Pri návšteve brata v Petrohrade, do ktorého prišla aj s matkou zvidieku z dvôvodu sobášu, sa sama presviedča, že jej brat sa akosi pomiatol a že je akýsi iný, že ho určité muči nejaké takomstvo. Tu sa stretáva aj s Razumichinom, priateľským a prostým chlapcom, ktorý stál pri Raskoľnikovi, najmä počas jeho ťažkej choroby a ktorý aj napriek jeho vyháňaniu a nenávideniu aj tak pri ňom ostal stáť. Za to mu Puľchéria Alexandrovna aj Dúňa boli vďačné a oddané- On sa stál ich dobrým priateľom a nakoniec si zobral Duňu za ženu, potom čo sa dozvedela, že jej bohaty a namysleny ženích je obyčajný podliak a zbabelec.
Raskoľnikov sa počas celeho románu zaoberá rôznými otázkami, hľada východisko s tejto situácie, potom upáda do zúfalstva, pretože žiadné východisko nevidí. Nema za kím ísť, nemá sa komu zdôveriť. Nakoniec nachádza v Soňi niečo, čo nenašiel v nikom, uteka za ňou ako malé dieťa a rozpovedá jej celú pravdu a otvorené prizná, že on je vrahom. Soňa, zmetená, vystrašena, z bolesťou v duši a slzami v očiach ho prosí aby sa udál. Otvára mu oči pred skutočnosťou, ktorú on zamietal, pretože veril, že jeho sa netýka, kedže on je viac ako obýčajný človek. jej láska k nemu ho dovádza k zúfalstvu, nenávidi sa za to, že šiel za ňou a nenávi ju za to, že ho miluje. Je na ňu zlý a hruby, no napriek tomu vždy uteká k nej. Nakoniec sa rozhodne udať na polícii, prichádza za Soňou a prosí ju o drvený krížik, ktorý mu sľubila dať keď sa rozhodne zobrať na seba svoj kríž a svoju vinnu. Vtedy pochopí, že niet inej cesty a ide na políciu kde sa otvorene priznáva. Odsúdia ho na osem rokov nútených prác na Sibíri, kam s nim odchádza aj Soňa. Tu je opäť mlkly, chladný, nejaví zaujiem o nikoho a o nič, dokonca sa hneva na Soňu za to, ze za ním chodi. Neskôr veľmi ochorie a aj keď sa Soňa nemôže dostať k nemu do väzeňskej nemocnice, chodí každý deň pod oblok nemocnice. Tu ju raz náhodne uvidí no aj napriek tomu zuteká. Neskôr akoby očakáva jej návštevu, túži ju vidieť ale Soňa neprichádza. Dozvedá sa, ze je chorá. Vtedy začína chápat veci, ktoré doteraz prehľadal. Jedneho dňa na jar, keď išiel do roboty pri jednu sibirsku rieku, posadil sa na kopu dreva poslkadanú na brehu a zahľadel sa na druhú stranu tej rieky......tam je sloboda, pomyslel si. Odrazu ju videl tak jasne ako ešte nikdy predtým. Odrazú pochopil všetko čo doteraz nechápal. Chcel žiť. Uvedomil si, že má právo žiť, ma právo naplniť svoje sny, ma právo sa stať niekým iným. Odrazu k nemu zo zadu pristupila Soňa. Bojazlivo ho chytila za ruku, so strachom, že ju odmietne, či odvrhne. No on jej chýtil obidvé ruky, padnúc jej k nohám a bozkávajuc jej kolena, prosiac o dopústenie za bolesť, ktorú jej spôsobil.