Leopold Lahola Pohreb Dávida Krokowera (interpretácia poviedky)

Leopold Lahola – Pohreb Dávida Krakowera


V poviedke je vykreslených niekoľko typov postáv. Prvá – pokojný človek, hoci je veľká hmla, zvláštna atmosféra v lietadle sedí pokojne, nebojí sa ako ostatní cestujúci. Nič ho nemôže vyviesť z miery, dalo by sa povedať, že je to až bezcitný „frajer.“ Sedel v lietadle akoby sa ho to netýkalo. Dokonca bol spokojný, že je taký špatný, neprívetivý deň. Autor – rozprávač nie je skúpy na slovo a hneď na začiatku nám jasne hovorí cieľ cesty Kolomana Keldicha (lebo tak sa tento človek volá) – ide zabiť istého Dávida Krakowera. Nerobí s tým žiadne tajnosti, správa sa, akoby šiel vykonať nejakú obyčajnú činnosť, napríklad vysypať smeti.
Druhou postavou je newyorkský taxikár, dej poviedky sa totiž odohráva v Amerike, v Spojených štátoch. Jeho typickou úlohou alebo vlastnosťou je vyťahovanie informácií zo svojho zákazníka, ide o prehnane zhovorčivého človeka, ale aj veľmi opatrného a podozrievavého. Len on okrem Kolomana Kaldicha (a samozrejme rozprávača) vie, čo sa má odohrať, „o čo vlastne ide.“ Má povahu typického amerického vlastenca a dobrého občana štátu, jeho snaženie môžeme charakterizovať ako pokus oznámiť Kolomanove plány na polícii. A čo je najdôležitejšie, má dobrý postreh. Je postavou akoby náhodne zasadenou do deja, ale má tam svoju dôležitú úlohu. Dokáže z Kolomana ťahať informácie a Koloman podľahne pokušeniu vyrozprávať sa. Pred vraždou sa niekomu potrebuje zdôveriť, je veľmi pozorný, vie, že sa na svoj čin chystá tri roky, päť mesiacov a tri dni – má to presne vyrátané, je fanatik. Jeho vnútorný svet v podaní rozprávača a opis sú veľmi zaujímavé. V ovzduší sa vznáša pach krvi, voda stekajúca po vlasoch potencionálneho vraha vyzerá ako krv. Prvá postava Koloman sa stretáva s treťou – samotným Dávidom Krakowerom. Prvý ide práve vykonať najdôležitejší čin vo svojom živote, no nič nemá, je otrasený vojnou, druhý – žije spokojný život, má peniaze, myslí si, že mu nič nehrozí, a pritom je smrť tak blízko. Človek nikdy nevie kedy zomrie, najmä vtedy, keď predpokladá a je presvedčený, že všetko je v poriadku, zabúda na memento mori. Človek v hraničnej situácii – to je ďalšie pokračovanie príbehu. Ešte pred oznámením „rozsudku“ je Krakower pokojný, hovorí, že pôjde na turné, a bude v Európe. Na to mu Koloman stručne odpovedá: „Nebudete.. Prišiel som na váš pohreb.“ A tu sa vlastne ukazuje, aká je povaha človeka v hraničnej situácii, aké je jeho konanie a správanie sa.

Najprv mu neverí, potom ponúka úplatok (je bohatý a slávny človek), v naivnej dôvera, že svojho popravcu odhovorí od jeho „sebezadanej“ domácej úlohy. Žiada, aby ho oslovoval pán Krakower, čím chce určite dokázať svoju nadradenosť. Snaží sa použiť rôzne triky a úskoky, vyhovára sa, len aby mohol prežiť. Vidno, že sa už v takej situácii ocitol. No tá situácia tu je zas. Na znak, že vec berie smrteľne vážne, dvíha ruky do výšky pŕs. V podstate je veľmi dobre vykreslená hraničná situácia, pretože v európskom chápaní, v európskej kultúre, toto gesto znamená obranu, znamenie neútočenia, pokoj.. Kým zas v americkej kultúre je skôr prejavom agresie, útočenia. Krakower – Európan dlhšie žijúci (no, tri roky) sa určite ako spevák musel naučiť americké vystupovanie, preto je jeho reakcia dosť podivná, možno táto skutočnosť nebola autorovi známa. Konanie Dávida však možno vysvetliť, a to podvedomím. Obe hlavné postavy sa totiž v hraničnej situácii neocitajú po prvý raz. Ako reagovali predtým? Pri Kolomanovi je zaujímavá samozrejme aj momentálna situácia – postupne „mäkne,“ veľmi túži po tom, aby sa Krakower otočil chrbtom, začal utekať a on ho mohol konečne zastreliť. Je to dôkaz toho, že aj najväčší „frajer“ môže byť v podstate obyčajný, úbohý zbabelec. Nemá odvahu postaviť sa svojej úlohe tvárou.
Podobne zbabelo reagoval Dávid v minulosti – spieval pieseň na poprave, aby sa zachránil. Práve to pokladá Koloman za jeho zločin – robiť z nelegálnej vraždy legálny pohreb, obrad ešte počas žitia „nepozostalých,“ ešte pred ich smrťou. Môžeme však Krakowera viniť zo zločinu? On sa chcel len zachrániť, chcel prežiť a bol ochotný urobiť pre to čokoľvek. Možno sa to dá zovšeobecniť – každý by konal rovnako. Samotné „predstavenie“ sa však niekomu páčilo – bol to kapitán SS, nemecký dôstojník, v literatúre, vo filme.. vždy a tradične zobrazovaný ako brutálny kat. symbol vojny, utrpenia, zrejme sa smeje. Poviedka ale nie je namierená proti Nemcom, je skôr proti vojne a utrpeniu z nej. Rozprávač nám dosť pomáha, objasňuje nám niektoré fakty, dovoľuje nám nahliadnuť do vnútorného sveta postáv vo vypätých situáciách. Mnoho otázok však ostáva nezodpovedaných, môžeme to hodnotiť ako prvok tajomna. Napríklad nevieme, kto bol Dávid Krakower. Pri slove tábor sa nám vybaví hneď (Ž)žid, svedčí o tom meno a priezvisko – možno odvodené od mesta Krakov nám napovie, že by mohol byť poľský. V táboroch však neboli len (Ž)židia, ale aj celkom jednoduchí nevinní ľudia.

Navyše (Ž)žid by ťažko spieval liturgické piesne (zrejme sa tu myslia katolícke a evanjelické), podľa jeho skutkov však môžeme povedať, že pre svoju záchranu bol ochotný urobiť čokoľvek, a teda aj toto. V celej poviedke sa slovo (Ž)žid ani raz nespomenie. Jeho
priezvisko bude zrejme odvodené od slovesného podstatného mena krákanie, Koloman mu hovorí: „vy ste sa ste chceli tým krákaním nebodaj zachrániť? Mnoho nevysvetleného je aj v osude Keldicha – ako sa on zachránil pred popravou, ako prežil, čo on musel vykonať, aby sa zachránil?
Možno si svoj čin uvedomil, pretože na konci spáchal samovraždu – vieme to len podľa správy v novinách. Ale človek, ktorý sa chystá niekoho zabiť, si určite dá pozor, aby svoj plánovaný skutok aj vykonal. Chcel spáchať jeden hriech – vraždu a spáchal druhý – samovraždu. V prózach ide o dosť ošúchaný záver (dnes) v neriešiteľnej situácii – v tej dobe ešte asi nie. Možno ho nakoniec zas premohla vlastná zbabelosť a neschopnosť. Svoj cieľ však nevedomky splnil, pretože sa o jeho vlastnom pohrebe hovorilo ako o pohrebe Dávida Krakowera. Dávid tam totiž spieval pieseň, ktorá Kolomana odprevádzala už druhýkrát do hrobu.
Poviedka je aj ukážkou hľadania pravdy a spravodlivosti. Pravda je subjektívna, aj spravodlivosť – Koloman sa pokúša ospravedlniť svoj čin tvrdením, že ide o spra-vodlivosť, aj keď chce zabiť. Dávid sa však bránil svojou vlastnou pravdou, ktorá mohla nakoniec zvíťaziť. Koloman sa nestáva vrahom, zrejme si uvedomil, že by sa stal takým, akými boli tí, ktorí ho chceli zabiť. V hraničnej situácii nemá rád násilie, neľudskosť, nakoniec sa rozhodol neublížiť iným. Natíska sa otázka ako konať, človek nemôže za to aký je. Musí tvrdo realizovať svoje zámery, nepodliehať idealizmu (idealizovanie však môže fungovať ako obranný mechanizmus), pretože skončí ako Koloman.