaspievalo vtáča na kosodrevine, ide k Babici, ktorá medzitým začala plakať, ona ho prosí o odpustenie
- Fischl oznamuje, že im pomohla náhoda – zistilo sa, že zabitý vojak bol opitý, a teda nedisciplinovaný, major teda rozhodol, že namiesto 10 mŕtvych stačí 1, toho si majú medzi sebou vybrať sami (Tulák, Tomko a Ondrej sú pobúrení), Uhrík oznamuje, že vrah je medzi nimi, ukáže Tulákov nôž, Fischl hovorí, že to bol taký istý, ale ten zostal v tele vojaka; Tomko žiada, nech im dá hodinu na rozmyslenie
3.
- Tomko vyčíta Uhríkovi obvinenie nevinného človeka, s ľútosťou konštatuje, že už začína morálny rozklad, prosí, aby v žiadnom prípade nestrácali ľudskosť
- Šustek žiada, nech už hlasujú, nepripúšťa vynechanie žien, keď odmietajú, chce vyberať podľa veku (*„No prosto, aby... aby tí starší, ženatí, čo majú povinnosti...“*), potom podľa spoločenského postavenia (*ŠUSTEK /horúčkovito/ „Tak potom... potom podľa spoločenského postavenia!“ MARIKA „Podľa čoho...?“ ŠUSTEK „Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu... Ľudia predsa nie sú si rovní... Nikdy nebolo, ani nebude...!“*), tvrdí, že jeho život je cennejší ako život tuláka alebo prostitútky; Pani sa od Mariky dozvedá, že jej muž s ňou spal; Ondrej nezvláda napätie a dobrovoľne sa hlási na smrť, Tomko a Tulák mu to zakazujú; Šustek sa pýta Starca, koľko má vlastne rokov (chce, aby sa obetoval), on hovorí, že už sa mu ani nežiada žiť, chcel by si oddýchnuť, ale musí ešte očistiť synovu pamiatku, zabiť jeho udavača, Uhrík sa rýchlo pýta, či nechce radšej, aby to urobil niekto zaňho, niekto mladší, niekto z nich; O. šalie, chce vybehnúť von z pivnice, Tulák ho v poslednej chvíli strhne zo schodov; (*ONDREJ /šklbe sa, zimnične drmolí/ „Áno, áno... prihlásim sa! Ja... ja som nevedel, že sú ľudia takí... takí podlí...!“ TULÁK /zviera ho pevne/ Za koho sa chceš obetovať, ty blázon...?! Za takýchto babských chlapov...?!“ ONDREJ „Pusť ma! /Trhá sa, kričí./ Nenávidím vás...! Hnusí sa mi táto pivnica... hnusí sa mi celý svet! Ten váš úbohý, farizejský svet...! Hnusí sa mi prosiť pána Fischla! Doboha aj s jeho majorom... načo sem prišli... choďte preč... choďte preč... dajte nám žiť...!“ ... /spustí sa na schodík, schúlený do klbka; pre seba/ Ja... ja chcem byť človek... a nie... nie handra!“*)
- Tulák hovorí, že majú jedinú možnosť, neprijať majorov návrh, lebo z deviatich ľudí sa stanú vrahovia, Ondrejovi hovorí, že toho dobrovoľníka môžu mučiť (ukazuje spálené bodky od cigariet), obesia ho na výstrahu..; (*TULÁK /pre seba, zamyslene/ „Proti násiliu má človek iba jednu šancu...“ TOMKO /čaká/ „A tá šanca...?“ TULÁK /po chvíli, prosto/ Chlapec to povedal. Ostať človekom... nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť... A svoju ľudskú tvár.“*)
- Šustek náhodou spomenie, že je nadporučík v zálohe, Tulák prezrádza, že je vojak, sarkasticky hovorí, že ho navrhne na medailu za statočnosť, hovorí, že je zajatý povstalecký vojak, čo ušiel z transportu do koncentračného tábora; argumentuje, že ak sa nedohodnú a meno iní vyberú za nich, ich ruky aspoň zostanú čisté, nebudú vrahmi, a ak sa major urazí a dá ich zabiť všetkých, môže z nich spraviť mŕtvoly, ale nie ľudské handry, človek niekedy nemá veľa možností, no má aspoň jednu – ostať človekom za každú cenu; je o 5 minút 3, Uhrík má záchvat hysterického smiechu, hovorí, že vymyslel riešenie – dajú majorovi jedno meno, ale nie z nich, je predsa mnoho ľudí, čo je proti Nemcom; s týmto nesúhlasí nikto, dokonca ani Šustek; Tulák hovorí, že presne toto Nemci chceli, dohnať ich do šialenstva, keď každý myslí len na seba, je zlomený a plazí sa po zemi ako červík, hovorí Uhríkovi, že každý Judáš sa raz obesí, alebo ho niekto zabije, Uhrík je nepríčetný, vytiahne svoju britvu a Tuláka zozadu sekne do krčnej tepny
- všetci sú šokovaní, mŕtve telo odnášajú na posteľ, Uhrík jachce, že akoby to jeho ruka spravila sama od seba
- Starec v mysli počuje kikiríkanie kohúta, hovorí, že sa stalo, ako bolo napísané – prvej, než kohút zaspieval, zaprel, zaprel v sebe človeka
- zvonček
4.
- prichádza Fischl, Tomko mu oznamuje, že majorov návrh neprijímajú, Fischl ich prosí, na stôl pokladá kľúč – tá jedna osoba má po východe slnka len odomknúť dvere a utekať, bude zastrelená na úteku
- Uhrík hovorí, že kľúč netreba, pretože už nie sú desiati, ukáže mŕtvolu, chytí sa Fischlovej otázky, či sa zabil sám, Fischl si uľahčene vydýchne, to vraj mení celú situáciu a onedlho budú voľní, pýta sa, kto vlastne bol ten človek, Uhrík spomenie útek z transportu do koncentráku, chcú ho umlčať, Marika s náhlou záplavou citov povie, že to bol jediný skutočný chlap medzi nimi, začne Uhríkovi nadávať, prezradí, že to on ho podrezal, Fischl je ohromený nechutnosťou toho činu, nechce nič viac počuť, mojorovi len oznámi, že jedného mŕtveho má; vybieha von
5.
- Starec hovorí Uhríkovi, že ak sa dostane z tej pivnice, tak ho zabije, Uhrík sa zúfalo obhajuje, že to urobil pre všetkých, deviatich predsa zachránil, musia sa teraz vrátiť do normálneho života, lebo človek má len jeden život; Pani a Šustek sa ho čiastočne zastávajú, že to bol síce strašný čin, ale teraz sú oni voľní, Šustek dodáva, že samozrejme po vojne sa za tú vraždu postaví pred súd, s tým Uhrík nesúhlasí, chce, aby sa dohodli, že to bola samovražda, rozvíja svoju myšlienku, že Tulák bol možno žid, chce ho prehľadať, Tomko mu vrazí, no potom sa ospravedlní
- Starec začne citovať o Judášovi – že po zrade horko zaplakal a obesil sa, núka Uhríkovi kľúč, Uhrík, už v istom stupni vyšinutia, uvažuje, že to bude možno najlepšie, budú o ňom hovoriť, že žil statočne, až kým neprišli tieto všivavé časy, posledný raz v živote sa hrdo vystrie, schmatne kľúč a beží hore schodmi, snažia sa ho zadržať, zvrchu zakričí, či ich už trápi svedomie; počuť zvonček, utekajúce kroky, krátku dávku zo samopalu
- (*STAREC /do ticha, tvrdo/ „Nie... jeho nie... /Na nehybné telo Tuláka./ Iba tohto človeka mi je ľúto...“ ONDREJ „Ani nevieme, kto to bol...“ TOMKO /ticho/ „Bol to pútnik na ceste... /Zahľadí sa hore do tmy schodov – na poslednú cestu Uhríka./ Boli to naši... bratia... Naši nešťastní ľudskí bratia...“*)
BUKOVČAN, Ivan: Kým kohút nezaspieva. Bratislava: DILIZA, 1969 -
