Navyše (Ž)žid by ťažko spieval liturgické piesne (zrejme sa tu myslia katolícke a evanjelické), podľa jeho skutkov však môžeme povedať, že pre svoju záchranu bol ochotný urobiť čokoľvek, a teda aj toto. V celej poviedke sa slovo (Ž)žid ani raz nespomenie. Jeho
priezvisko bude zrejme odvodené od slovesného podstatného mena krákanie, Koloman mu hovorí: „vy ste sa ste chceli tým krákaním nebodaj zachrániť? Mnoho nevysvetleného je aj v osude Keldicha – ako sa on zachránil pred popravou, ako prežil, čo on musel vykonať, aby sa zachránil?
Možno si svoj čin uvedomil, pretože na konci spáchal samovraždu – vieme to len podľa správy v novinách. Ale človek, ktorý sa chystá niekoho zabiť, si určite dá pozor, aby svoj plánovaný skutok aj vykonal. Chcel spáchať jeden hriech – vraždu a spáchal druhý – samovraždu. V prózach ide o dosť ošúchaný záver (dnes) v neriešiteľnej situácii – v tej dobe ešte asi nie. Možno ho nakoniec zas premohla vlastná zbabelosť a neschopnosť. Svoj cieľ však nevedomky splnil, pretože sa o jeho vlastnom pohrebe hovorilo ako o pohrebe Dávida Krakowera. Dávid tam totiž spieval pieseň, ktorá Kolomana odprevádzala už druhýkrát do hrobu.
Poviedka je aj ukážkou hľadania pravdy a spravodlivosti. Pravda je subjektívna, aj spravodlivosť – Koloman sa pokúša ospravedlniť svoj čin tvrdením, že ide o spra-vodlivosť, aj keď chce zabiť. Dávid sa však bránil svojou vlastnou pravdou, ktorá mohla nakoniec zvíťaziť. Koloman sa nestáva vrahom, zrejme si uvedomil, že by sa stal takým, akými boli tí, ktorí ho chceli zabiť. V hraničnej situácii nemá rád násilie, neľudskosť, nakoniec sa rozhodol neublížiť iným. Natíska sa otázka ako konať, človek nemôže za to aký je. Musí tvrdo realizovať svoje zámery, nepodliehať idealizmu (idealizovanie však môže fungovať ako obranný mechanizmus), pretože skončí ako Koloman.