Realizmus vzniká (slovo odvodené od latinského „realis“, znamená to večný, skutočný, pravdivý), ako nový kultúrny prúd na konci 50. rokov kedy doznieva romantizmus. Je treba, aby literaúra odrážala konkrétnu situáciu. Realizmus si kladie za cieľ sústavne študovať spoločenský život a reagovať naň. Zatiaľ čo romantizmus vytváral vínimočných hrdinov, realizmus užíva tzv. typizáciu – popisuje typických jedincov, charakteristických pro určitú skupinu ľudí. V dobe, keď sa v literatúre uplatňujú realistické postupy, má čeština už istejšiu pozíciu a českých píšucich autorov je omnoho viac ako vdobe predchádzajúcej. Realisti podali obraz o súdobej spoločnosti na dedine i v meste a nevyhýbali sa ani témam z histórie.
Jeden z realistov českej literatúry, ktorý opisuje život na dedine bol KAREL VÁCLAV RAIS (1859-1926). Vo svojej tvorbe zachytáva neskoršie obdobie než Božena Němcová, a to roky zhoršenia životnej a sociálnej situácie dôsledkom prenikania kapitalizmu na dedinu. Cyklus piatich poviedok Výnimkáři zobrazuje skazené ľudské vzťahy a nevďak deťom k rodičom. Ale aj tak vidí dedinčanov ako lepších, vlasteneckejších, múdrejších a pevnejších. Príbeh dedinských učiteľov Zapadlí vlastenci a román Západ o živote dobráckeho farára sú toho dôkazom, rovanko ako potrestanie zla (nevernej manželky) v románe Kalibuv zločin. Rais napísal tiež niekoľko veršovaných kníh určených hlavne deťom a mládeži, napr. Dárek maličkým, Veselý svět, Doma, První květy nebo Když sluníčko svíti.
Typického malomeštiaka – Matěje Broučka – predstavuje vo svojom najznámejšom diele ďalší realista, SVATOPLUK ČECH (1846–1908). Tzv bročkiády (Pravý výlet páně Broučkuv do Měsíce, Nový epochálni výlet pana Broučka tentokrát do XV. století a Matěj Brouček na výstavě) a novela (epický prozaický žáner stredného rozsahu, ktorého základ tvorí pútavý príbeh s výrazným zakončením) Jestřáb kontra Hrdlička sú najznámejšie tituly z jeho prozaickej tvorby. Písal tiež poéziu, napr. alegorické zbierky Nové písně, Jitřní písně a Písně Otroka, epické básne Husita na Baltu, Adamité a Dagmar, alebo satirické básne Petrklíče či Hanuman.
ALOIS JIRÁSEK (1851-1930) podal vo svojom diele najrozľahlejší a najucelenejší umelecký obraz českých dejin, a to hlavne troch etáp – husitstva, národneho obrodenia a protireformačnej éry. Do doby husitské sú zaradené tri volne nadväzujúce romány Mezi Proudy, Proti všem a Bratrstvo a dráma Jan Hus, Jan Žižka a Jan Roháč národnému obrodeniu sa venuje v románe F.L. Věk a kronika U nás. Atmosféru doby pobělohorské a pôsobenie jezuitov zachytávajú romány Skaláci, Psohlavci a Temno. Meno A. Jiráska je tiež spojené so študentskou Filosofkou historií, Starými pověstmi českými a rozprávkovou hrou Lucerna. V 2. polovici 19. storočia sa niektorí realistickí autori združovali do rôznych skupín, najčastejšou okolo almanachov Máj a Ruch a neskôr okolo časopisu Lumír.
Generácia májovcov, ako sú nazývaní autori K. J. Erben, Božena Němcová, Jan Neruda, Vítězslav Hálek, Karolina Světlá a iní, nechceli kopírovať starú literatúru, ale chcela tvoriť novú, ktorá by odrážala ducha doby. I keď sa v ich mnohých dielach vyskytujú stále ešte romantické prvky, snažia sa Májovci o otvorení nových hraníc publicistickej i beletristickej tvorby.
Tvorba autorov tvoriacich v tzv. ruchovskom období sa vyznačuje predovšetkým bohatým, vzletným až patetickým jazykom, využívajucím matafory alegorie. Témy sú najčastejšie vlastenecké alebo politické. Rozvíjajú sa tiež žurnalistika a politické rečnenie. Medzi najznámejších ruchovcov patrili Svätopluk Čech a Josef Václav Sládek, i keď ten sa neskôr spolu s Jaroslavom Vrchlickým radí medzi lumírovcov.
Lumírovci, teda autori združujúci sa okolo časopisu Lumír, chceli predovšetkým postaviť českú literatúru na úroveň európskej. Orientovali sa hlavne na románske jazyky, z ktorých tiež aj prekladali.
Jan Neruda 9.7. 1834 – 22.8.1891
Jan Neruda sa narodil v Prahe na Malej Strane v rodine vojenského vyslúžilca, domovníka a neskôr malostranského kramára a matky Barbory, ktorá pomáhala zlepšovať finančnú situáciu posluhovaním u francúzskeho paleontológa. Tam tiež prežil chudobné detstvo, citlivo vnímal prvé prejavy sociálnej nerovnosti, urážlivé a často bezcitné správanie sa meštiakov k ľuďom z nižších vrstiev. V jedenástich rokoch prišiel najprv na malostranské gymnázium, r. 1850 na akademické, kde sa zblížil s viacerými budúcimi literátmi ako G. Pflegerom – Moravským, F. Schulzom, F. V. Jeřábkom aj s Vítězslavom Hálkom, s ktorými potom spolupracoval až do Hálkovej predčasnej smrti r. 1874.
Patril teda ku generácii mládeže, ktorá prežila revolučný rok 1848 a práve na Nerudovi badáme, že v nej duch demokratických ideálov revolúcie žil s veľkou intenzitou počas celého života. Stretol sa s aj so staršími, uznávanými spisovateľmi, čo na ňom zanechalo isté stopy: najprv s V. K. Klicperom, riaditeľom akademického gymnázia, potom v rodine svojej mladej lásky Anny Holínovej napr. s Václavom Hankom, K. J. Erbenom. Veľký dojem naň urobila Božena Němcová.
Túžba literárne sa vyjadrovať uňho vznikla v podnetnom ovzduší akademického gymnázia, kde prispiveval do študentských časopisov. Tiesnivé hmotné pomery ho však viedli k pokusom o hmotné zabezpečenie absolvovaním práva a potom filozofie. Vzdelanie však nedokončil, hľadal si zamesntanie najprv v učtárni, potom ako učiteľský suplent, ale napokon zakotvil natrvalo pri žurnalistike. Koncom päťdesiatych rokov, než začali vychádzať české denníky, pracoval pre nemecké liberálne noviny ako lokálkar, v rokoch 1859 – 1860 bol redaktorom literárneho časopisu Obrazy života, v ktorých sa predstavil po boku Karla Sabinu smelými rozbormi stavu českej literatúry na konci Bachovho absolutizmu a na prahu novej, porevolučnej epochy, ktorá si aj v literatúre musela stavať nové úlohy.
