Fraňo Kráľ Cesta zarúbaná

Fraňo Kráľ napísal: Poznal som dokonale ľud, z ktorého som vyšiel, po všetkých stránkach a v rôznych krajoch jeho domoviny. Viem, čo ho bolí, viem čím trpí, viem po čom túži. V románe Ceste zarúbanej ide o vyjadrenie procesu triedneho uvedomenia, o vystihnutie zmyslu života, o umelecké stvárnenie triedneho pohybu vo fáze vrcholiacej hospodárskej krízy na začiatku tridsiatich rokov.
Z hlavných motívov tohto románu, ktorý s takou nebojácnosťou svedčí o brutalite a nespravodlivosti spoločenského poriadku, je zdôraznenie motívu rastu triednej solidarity chudobných vidiečanov, proces revolučného uvedomovaniu. Tento motív predstavuje jeho hlavnú ideovú hodnotu.
Základnú sujetovú líniu tvorí vykreslenie ostrého kontrastu dvoch tried, triedy dedinského proletariátu a upadajúcej buržoázie. Toto dielo je vlastne obrazom spoločnosti na prelome tridsiatich rokov a je výrazom objektívnych pomerov a psychológie obdobia medzi dvoma svetovými vojnami. Autor používa dosť často vulgarizmy. Citujem: Keby ste vedeli – vy chmuľo – čo sa napremýšlajú, aby vám zaopatrili prácu a chlieb! Celé noci nespia pre starosti. I teraz vám zháňajú peniaze na opravu cesty, aby ste zavčas mali zárobok! Sľuby...! Trubiroch jeden! Sviňa boľševická! Veľmi často sa v diele objavujú motívy prírody ako napríklad: Sadol si k oknu a zahľadel sa do jesennej krajiny. Bola pustá a zúfalá ako toto jeho postavenie vprostred volebného ruchu. Obloha splývala šedivými chmárami so stromami, s chalupami, so zemou. Hladina Šajavy sa jarabela pod nárazmi vetra ako šupinatý had. DEJ: obdobie hospodárskej krízy
TÉMA: otázka chudoby
JAZYK A ŠTÝL DIELA: striedanie publicistických a lyrických vložiek, expresívny slovník, prudké významové prechody
Toto dielo sa delí na tri časti:
časť prvá – Skúpy život
časť druhá – Rozbúrené srdcia
časť tretia – Nalomené jarmo

Skúpy život začína opisom chudoby v dedine Radzímka a končí zavretím do väzenia Krupára, Važťana, Lenkeja, starého Tomášika, Ďurmana.

Rozbúrené srdcia začínajú jarou a orbou a končia smrťou Janíka, syna Zábrelky.

Nalomené jarmo začína odvedením Zábrelky do ústavu pre duševne chorých a končí odchodom Baricu z dediny.

SKÚPY ŽIVOT: V tejto časti sa autor pozastavuje nad chudobou, ktorú spôsobili tým, že začali zatvárať fabriky a začali prepúšťať a nad tým ako ľudia trochu vyššie postavení vedia takúto situáciu využiť koncom prvej tretiny dvadsiateho storočia. Takisto sa blížili voľby.

Chudobu opisuje asi takto: Blysk zlata v bankových trezoroch trblietal sa ako lesk sĺz hladujúcich detí. Grgot preplnených žalúdkov urážal ako vrzgot prázdnych čriev. Rehot hýriacich poburoval ako stony hynúcich.. To všetko ako aj na Slovensku v tom čase. Rovnaký výzor a rovnaký život. Jednaký útlak a jednaká obrana. V tom čase sa všetci báli exekútorov. Citujem: Zo susedného dvora sa ozýval mukot kravy a výstražný hlas gazdu: - Nevytrubuj, stará.. príde exekútor!!! Ľudia sa rozhodli, že pôjdu do mesta popýtať sa čo bude s nimi dalej, ale zastavili ich žandári a Petra Majbu na výstarhu zastrelili. Zomrel vo vlastnej krvi. Ďalšou katastrofou bolo, keď v dedine vypukol týfus a začali umierať deti. Zomrelo ich celkom deväť. Far8r na pohrebe sa vyjadril k tomu takto, citujem: „...Zomrú, len čo začnú žiť.. Neúprosná smrť vyrvala ho z rodičovského náručia a našich radov ako kvietok z hriadky na záhrade.. Odchodí, sotva medzi nás prišiel...“ Vtedy už všetci ľudia vedeli, že Žofa spáva za peniaze s notárom. Ešte v tom čase bol aj súd. Zavreli Važťana, Krupára, Lenkeja, starého Tomášika a Ďurmana.. Len Peter Majba bol už na cintoríne.. Vtedy sa ozvala stará Spišiačka, citujem: „Putujeme, veru krvavou cestou...“

ROZBÚRENÉ SRDCIA: Táto časť sa odohráva na jar. Opisuje ju ako znak zrodu, citujem: „Srdcia v jarných nociach rástli, telá sa zachvievali a ľudia si rozdávali, čo ešte v tých skúpych životoch mali: rozkoš a pôžitok z lásky. Ale okrem dovoleného vychutnávali poniektorí i zakázané ovocie.“ Ale i táto časť hovorí o utrpení a to mladého Janka Zábrela, keď sa dozvedá, že jeho milovaná mamička líhala s notárom. Žofu začnú ľudia prenasledovať a psychicky týrať. Ošpatnie na nepoznanie. Janko to nezvládne aj keď učiteľ Barica mu vysvetlí prečo tak konala a utopí sa. Myslel to tak, že potom čo ho nebude sa bude mať Žofa lepšie a, že Štefanko sa za všetky krivdy pomstí. Ani učiteľa Baricu nečakalo nič dobré. Brúsila si na neho zuby Rózi, notárova žena, ale mohla robiť čo chcela učiteľa nezviedla. A tak mu chystala pomstu. Už sa tak videlo, že sa na Radzímčanov usmialo šťastie, ale Poľan ich zas oklamal. Mali pracovat na ceste za peniaze, ale Poľan im dal staré obilie, čo sa im samozrejme nepáčilo a hasickej zábave si chytili predsedu, ale ten im tiež veľmi nepomohol.. Poslal im na výstrahu súkromného podnikateľa Fischera, ale ani to nepomohlo, Radzímčania chceli vidieť najprv peniaze, alei tak potom robili.

Dokonca jeden strážca vyprovokoval jedného dedinčana tak, že mu vlepil z každej strany zaucho.

HLAVNÉ POSTAVY:
Notár Imrich Holec: mal 40 rokov a bol prezývaný „Žabia hlava“. Pochádzal pravdepodobne z Maďarska, pretože ako jeho žena vravela citujem: „Gulášu rozumel. Je to národné jedlo kmeňa, z ktorého pochádzal.“ Autor ho opisuje: Notárova širokoústa hlava s nízkym čelom, s rozčľapnutým nosom a s ovisnutými lícnymi lalokmi vyčnievala na krátkom zavalitom krku z plyšu, akoby to bola žabia hlava v chumáči žabínca na barinke, a Poľanov oduševnením sčervenený obličaj, natiahnutý na hranatej hlave s vpadnutými sivými očkami a s nalomeným orlím nosom, nebol nepodobný profilu napajedeného moriaka. Keď hovorili, zdalo sa, akoby zavalitý skokan krákal na moriaka a vytiahnutý moriak okrikoval skokana. Mal ženu Rózi 40-ročnú, rafinovanú a slabú, ale o ňu už vôbec nestál, len na verejnosti hrali dokonalý pár, Rózi, ale dávno vedela, že ju podvádza. Hovorilo sa, že najradšej mal dedinské nevesty a, že ktorá sa mu nepodvolila spustil na ne hrôzu vyhrážok a zastrájaní a ktorá sa mu v strachu dala zneužil ju. Notár s Fedorom Poľanom, jeho verným dvojencom hoci tvorili výborný pár citujem: „ Hoci fyzigóniou sa nepodobali, ale vyciciavať zverené im koristi vedeli obaja jednako.“ Za to slúžili verne, spoľahlivo a svedomito.

Fedor Poľan: zvyškový statkár, prezývaný „Radzímsky zbabelec.“ , starý 60-stnik. Rád sa chvastával, že on je živiteľom dediny citujem: „Tretina chotára patrí mne! Ak vám nedovolím na svojich poliach nasadiť si aspoň tých pár zemiačikov, pokapete hladom!!!“ Zbožňoval alkohol a mestké prostitútky.

Žofa Zábrelová: Štefanova žena, ktorého prepustili z roboty a išiel do sveta zarobiť nejaké peniaze pre svoju ženu a deti. Driečna dvadsaťdeväťročná matka dvoch detí, synov Štefanka a Janka. Driečna, lebo jej postava bola ešte stále ohybná a tenká ako jarný prút a jej krok pripomínal cupot srnky. No keď v dedine vypokul týfus a nik jej nemohol požičať na lieky šla za notárom Holcom a chcela si od neho požičať 50 korún na lieky pre svoje deti, ktoré tak veľmi milovala. Notár to však využil, citujem: „Zamknem, aby nás nik nevyrušoval.. Neboj sa.. Žofa v prvej chvíli nechápala. V jej mozgu vírila sa myšlienka: záchrana detí- a srdcom strach o synkov. Dohodla sa s Holcom, že príde inokedy. Zachránila svoje deti za cenu čistoty svojho tela. Notár jej dával za dve týždenné polhodinové návštevy po 50 korún.

Ostatní ľudia ju odvrhli a hovorili o nej, že živí svoje deti za „skurvené peniaze.“ V druhej časti tohto diela sa jej syn Janko zabije tak, že skočí zo skaly a utopí sa v rieke za mlynom, pretože sa s ním deti prestali hrať a začali mu na mamu nadávať a chcel, aby sa Žofa starala len o Štefanka, aby mala menej starostí. Jednoducho psychicky to nevydržal aj keď mu učiteľ Barica vysvetlil, prečo tak musela urobiť. Dokonca sa na ňu neskôr notár vykašlal, že jemu sa vidí 100 korún za týždeň veľa, že ak tak za 40 korún, ale potom si ju ani nevšimol. Žofa sa z toho všetkého pomiatla a zavreli ju do ústavu pre duševne chorých a Štefanka odviedli do domova.

Učiteľ Janko Barica: 20- ročný, štíhly, vysoký, modrooký, rusovlasý mladík. Narodil sa v remeselníckej rodine, vyrastal na zaprášených uliciach malého mestečka, pod čmudiacimi komínmi niekoľkých fabrík, pod suchotinárskymi gaštanmi na okraji kamenných chodníkov, najprv ako pacholiatko, potom ako žiačik a nakoniec ako študent učiteľského ústavu. Opúšťal učiteľský ústav, ktorý ho po 4 rokoch výučby a nacionálnej výchovy poveril funkciou šíriteľa kultúry v národe. Do Radzímky prišiel nadžganý ideálmi, s čistým svedomím a pevným charakterom. Bol večne ponorený v bublinách svojich myšlienok. Začal sa zbližovať s pospolitým ľudom. Začal chápať, začal rozumieť, začal cítiť. Bolesti Radzímčanov stávali sa i jeho utrpením. Ich bieda strpčovala i jeho omrvinu. Ich boj zvieral aj jemu päste. Zaujímal sa o udalosti vôkol seba. Chcel ich informovať o všetkom čo sa dialo v v okolitom svete. Čítal a študoval. Bol veľmi vzdelaný a chcel, aby boli vzdelaní všetci okolo neho. Mal dokonca aj nápadníčku Rózi Holcovú, o ktorú ale vôbec nestál. Na výlete kde ho chcela zviesť ju ale sebavedome odmietol.

Vedľajšie postavy:
Lenkej: hlúpy, neveriacky. Kradol čo videl, aj plot si uzbíjal z nakradnutých dosiek. Neveril, že inde sa dá vyžiť lepšie, citujem: „Kapať v Kanade alebo tu?...“ Mal ženu Maru, ktorá mala veľmi nabrúsený jazyk, vždy sa hnevala na Lenkeja, lebo bol stále hladný. Zomrelo im dieťa, keď v dedine vypukol týfus. Ondrej Važťan: zavreli ho, lebo on zavrel exekútora do chlieva, lebo chcel vziať prasiatko čo choval pre rodinu na Vianoce. Bol vysoký, hranatý, poblednutý chlap, mal žilnaté ruky.

Starý Martin Tomášik: 70-ročný odvážny, múdry, smelý starček. Mal reč skúseného čítavajúceho starca, ktorý vždy hovoril k veci.

Peter Majba: 20-ročný plecnatý, smelý, oduševnený mládenec. Umrel vo vlastnej krvi, keď sa Radzímčania rozhodli, že pôjdu do mesta, aby sa dozvedeli čo s nimi bude a vtedy ho na výstrahu zastrelil jeden žandár. Citujem: „Strela mu prevŕtala mladé 20- ročné srdce.“

Matej Krupár: vysoký, štíhly, svalnatý, plecnatý, so zemitou tvárou a s ružovou jazvou na pravej sluche. Tak isto ako všetkých aj jeho prepustili z roboty.

Zomrel mu chlapček na týfus. Mal živú reč a hovorieval k veci.


































































Fraňo Kráľ
Cesta zarúbaná




Lucia Gazdová
Septima
2001-2002





NALOMENÉ JARMO: Žofa sa pomiatla tak ju odviezli do ústavu choromyseľných a Štefanka do sirotinca. Notárka kula pomstu. Keďže Barica k nim chodieval na obedy, ale potom čo ju odmietol tak prestal, chodieval s Olinkou ich dcérou stále domov. Raz ho Olinka čakala dlho po škole a tak to notárka nepekne využila. Uštipla svoju dcéru medzi nohy a obvinila Baricu zo znásilnenia. Poslala vec na Učiteľský ústav a čakala. Medzitým chceli Šúričke vziať dom, lebo neplatila pôžičku čo si vzala vlani. Stalo sa dom sa predal za 400 korún advokátovi. Ľudia jej chceli pomôcť, ale niekto na nich zavolal hromadu žandárov a oni sa radšej rozišli. Potom ich strážili ako väzňov, ael potom aj tých čo chceli odviesť zachránili, citujem: „Neslobodní oslobodení...“ A tak aj Poľan sa rozhodol uzavrieť s ľuďmi zmluvu.. chlapi 2.50 KČ na hodinu a ženy 1.80 KČ na hodinu. Podpísali. Výplatu bubú dostávať každú sobotu. Potom prišla pohroma pre Baricu. Školský inšpektor. Najprv išiel k notárke. Potom k Baricovi, ktorého vyhnal z dediny. Barica skončil školský rok 23. júna v piatok. Rozlúčil sa a odišiel, ale predtým ho zastavila školníčka a povedala mu, že mu dosvedčí pravdu. Baricu vyprevádzal celý zástup ľudí von z dediny. Barica sa obrátil a povedal, citujem: „Dedinka, milá dedinka ďakujem ti!...“ Potom vykročil k nemu pevným, odhodlaným krokom...