Najprv mu neverí, potom ponúka úplatok (je bohatý a slávny človek), v naivnej dôvera, že svojho popravcu odhovorí od jeho „sebezadanej“ domácej úlohy. Žiada, aby ho oslovoval pán Krakower, čím chce určite dokázať svoju nadradenosť. Snaží sa použiť rôzne triky a úskoky, vyhovára sa, len aby mohol prežiť. Vidno, že sa už v takej situácii ocitol. No tá situácia tu je zas. Na znak, že vec berie smrteľne vážne, dvíha ruky do výšky pŕs. V podstate je veľmi dobre vykreslená hraničná situácia, pretože v európskom chápaní, v európskej kultúre, toto gesto znamená obranu, znamenie neútočenia, pokoj.. Kým zas v americkej kultúre je skôr prejavom agresie, útočenia. Krakower – Európan dlhšie žijúci (no, tri roky) sa určite ako spevák musel naučiť americké vystupovanie, preto je jeho reakcia dosť podivná, možno táto skutočnosť nebola autorovi známa. Konanie Dávida však možno vysvetliť, a to podvedomím. Obe hlavné postavy sa totiž v hraničnej situácii neocitajú po prvý raz. Ako reagovali predtým? Pri Kolomanovi je zaujímavá samozrejme aj momentálna situácia – postupne „mäkne,“ veľmi túži po tom, aby sa Krakower otočil chrbtom, začal utekať a on ho mohol konečne zastreliť. Je to dôkaz toho, že aj najväčší „frajer“ môže byť v podstate obyčajný, úbohý zbabelec. Nemá odvahu postaviť sa svojej úlohe tvárou.
Podobne zbabelo reagoval Dávid v minulosti – spieval pieseň na poprave, aby sa zachránil. Práve to pokladá Koloman za jeho zločin – robiť z nelegálnej vraždy legálny pohreb, obrad ešte počas žitia „nepozostalých,“ ešte pred ich smrťou. Môžeme však Krakowera viniť zo zločinu? On sa chcel len zachrániť, chcel prežiť a bol ochotný urobiť pre to čokoľvek. Možno sa to dá zovšeobecniť – každý by konal rovnako. Samotné „predstavenie“ sa však niekomu páčilo – bol to kapitán SS, nemecký dôstojník, v literatúre, vo filme.. vždy a tradične zobrazovaný ako brutálny kat. symbol vojny, utrpenia, zrejme sa smeje. Poviedka ale nie je namierená proti Nemcom, je skôr proti vojne a utrpeniu z nej. Rozprávač nám dosť pomáha, objasňuje nám niektoré fakty, dovoľuje nám nahliadnuť do vnútorného sveta postáv vo vypätých situáciách. Mnoho otázok však ostáva nezodpovedaných, môžeme to hodnotiť ako prvok tajomna. Napríklad nevieme, kto bol Dávid Krakower. Pri slove tábor sa nám vybaví hneď (Ž)žid, svedčí o tom meno a priezvisko – možno odvodené od mesta Krakov nám napovie, že by mohol byť poľský. V táboroch však neboli len (Ž)židia, ale aj celkom jednoduchí nevinní ľudia.