Tristan vymýšlal pre Anabellu zárzračnosti(!) Vzal koč a poníka a zobral ju na prechádzku do prírody. Anabella nenávidela prírodu. V prírode sa bála. Myslela si, že v nej zomrie a nepreberie sa z nej ani po smrti. Tristan ju pozval medzi svojich priateľov do Kadancovej garsónky, kde sa pilo, debatovalo a čítala sa poézia, vyzývali sa k aktivite. Orest Vnuk, Tristanov priateľ, mal pocit, že Anabella zomrie. Zaľúbil sa do Veronky a chcel jej kúpiť knihu „Pieseň o červenom kvete“, ale ani nevedel ako a kúpil knihu „Umierala mladučká“, na prsty sa mu lepila čerň. Uvedomil si, že sa mu Anabella zamenila s Veronkou a tá kniha patrí Anabelle. V zásuvke potom našiel lístok s odtlačkom pier svojej milej, ktorá odišla za hranice a tam zomrela. K lístku bolo priložené čierne parte a v prázdne začul slová, že Anabella zomrie.
Tristan Anabelle prezradil, čo mu Orest rozprával o jej smrti. Bola nadšená, chcela zomrieť, bola rada, že si jej smrťou je Orest istý.
Na výstave sa Orest a Anabella spolu rozprávali išli do najvyššieho poschodia nájomného domu. Ukazoval jej svoje umelé kúzla hrôzy, ktoré vzápätí zničil – lastúru, lístok s bozkom.. Neskôr sa spolu milovali, bez nejakých citov, bez dotykov a vzájomného láskania. Anabella už dávno nevidela priateľov, a tak im navrhla opätovné stretnutie u Kadanca, meškala, keď sa otvorili dvere vstúpil gýčiar Šimon, ktorý jej maľoval portrét a hovoril, že keď jej práve maľoval pery, vstúpila do miestnosti udýchaná dievčina a kričala, že pán profesor umiera a pýta si Anabellu k posteli a urobí ju dedičkou. Šimon povedal, že každá jedna žena rozmýšľa, a preto aj Anabella hýčkala starca, aby sa stala dedičkou. Vtedy sa všetko čaro, ktoré doteraz k Anabelle všetci cítili, vytratilo. Keď Anabella vstúpila pod lhom meškaní do miestnosti, všetko jej ihneď vykričali a nazvali ju metresou. Ona len pyšne zdvihla nos a nechala sa Tristanom odprevadiť. Anabella v temnej ulici náhle zastala a povedala Tristanovi, nech ju už nechá, že pôjde sama. Zazrela, že sa v izbe jej priateľa Michala svieti. Michal pracoval v pohrebnom ústave, kde sa aj s Anabellou zoznámil. Anabella chodila rada na pohreby, rada sa trýznila odporným zápachom zhášaných sviec. Anabella chcela, aby jej Michal spravil posmrtnú masku. Súhlasil, natrel jej tvár vazelínou a potom na ňu lial vosk a rozotieral jej ho po tvári.Dlho čakal, kým vosk zaschne. Vedel, že na niečo zabudol, nevedel si spomenúť na čo. Zabudol jej nechať voľné nozdry. Anabella zamrela, na nič sa nepamätala. Musel ju dvakrát silne plesknúť po tvári. Rozhodol sa, že jej masku radšej spraví spamäti.