Literárny druh: epika
Literárny žáner: historická povesť(novela)
Časové ohraničenie: prelom 13. a 14. storočia
Priestorové ohraničenie: Trenčín a okolie
Kompozícia: Dielo s skladá z 13 kapitol, ktoré sú označené číslom. Každú kapitolu uvádza motto romantického alebo preromantického spisovateľa.
Téma: životné osudy olejkára a jeho rodiny, na pozadí ktorých sa vyvíjajú intrigy proti Matúšovi Trenčianskemu
Idea: Ľudia tvoriaci jeden národ by sa nemali rozdeľovať, ale držať spolu a túžba po pozdvihnutí vlastného národa má byť pre nich jednou z najvyšších hodnôt.

Postavy a vzťahy medzi nimi:
Olejkár Hrabovec: bol lekár, ktorý bol známy a slávny po celom kraji pod menom Olejkár, ktorý aj keď sa preslávil svojím umením, meno doktorské nechcel, pretože „Za leskom mien býva neraz hnusoba“. „Hrabovec bol chlap vysoký, plecnatý, hlboké oči vpadnuté do jamôk, ale veľké a naplnené akýmsi žiaľom, pekný orlí nos, biela tvár, znamenie voľakedajšej krásy, a telo už trochu nahrbené, to všetko mu dodávalo dojímavý výzor. Čierne fúzy a dlhé vlasy, sem – tam už bielymi prameňmi šedín poznačené, pristali mu dobre a dodávali mu mužskú vážnosť.“ Bol prísny, tvrdý, okolie má pred ním rešpekt, i pre vlastnú rodinu je veľkou autoritou. Je ľahko ovplyvniteľný, nevyrovnaný(„Hrabovca tak doráňal zlatník, že už nevládal samostatne rozmýšlať, ale nasilu sa mu dralo na myseľ len to, čo tento podvodník nahovoril.“). Samotný Matúš si ho veľmi cenil, bol jeho priateľom a lekárom jeho zámku.

Zlatník: venoval sa zlatníckemu remeslu, neskôr sa však stal richtárom Trenčína. „...starý zlatník, človek hoci len šesťdesiatročný, no zhrbený, chudý, vycivený, ktorý celou svojou podobou vzbudzoval v človeku akúsi hrôzu.“ „Na starom zlatníkovi všetko človeka odpudzovalo: končitý, tenký nos, malé blýskavé oči, stlačené čelo, zrastené obrvy a hlava akosi do pliec vrazená. Pritom na hornej gambe mu trčala veľká bradavica s niekoľkými chlpmi a pod ľavým okom sa vydúval šev, bezpochyby znamenie súboja.“ Bol to človek skazenej duše bez strachu a citu. Človek, ktorý myslí len na bohatstvo a vlastnú prestíž, pričom mu nezáleží na tom, koľko ľudských životov vyhasne. Aj Hrabovca len využíva. Každému sa chcel len mstiť, nedokáže odpúšťať.

Matúš Čák Trenčiansky: bol uhorský palatín, „pán Váhu“ a „vládca nad Tatrami“(„Sotva sa však zjavil Orol Trenčiansky, poukrývali sa škrekľaví vtáci do svojich dier a hniezd. Ako blesk hromu preráža oblaky aj tie najhustejšie: tak Matúš svojou prítomnosťou porozrážal na všetky štyri strany sveta nepriateľov svojich.“). V tomto diele bol silne idealizovaný - „Matúš Trenčiansky bol na počiatku 14. storočia v najkrajšom, môže sa povedať mládeneckom veku, v ktorom ho už vidí história ako miláčika šťastia vychovaného smelosťou, osláveného mocou, podopieraného veľkým vplyvom na beh vecí a udalostí toho času. Jeho duša bola i schopná najkrajších úmyslov i plná najdôstojnejších cieľov i obohatená prostriedkami na najslávnejšie skutky. Zrodený v nepokojnom veku, osvietený na cestách, Zľudštený v nábožnej výchove, stvrdnutý v cviku, v hrách a búrkach, udomácnený v spolkoch tak nižších ako vyšších tried, zavčasu sa pripravil na mocného správcu veľkých, v krajine krížom – krážom množiacich sa udalostí. V tomto víchre sveta zvolil si tento doteraz ešte nevyskúmaný velikán sväté ciele života, na uskutočnení ktorých vždy svoje spravoval kroky a skutky.“ Bol vykreslený ako silný, cieľavedomý a spravodlivý panovník, šlachetný ľudomil, ba dokonca svätec(„V tom nešťastnom veku bol v Uhorsku mocný pán, veľký, slávny a najdokonalejší Matúš Trenčiansky.“). „Dlhé gaštnanové vlasy sa miu vlnili spod ľahkého širáka po širokých pleciach. Mal pekný, orlí nos a pod vysokým klenutým čelom žiarili veľké sivé a jasné oči. Ešte malé fúziky pristali mu k bielej tvári ako červené pásy k zrelému jablku.“

Ilmur: bol kaločšký arcibiskup, ktorý si výborne rozumie s Matúšom - "ich duchovia prenášali jednaké starosti", "Ilmur sadol bez otáľania, ako mal v obyčaji, kedykoľvek rokoval s Matúšom, poznajúc v jeho myšlienke svoje vlastné zmýšľanie, a písal."

Felicián: bol Matúšov najdôvernejší človek. Kedysi prežíval veľkú lásku s Olejkárovou ženou Miladou.

Milada: bola Hrabovcova žena. Krehká osoba, ktorá mala veľký rešpekt pred svojím mužom, za ktorého sa však nevydala z lásky, v skutočnosti vždy milovala Feliciána, aj keď jej Olejkára mohli všetci závidieť. Bola nešťastná, žila ďaleko od ľudí v horách, kde sa často cítila opustená. „Mladá osoba, v tom najkrajšom ženskom veku, v ktorom je ženský pôvab plne vyvinutý, sedela pri lipovom stolíku. Ale jej čierne oči a biela tvár s ružami i krásna postava boli len prostriedky, ktorými javil sa hlboký žiaľ, previevajúci celú bytosť Hrabovcovej.“

Vít: bol Hrabovcov utajený nemanželský syn. Jeho matka Želmíra si zo zúfalstva vzala život, preto najskôr vyrastal u uhliarky, neskôr ho Hrabovec dal do výchovy ku pustovníkovi.Keď mal 16 rokov Olejkár ho vzal k sebe, kde ho vyučil remeslu. Rástol vo vedomostiach aj skúsenostiach, otec bol k nemu veľmi tvrdý a prísny, neraz musel pracovať dňom i nocou. Za žiadnych okolnosti sa nesmel priblížiť k Ľudmile, jeho dcére. Napriek tomu sa medzi nimi vyvinula silná láska, ktorá sa však nenaplnila. „Pustovník, ktorý ho vychovával od chlapčenstva, nakŕmil mu dušu dávnymi povesťami o hrdinoch a o zapadnutej sláve Veľkej Moravy. Chlapcova horúca obrazotvornosť pretvorila si všetky obrazy na vlastný svet, do ktorého sa dorastajúci Vít zamýšľal preniesť.“ - neskôr aj so svojou milou. Bol to odvážny, naivný, neskôr však uvedomelý mládenec.