Dej: V diele vystupuje predovšetkým postava otca Goriota. Na začiatku vystupuje Goriot jako zámožný mešťan, býva v komfortne zariadenej izbe, vážia si ho. V penzióne pani Vauguerovej ho všetci majú radi. Považujú ho za dokonalého muža, je bohatý, má veľa peňazí. Okolo jeho osoby sú pochybností. Nik nevie, či ide o kráľa, lakomca či sukničkára. Neskôr sa stáva z otca Goriota najchudobnejší obyvateľ penziónu. Zámožného Goriota priviedli na mizinu jeho dve dcéry, ktoré miloval nezdravou vášňou. „Môj život je v mojích dcérach“. Z márnivosti vydal svoje dcéry. Jednu za šľachtica, druhú za korzára, ale v žiadnom z týchto manželstiev nešlo o úprimné city. A preto sa v oboch prípadoch končia neverou. Goriotovi ani na um nezíde, aby svoje dcéry karhal za ich konanie. Všetku vinu zvaľuje na zaťov. Jeho chorobná vášeň k dcéram spôsobí, že je nevšímavý ku všetkému. Ľudia preňho nejestvujú, okrem Rastignaca, má ho rád, nie však preto, že jeho dcéra Delphine Rastignaca miluje, ale, že mu Rastignac nosí správy o dcérach. Nezáleží mu na tom, že nemá pohodlnú posteľ, izhu, že predal dôchodok aj zlato, že býva v manzátke a chodí dosť zle oblečený. Ku šťastiu mu stačí, keď na Ebyzejských poliach zastrie svoje dcéry v koči. Krásne chvíle sú vzácne a trvajú krátko. Goriot trpí pre nešťastie svojích dcér, pre svoju neschopnosť urobiť ich šťastnými. Najväčšmi však trpí pre nevšímavosť a egoizmus. Opustený a sklamaný na smrteľnej posteli spoznáva, že namiesto lásky a nehy vlastných detí zostáva iba samota, opustenosť a krutý bôľ srdca. Najsmutnejší je koniec. Dcéry neprídu ani na otcov pohreb. Pošlú len svoje koče s pohoničmi.
Ide o jedno s najkrajších diel Balzaca. Je to krutý príbeh otca, ktorý sa pre šťastie svojich dcér zrieka všetkého. Zmyslom života sú dcéry, ktoré sú vo vyššej spoločnosti.