Boli to požiadavky pokrokovej doslova tendenčnej poézie, ktorej nie je cudzia nijaká stránka ľudského i spoločenského života. Upozornili na nový, formujúci sa jav „praktickej doby“, akým je literatúra žurnalistická. Odmietol „panenskú“ literatúru, ktorá nechce poznať skutočnosť, prenikať k jej zmyslu a opakuje banálne pravdy v ozdobnom rúchu. Nebál sa spojiť všeobecnú mravnú veľkosť spoločnosti s pojmom materiálneho blahobytu ľudí. Kriticky posúdil diela svojich priateľov a už tu sa predstavil ako osobnosť – nielen programom, ale aj jeho uskutočňovaním.
Nasledujúce dva roky bol fejtonistom nového denníka Čas, v rokoch 1862 – 1865 opozičného denníka Hlas až do jeho splynutia s Národními listami, v redakcií korých zotrval až do smrti v r. 1891. Popri tomto záväzku sa však Neruda zúčastňoval mnohých ďalších podujatí časopiseckých, vydavateľských a vo viacerých bol aj hlavnou postavou. Bolo to redigovanie zábavneho časopisu Rodinná kronika (1863 – 1864), literárarny časopis Květy (1865 – 1866) spolu s Hálkom, r. 1873 založil literárny časopis Lumír ale skoro ho odovzdal do rúk Sládka a jeho druhov, bol spoluzakladateľom a častým funkcionárom Spolku českých žurnalistov, založil a redigoval r. 1883 edíciu Poetické besedy, v ktorej vyšla napríklad aj Vajanského zbierka Spod jarma.
V súkromnom živote skončili viaceré pokusy nájsť životnú partnerku neúspechom, a to z rozličných príčin. Ale práve vzplanutiu ľúbostného vzťahu ku Karolíne Světlej vďačíme za niektoré spovede, odhaľujúce autorov životný pocit o sociálne zdroje jeho vystupovania a spoločenských postojov, zachované vo vzájomnej korešpondencii.
Istým meradlom novosti Nerudovho literálneho diela a programu boli nepriaznivé ohlasy je ho prvých prác, až také ostré, že mu upierali akékoľvek umelecké kvality, najmä po vydaní prvej básnickej knihy Hřbitovní kvítí (1858). Je pravda, že tu, ako aj v prvej knihe próz, nazvanej Arabesky (1863), Neruda zámerne, s plebejskou odvahou provokuje a ide proti konvencii obsahovým i tvarovým vyznením témy. V Arabeskách si všíma hlavne zvláštne typy ľudí, najmä ľudí pražských, v ktorých správaní zachytáva neutešené spoločenské pomery.
Približne desaťročie trvá dozrievanie k vyváženosti od mladistvej nespokojnosti, vyjadrovanej vyzdvihovaním izolovaného rozporu drsným, disonantným výrazom, k vedomiu šírky života a úcty pred mohutnosťou jeho prúdu. Práve v jeho stvárnení zostáva vyjadrená i revolta a nespokojnosť v humornom nadľahčení až satirickom odstupe, ale i v cudnom naznačení nežnosti a lásky k ľuďom. Najmä k tým, ktorí trpia nepriazňou spoločenských pomerov. Toto dozrievanie vidieť na zbierke básní Knihy veršú (1868) aj na prvej z Povídek malostranských, Týždni v tichom dome z r. 1867. Neagatívne javy rešpektuje ako súčasť života a zároveň hľadá porozumenie čitateľov pre ich odsúdenie, vychádzajúc na druhej strane z porozumenia a ich úcty ku konvencii a ľahostajnosti. V tomto smere pôsobila nesporne aj skúsenosť žurnalistická, ktorá od fejtonistu vyžadovala nájsť spoločný jazyk pre besedu o najrozmanitejších životných javoch, získať porozumenie pre vlastné stanovisko tým, že budú zrozumiteľné východiská ako aj každý následujúci krok, smerujúci k zmene názoru a postoja. K tomu, aby jeho fejtonistické slovo nebolo iba podenkovým zábavným komentárom, bolo potrebné ich ideové zjednotenie a to je v Nerudovom demokratizme, s ktorými sa neomylne blížil ku každému javu bežného života aj k umeleckému dianiu. Aj preto mohli byť jeho fejtóny vydávané knižne (Parížske obrázky, 1863; Obrazy z ciziny, 1872; Studie krátke a kratší, I, II, 1876; Žerty hravé i dravé, 1877; Menší cesty, 1877; Báby i baby, 1886, ako aj rôzne výbery a súbory posmrtne) a uchovali si nielen štylistickú, ale i obsahovú živosť a pôsobivosť. Neruda ich napísal vyše dvoch tisíc pod značkou rovnoramenného trojuholníka.
Rezervovanosť verejnosti k svojmu dielu Neruda podstatne oslabil v r. 1878 vydaním básnickej zbierky Písně kosmické a knižným vydaním Poviedok malostranských. V prvej sa básnicky zmocnil nielen zaujímavých poznatkov modernej astronómie, ktorá ho vtedy zaujala, ale aj filozofických otázok vzťahu človeka a prírody, človeka a vesmíru, časových a priestorových dimenzií individuálneho, spoločenského a univerzálneho života. Často sa potom hovorilo o Nerudovom poľudštení vesmíru, ale platí aj opak: človek, ľudstvo sa tu svojimi poznávcími aj činnými mohutnosťami stavia do rovnocenného a v istom zmysle aj nadradeného vzťahu k prírodnému univerzu, čo nielen lichotí, ale aj zaväzuje. Je v tom implicitne obsiahnutá aj otázka, či je človek a ľudstvo schopné prijať túto zodpovednosť, nakoľko je zrelé prijať úlohy, ktoré z toho vyplývajú. Nerudov kozmický odstup neznamenal nijako stratu zmyslu pre detail života tu a v danej chvíli. Presviedčajú nás o tom nielen Poviedky malostranské, ale aj ďalšie prozaické analýzy z nižších sociálnych vrstiev, poviedkové alebo fejtonistické, pričom druhé si naďalej uchovávajú svoju rozmanitosť, príznačnú pre fejtón.
V básnickej zbierke Balady a romance sa obrátil k múdrosti a jasnosti ľudovej poézie a v jej ušľachtilom duchu vytvoril celok básní mimoriadnej hodnoty (1883). Ukázal v nich jemný cit pre duchovné ovzdušie svojho etnika, jeho mravné a sociálne názory aj mýty, ako aj pre dikciu ľudovej reči. V tom istom roku vydal aj rozsiahly cyklus básní Prosté motivy, akési predbežné účtovanie starnúceho básnika, kde sa mnohosť života premieta do jednoduchej, priezračnej podoby.
Pomrtne vyšli r. 1896 básne pod názvom Zpěvy páteční. Sú vyvrcholením básnických úvah nad povahou a úlohami národného celku v kontexte všeľudskom, odkaz pokrokovej, demokratickej činorodosti v patetickej podobe príležitostného prejavu. Pozornosť si však zaslúži aj zamýšľaná Kniha epigramov, ktoré zostávali v doterajších vydaniach v tieni ostatných básnických zbierok. Tvoria však druhú stranu pátosu poslednej zbierky.
Mnohstrannosť Nerudovej osobnosti treba doplniť pripomienkou, že na začiatku svojej činnosti napísal aj tri drámy – Ženich z hladu (1859), Prodaná láska (1859) a Francesca di Rimini (1860), ktoré boli aj inscenované, ale bez trvalého úspechu. Veľký význam v českom kultúrnom živote mala však Nerudova kritická činnosť, literárna, dramatická, hudobná a výtvarná. Jeho bystré súdy si získali všeobecné uznanie a v mnohom trvalú platnosť.
Od roku 1879 kedy bol Neruda postihnutý ťažkou telesnou chorobou (zápal žil), prestal písať divadelné a literárne kritiky. Sústredil sa iba na otvorenie Národního divadla. V roku 1888 nešťastne spadol a dlhú dobu bol pripútaný na lôžko; vonku vychádzal málokedy. Jan Neruda zomrel 22. augusta 1891 v Prahe.
