Dominik Tatarka Panna zázračnica

Dominik Tatarka
Pa n n a z á z r a č n i c a

Hlavné postavy : Anabella
Vedľajšie postavy : Peter Durdík (prezývaný Tristan), Orest Vnuk, Kadanec, Vratko Ormis
Hlavná myšlienka : Autor vykreslil pocit otrávenosti vojnovej generácie, ktoré si postavy vyvažujú náhradnou aktivitou. Dielo je obrazom človeka, poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti.
Citát, ktorí vyjadruje hlavnú myšlienku:
„Kruh mladých ľudí, ktorí sa vyžívali viac vo fantázii ako v skutočnosti, veľmi nedôverčivých ušľachtilým a krásnym citom, opovrhujúcich spoločenskými koncepciami“

Dej:
Dej sa začína v Teofilovom dvore, kde mladá družina popíja víno a Peter Durdík, prezývaný Tristan, si náhle zmyslel odísť. Nikto sa ho nepýtal kam ide, nikto na to nemal právo, hovorili tomu „výrobné tajomstvo“. Všetci uznávali slobodu, nechceli sa obmedzovať ani priateľstvom. Tristan šiel temnou a tichou nocou a v hlave sa mu premietali rôzne predstavy. Na svojich potulkách rozmýšľal, ako ľudia ešte stále trpia a mestá sa rozsýpajú pod kobercami bômb. Na pustých znetvorených miestach ho čosi dojímalo, roztváralo jeho fantáziu. Dostal sa na stanicu, kde pozoroval podriemávajúcich ľudí. Vlaky nechodili. „Keby nebola vojna, keby vlaky chodili normálne, ľudia a ja by sme tu takto neponocovali.“ V čakárni zazrel ženu,celú v čiernom, podišiel k nej a práve ju chcel osloviť, keď zahučali sirény. Dievča, Panna zázračnica, Anabella, sa v úžase strhla. Uchmatol jej kufrík a rozbehli sa spolu von. Anabella nechcela ísť do krytu, chcela zomrieť, nikto z jej najbližších už nežil. Nahnali ich však do prízemia banky, kde spolu prečkali bombardovanie až do svitu. Potom ju odprevadil. Anabella prišla z Prahy zapísať sa do siedmeho semestra v posledný možný deň zápisu. Bola krásna, čierne vlasy a biela až priesvitná pleť, bola tajomná, prirodzená a „živočísna“ až zvodná, každý kto ju spoznal si ju obľúbil, dokonca na ňu žiarlil, mala v sebe niečo tajomné - “Temná Anabella, svetlo v temnotách“.
Tristan bol výtvarník a pokúšal sa namaľovať krajinku, ktorá by bola obrazom vojny a zároveň ľudskosti. Práca sa mu nedarila. Nemohol sa sústrediť stále myslel na Anabellu. Skočil do rieky so slovami „Anabella! Pije mi krv!“ Spravil to skôr preto, aby dokázal priateľom svoju odvahu. Dlho sa nevynáral a priatelia naskákali do vody za ním, nevedeli ho nájsť. Nakoniec ho vylovil rybár.
Anabella sa rozprávala z Veronkou, priateľkou z internátu, poslala ju po Tristana. Stretli sa v ateliéri. Prezerala si jeho obrazy.

Tristan vymýšlal pre Anabellu zárzračnosti(!) Vzal koč a poníka a zobral ju na prechádzku do prírody. Anabella nenávidela prírodu. V prírode sa bála. Myslela si, že v nej zomrie a nepreberie sa z nej ani po smrti. Tristan ju pozval medzi svojich priateľov do Kadancovej garsónky, kde sa pilo, debatovalo a čítala sa poézia, vyzývali sa k aktivite. Orest Vnuk, Tristanov priateľ, mal pocit, že Anabella zomrie. Zaľúbil sa do Veronky a chcel jej kúpiť knihu „Pieseň o červenom kvete“, ale ani nevedel ako a kúpil knihu „Umierala mladučká“, na prsty sa mu lepila čerň. Uvedomil si, že sa mu Anabella zamenila s Veronkou a tá kniha patrí Anabelle. V zásuvke potom našiel lístok s odtlačkom pier svojej milej, ktorá odišla za hranice a tam zomrela. K lístku bolo priložené čierne parte a v prázdne začul slová, že Anabella zomrie.
Tristan Anabelle prezradil, čo mu Orest rozprával o jej smrti. Bola nadšená, chcela zomrieť, bola rada, že si jej smrťou je Orest istý.
Na výstave sa Orest a Anabella spolu rozprávali išli do najvyššieho poschodia nájomného domu. Ukazoval jej svoje umelé kúzla hrôzy, ktoré vzápätí zničil – lastúru, lístok s bozkom.. Neskôr sa spolu milovali, bez nejakých citov, bez dotykov a vzájomného láskania. Anabella už dávno nevidela priateľov, a tak im navrhla opätovné stretnutie u Kadanca, meškala, keď sa otvorili dvere vstúpil gýčiar Šimon, ktorý jej maľoval portrét a hovoril, že keď jej práve maľoval pery, vstúpila do miestnosti udýchaná dievčina a kričala, že pán profesor umiera a pýta si Anabellu k posteli a urobí ju dedičkou. Šimon povedal, že každá jedna žena rozmýšľa, a preto aj Anabella hýčkala starca, aby sa stala dedičkou. Vtedy sa všetko čaro, ktoré doteraz k Anabelle všetci cítili, vytratilo. Keď Anabella vstúpila pod lhom meškaní do miestnosti, všetko jej ihneď vykričali a nazvali ju metresou. Ona len pyšne zdvihla nos a nechala sa Tristanom odprevadiť. Anabella v temnej ulici náhle zastala a povedala Tristanovi, nech ju už nechá, že pôjde sama. Zazrela, že sa v izbe jej priateľa Michala svieti. Michal pracoval v pohrebnom ústave, kde sa aj s Anabellou zoznámil. Anabella chodila rada na pohreby, rada sa trýznila odporným zápachom zhášaných sviec. Anabella chcela, aby jej Michal spravil posmrtnú masku. Súhlasil, natrel jej tvár vazelínou a potom na ňu lial vosk a rozotieral jej ho po tvári.Dlho čakal, kým vosk zaschne. Vedel, že na niečo zabudol, nevedel si spomenúť na čo. Zabudol jej nechať voľné nozdry. Anabella zamrela, na nič sa nepamätala. Musel ju dvakrát silne plesknúť po tvári. Rozhodol sa, že jej masku radšej spraví spamäti.

Dostal nápad, chcel potrestať Anabelliných priateľov za to, že verili klebetám, dokonca, že sa znížili k urážke. Anabellu poslal lyžovať sa k tete a im poslal posmrtný pozdrav- posmrtné masky odliate z Anabellinej tváre. Anabella súhlasila, len Tristana trestať nechcela, stál z nich najvyššie, uznávala ho. Ale keby práve jemu neposlali dovtípil by sa. Keď chlapci dostali masky, uzavreli sa sami do seba, nevychádzali von, nestretávali sa. Anabella im znenazdania unikla, tak ako sa dostala do ich spoločnosti, ostanú im na ňu len žeravé, ale krásne spomienky, ktorými opriadajú jej neskutočne-skutočný život. Keď nakoniec všetci ticho posedávali v krčme, prišiel Kadanec, všetkých upútal jeho príchod. Hneď naňho naliehali. Povedal: „Žije! Našiel som ju, na vlastné oči som ju videl. U tety na Orave si lyžuje. Chlapci, rozbite ju, podvodnicu. Ona si z nás všetkých vystrelila, urobila si z nás bláznov.“ Chlaci si ju však nedali, podľa nich nebola podvodnica, bola to ich Anabella. Strhala sa ruvačka, hoci si ešte ani nevypili.