Poviedka siedma: O mäkkom srdci pani Rusky
Pani Ruska sa zúčastnila na pohrebe pána Velša, kde sa rozplakala a trúchliaco hovorila: „Šel a nechal nás tu – nechal tu také všecku svou zámožnost – smrt je zlodějka, je.“ Rozprávala o jeho živote a jeho manželke prítomným, ktorí však o to nemali záujem. Začali ju pokladať za bosorku, ktorá skazí každý pohreb. Pán komisár Uhmal ju teda vyviedol von a predvolal na komisariát na Mosteckú ulicu. Prikázal jej, aby už nikdy nešla na žiadny pohreb. Ona sa však vynašla. Asi po pol roku sa
presťahovala do bytu vedľa Oujezdské brány, kadiaľ musel každý funus prechádzať. A keď už akýkoľvek išiel okolo, vyšla pred dom a srdečne plakala.

Poviedka ôsma: Trhani
Jedného dňa sa v kraji objavil nejaký pán. Čoskoro sa objavili ďalší páni. Boli to inžinieri. Ich sluha rozniesol, že idú stavať železnicu. Začali skupovať pozemky, cez ktoré mala viesť železnica. Po rozmeraní trate prišli robotníci. Spočiatku bývali v podnájmoch, ale neskôr si začali stavať domy, až za dedinou vznikla nová robotnícka osada. Tu bývali robotníci so svojimi ženami a deťmi.

Poviedka deviata: Večerné táraniny
Počas mesačnej noci sa na strechu v tvare sedla vyšplhal mládenec menom Ján Hvota. Sotva si sadol, objavil sa jeho priateľ Kupka. Pustili sa do rozhovoru, keď na strechu vyliezol pán Novomlynský a o chvíľu aj pán Jäkl. Rozprávali sa o svojich najstarších myšlienkach. Ako posledný sa dostal na rad Jäkl. Ako tak rozprával, niečo začuli. A keďže nechceli byť pristihnutý, rozišli sa domov.

Poviedka desiata: Týždeň v tichom dome
Počuť tiché odfukovanie ľudí obývajúcich tento dom. Zrazu sa matka zobudí kvôli snu, ktorí sa jej sníval. Postupne sa všetci v dome zobudili. Ráno mladá slečna Jozefínka cupitá s jedlom ku chorej susede. Nájde však mŕtvu. Ľudia jej začnú pripravovať pohreb. V deň pohrebu sa zišlo veľa ľudí. Najmä susedia, ale aj príbuzní. Po pohrebe sa všetci rozchádzajú. Príbeh sa končí svadbou mladej slečny Jozefínky.

Poviedka jedenásta: Na záduší
Je deväť hodín ráno. Úradníci z tzv. kancelárie ,,mŕtvych“ sa rozprávajú o tom, ako sa kto vyspal. Dnu vojde pán v trojrohom klobúku a v čiernom obleku. Je to nakladač mŕtvych. Rozpráva sa s úradníkmi o nastávajúcom pohrebe. Neskôr sa rozhovor zvrtne na kaplnku, v ktorej bola zvalená soška čerta. Keď tu zrazu dnu vbehne s plačom žena. Potrebovala by pochovať svojho manžela. Keďže pohreb je veľmi drahý, musela minúť takmer všetky našetrené peniaze. Zostala jej len jedna minca.

Poviedka dvanásta: U troch ľalií
Bola teplá letná noc. Vietor sa pohrával z oblakmi, ktoré sa postupne menili na ťažké mraky. Onedlho sa z nich spustila búrka.
Sedel v hostinci menom U troch ľalií. Lejak stále neprestával. A tak sa postavil medzi dvere. Sledoval tancujúcich, keď mu zrak padol na utešenú dievčinu. Vábila jeho pohľad, ale i ona si ho všimla a nemohla od neho odtrhnúť zrak. Dvere sa rozleteli a dnu vbehlo dievča, ponáhľalo sa do stredu sály k dievčine. Tá s ňou odišla, ale o chvíľu sa vrátila. Rozprávala sa s priateľkou a on zachytil jej zvučný hlas. Hovorila o náhlej smrti svojej matky. Zachvel sa, keď to počul. Vzal ju za ruku a odviedol ju preč.

Poviedka trinásta: O Loretánskych zvončekoch
Raz žila chudobná vdova. Hoc’ bola pracovitá, šetrná, mala mnoho detí. Keďže aj Loretánske veže majú mnoho zvončekov, nazvala svoje deti Loretánskymi zvončekmi. Mala pre ne našetrené aké také peniaze, pre každé jednu mincu. V Prahe sa vtedy rozšíril mor. Zasiahol aj jej rodinu. Najprv jej ochorel najstarší syn. Keď zomieral, vzala jeho peniaz a dala mu zazvoniť na najväčší zo zvončekov. Tak to išlo ďalej, až jej zomrelo i to najmenšie. Dala mu zazvoniť na najmenší zo zvončekov. Potom i na ňu doľahla choroba. Keď umierala, pomyslela si, že dala zazvoniť všetkým svojim deťom, ale jej nedal nik. Ako to dopovedala, rozozvučali sa všetky Loretánske zvončeky ako jeden.

Veľmi som sa s tým natrápil. Aby ste nemali veľa roboty, dávam to na internet. Nech vás Boh sprevádza.
Templár