Jan Neruda - Povídky malostranské

Jan Neruda
Povídky malostranské:

Poviedka prvá: Doktor Kazisvět
Poviedka sa začína opisom doktora Heribirta, prezívaného doktor Kazisvět. Autor opisuje jeho vonkajšie i vnútorné črty. Bol to chlapík síce s doktorátom, ale ľudí neliečil. Nemal o nich záujem. Bol nízkej postavy, mal sotva poldruha metra a chudučkú postavu. Keďže sa stránil ľudí, prestávali mu veriť. Po ulici vždy chodieval tak, aby neprišiel z druhými do styku. Ale naraz sa niečo prihodilo. Bol krásny júnový deň. V tento deň sa konal pohreb istého radcu učtárne, pána Schepelera. Vtedy sa doktor vybral opäť na svoju zvyčajnú prechádzku po meste. Cesta ho zaviedla k cintorínu, kde práve skladali z voza truhlu s nebohým pánom Schepelerom. Keď tu zrazu truhla spadla na zem, otvorila sa a z truhly vypadla ruka nebohého. Pán doktor Heribert vzal jeho ruku, vyzeralo to, že ju chce uložiť naspäť, ale začal ju skúmať. Povedal, že ten človek nie je mŕtvy. Spočiatku tomu neverili, ale keď sa prebral, začali doktora chváliť a dostal sa aj do novín. Mnohí šľachtici, ba i králi ho chceli za osobného lekára. On však neprial ich ponuky. A tak sa časom naň opäť zabudlo.

Poviedka druhá: Hastrman
Jeho pravé meno bolo pán Rybář. To ho len deti volali hastrmanom pre jeho zelenkavé oblečenie a lásku k moru. Rád chodieval po meste, zdravil ľudí veselým pískaním, bol veľmi zhovorčivý a bol známi svojim: ,,Nobá “. Býval na Hlubokej ceste, ľudia si mysleli, že je veľmi bohatý, keďže mal veľkú zbierku drahokamov. Raz popoludní si vykračoval po meste. Všetci ihneď vedeli, že ide na návštevu, lebo mal zo sebou trstinovú palicu, ktorú inak nenosil. Mal zo sebou aj jednu zo škatúľ, v ktorých mával svoje drahokamy. Zišiel po ulici a vošiel do domu, v ktorom býval gymnaziálny profesor. Chcel mu predať svoje drahokamy, ale profesor ho vyviedol z omylu a povedal mu, že to sú len obyčajné nerasty. Zronený prišiel domov a po jednom ich začal vyhadzovať. Prišiel k nemu jeho syn a povedal mu, že pre nich nie sú pokladom drahokamy, lež on sám. V tom mu vyhŕkli do očí slzy a bol šťastnejší než kedykoľvek predtým.

Poviedka tretia: Jak si pán Vorel zafajčil pěnovku
Jedného dňa si pán Vorel otvoril obchod s múkou a strukovinami u Zeleného anjela. Keďže bolo zvykom, že obchod zostáva obchodom a byt bytom, bolo otvorenie obchodu neprijateľné. Pán Vorel si otvoril obchod na mieste bývalého bytu. Myslel si, že sa mu bude dariť, ale veľmi sa mýlil. Nik k nemu nechodil nakupovať. Keďže nemal zákazníkov, chodil do krčmy, ale ani tam si ho nik nevšímal. A tak si raz kúpil peknú, postriebrenú fajku a utešoval sa s ňou. Až raz k nemu prišla na nákup slečna Poldinka. Chcela vstúpiť dnu, ale odradil ju tabakový zápach a dym. Kúpila síce čo potrebovala, ale pre ten pach to nik nechcel jesť. Začali sa šíriť klebety o obchode pána Vorla. Nakoniec to pán domáci nevydržal a prikázal pánu Vorlovi vysťahovať sa. Obchod bol otvorený čoraz zriedkavejšie. Deň pred vysťahovaním bol obchod úplne zatvorený. Nasledujúci deň sa mal vysťahovať, ale neotváral ani pánu domácemu. Ten chcel hoc aj nasilu vojsť dnu a tak vyrazil dvere. Vnútri našiel obeseného pána Vorla. Zvesila ho až súdna komisia.

Poviedka štvrtá: Byl darebákem!
Pánovi a pani Horáčkovcom sa narodil synček. Dali mu meno František. Jeho trápenie sa začalo keď mal zhruba tri roky. Bol na dvore s deťmi, keď tam prišiel žid. František stál medzi deťmi, ktoré pokrikovali na žida. On jediný bol ticho. A keď ich začal naháňať, on jediný neutekal. Preto ho chytil a odviedol k rodičom. Tí ho poslali do škôlky. Najprv sa mu darilo, ale keď raz prechádzal okolo domu bohatého statkára, zbadal moriaky a zabudol na školu. všetci si mysleli, že je darebák, lebo neprišiel do školy. Priatelil sa zo synom inšpektora. Raz učiteľ pochválil inšpektorovho syna, ale jemu vynadal. A tak sa František kamarátovi pomstil a zbil ho, za čo ho zo školy vyhodili. Rodičia ho poslali do nemeckých škôl, ale keďže nevedel dobre po nemecky, ostatní sa mu vysmievali. Raz za bitku dostal dvojku zo správania. Potom mal problémy dostať sa na gymnázium.
Vyučil sa, stal sa právnikom a písal do novín. Neskôr mu zomrel otec a on sa zaľúbil. Keďže nemal dobrú prácu a nechcel dievčinu vohnať do biedy, vzdal sa jej. Neskôr to oľutoval a od žiaľu umrel. Všetci ho pokladali za darebáka, pritom ním vôbec nebol, preto boli radi, že zomrel.

Poviedka piata: Ze spomínek kočujíciho herce
Bol to normálny chlapec, ktorý ešte nevidel divadlo, len to marionetové. Keď k nim prišlo kočujúce divadlo, chodil naň s kamarátom a dohadovali sa na rôznych veciach, lebo uňho sa stretávať nemohli. Rodičia chceli aby sa vyučil za mlynára. Raz ho poslali na nákup, ale on sa vydal do mestečka za divadelnou spoločnosťou a odišiel s nimi. Raz sa zaľúbil do marionetárky, ale tá mala muža. Ten ich pristihol, tak musel ujsť. Raz sa pobil v krčme a na súde dostal tri dni pobytu v base. Sudca mu dovolil odkrútiť si ich v dome žalárnika. Ten ho po prvom dni poslal domov. Neskôr si našiel priateľku, do ktorej sa zamiloval, lenže ona sa nechcela vydávať. Keďže riaditeľ zomrel a jeho žena mu ponúkla manželstvo, neváhal a oženil sa s ňou.

Poviedka šiesta: Priviedla žobráka na mizinu
Jedného júnového dňa si k pánovi Vojtíškovi prisadla baba Miliónová. Navrhla mu, že sa chce k nemu presťahovať, lebo veď on má priazeň dobrých ľudí a mohli by byť spolu šťastní. On však nesúhlasil. Onedlho sa po Malej strane začali šíriť správy, že pán Vojtíšek má za vodou (Vltavou) 2 domy a 2 dcéry, ktoré nosia len samé rukavičky a jazdia do Stromovky. Veď prečo nežobral v nedeľu? Vtedy vraj bol vo svojich palácoch. Ľudia mu už nič nedávali a odbíjali ho, že sú zle časy. Pán Herzl si chcel od neho dokonca požičať 20 000. Tak teda pán Vojtíšek odišiel za rieku, kde ho však nikto nepoznal, preto mu ani nikto nič nedal. Až jedného dňa zamrzol.
Poviedka siedma: O mäkkom srdci pani Rusky
Pani Ruska sa zúčastnila na pohrebe pána Velša, kde sa rozplakala a trúchliaco hovorila: „Šel a nechal nás tu – nechal tu také všecku svou zámožnost – smrt je zlodějka, je.“ Rozprávala o jeho živote a jeho manželke prítomným, ktorí však o to nemali záujem. Začali ju pokladať za bosorku, ktorá skazí každý pohreb. Pán komisár Uhmal ju teda vyviedol von a predvolal na komisariát na Mosteckú ulicu. Prikázal jej, aby už nikdy nešla na žiadny pohreb. Ona sa však vynašla. Asi po pol roku sa
presťahovala do bytu vedľa Oujezdské brány, kadiaľ musel každý funus prechádzať. A keď už akýkoľvek išiel okolo, vyšla pred dom a srdečne plakala.

Poviedka ôsma: Trhani
Jedného dňa sa v kraji objavil nejaký pán. Čoskoro sa objavili ďalší páni. Boli to inžinieri. Ich sluha rozniesol, že idú stavať železnicu. Začali skupovať pozemky, cez ktoré mala viesť železnica. Po rozmeraní trate prišli robotníci. Spočiatku bývali v podnájmoch, ale neskôr si začali stavať domy, až za dedinou vznikla nová robotnícka osada. Tu bývali robotníci so svojimi ženami a deťmi.

Poviedka deviata: Večerné táraniny
Počas mesačnej noci sa na strechu v tvare sedla vyšplhal mládenec menom Ján Hvota. Sotva si sadol, objavil sa jeho priateľ Kupka. Pustili sa do rozhovoru, keď na strechu vyliezol pán Novomlynský a o chvíľu aj pán Jäkl. Rozprávali sa o svojich najstarších myšlienkach. Ako posledný sa dostal na rad Jäkl. Ako tak rozprával, niečo začuli. A keďže nechceli byť pristihnutý, rozišli sa domov.

Poviedka desiata: Týždeň v tichom dome
Počuť tiché odfukovanie ľudí obývajúcich tento dom. Zrazu sa matka zobudí kvôli snu, ktorí sa jej sníval. Postupne sa všetci v dome zobudili. Ráno mladá slečna Jozefínka cupitá s jedlom ku chorej susede. Nájde však mŕtvu. Ľudia jej začnú pripravovať pohreb. V deň pohrebu sa zišlo veľa ľudí. Najmä susedia, ale aj príbuzní. Po pohrebe sa všetci rozchádzajú. Príbeh sa končí svadbou mladej slečny Jozefínky.

Poviedka jedenásta: Na záduší
Je deväť hodín ráno. Úradníci z tzv. kancelárie ,,mŕtvych“ sa rozprávajú o tom, ako sa kto vyspal. Dnu vojde pán v trojrohom klobúku a v čiernom obleku. Je to nakladač mŕtvych. Rozpráva sa s úradníkmi o nastávajúcom pohrebe. Neskôr sa rozhovor zvrtne na kaplnku, v ktorej bola zvalená soška čerta. Keď tu zrazu dnu vbehne s plačom žena. Potrebovala by pochovať svojho manžela. Keďže pohreb je veľmi drahý, musela minúť takmer všetky našetrené peniaze. Zostala jej len jedna minca.

Poviedka dvanásta: U troch ľalií
Bola teplá letná noc. Vietor sa pohrával z oblakmi, ktoré sa postupne menili na ťažké mraky. Onedlho sa z nich spustila búrka.
Sedel v hostinci menom U troch ľalií. Lejak stále neprestával. A tak sa postavil medzi dvere. Sledoval tancujúcich, keď mu zrak padol na utešenú dievčinu. Vábila jeho pohľad, ale i ona si ho všimla a nemohla od neho odtrhnúť zrak. Dvere sa rozleteli a dnu vbehlo dievča, ponáhľalo sa do stredu sály k dievčine. Tá s ňou odišla, ale o chvíľu sa vrátila. Rozprávala sa s priateľkou a on zachytil jej zvučný hlas. Hovorila o náhlej smrti svojej matky. Zachvel sa, keď to počul. Vzal ju za ruku a odviedol ju preč.

Poviedka trinásta: O Loretánskych zvončekoch
Raz žila chudobná vdova. Hoc’ bola pracovitá, šetrná, mala mnoho detí. Keďže aj Loretánske veže majú mnoho zvončekov, nazvala svoje deti Loretánskymi zvončekmi. Mala pre ne našetrené aké také peniaze, pre každé jednu mincu. V Prahe sa vtedy rozšíril mor. Zasiahol aj jej rodinu. Najprv jej ochorel najstarší syn. Keď zomieral, vzala jeho peniaz a dala mu zazvoniť na najväčší zo zvončekov. Tak to išlo ďalej, až jej zomrelo i to najmenšie. Dala mu zazvoniť na najmenší zo zvončekov. Potom i na ňu doľahla choroba. Keď umierala, pomyslela si, že dala zazvoniť všetkým svojim deťom, ale jej nedal nik. Ako to dopovedala, rozozvučali sa všetky Loretánske zvončeky ako jeden.

Veľmi som sa s tým natrápil. Aby ste nemali veľa roboty, dávam to na internet. Nech vás Boh sprevádza.
Templár